#48. V tieni narcistických rodičov

Zažila si alebo zažil si vzťah s narcistickým partnerom a chceš sa o svoj príbeh podeliť v podkaste o CRCA? Klikni na odkaz príbeh pod touto epizódou. Chceš znovu objaviť svoju vnútornú silu a dôverovať sebe, láske a životu? Prečítaj si moju knihu Znovu sama sebou. Nadežne je aj seriózny dotazník, ktorý ti pomôže odhalieť viac ako 50 skrytých varovných signálov narcistickej manipulácie. Je vytvorený tak, aby si mohla identifikovať prípadne aj iný ako partnerský vzťah. Kniha tiež obsahuje aj viac ako 40 overených typov, ako sa z toxického vzťahu spametať, ako upokojiť svoj nervový systém a znovu sa rozžariť. No a z kniho získaš aj dva bónusy, meditáciu na uvoľnenie napäťa a tlaku a meditáciu na posilnenie sebavedomia. Odkaz je pod touto epizodou. Vítej pri ďalšej epizóde podcastu o Krca, v ktorom sa narovinno a otvorene rozprávame o partnerských vzťahoch, narcistickej manipulácii a o tom, ako najsť cestu na späť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočne láska. Volám sa Nora Šulíková a sprevádzam ženy na späť k sebe. Ako certifikovaná koľčka im prostredníctvom emočného detoksu pomáham uvoľniť emocionálnu záťaž, oslobodiť sa z toxických vzťahov, lepšie sa napojiť na intuíciu, prebudiť vedomne sebahodnoty a znovu otvoriť srdce láske. Som autorkou kniešťastie na dosách, znovu sa na sebou, denníka snov, množstva meditácií, vzdelávacich prednášok, online kurzov a zakváteľkou školy šťastie a konferencie sa na sebou. Dnes sa budeme rozprávať s Martinou, ktorá vám povie svoj príbeh. Krásny deň Martina.

Dobrý deň.

No tak ja by som sa spýtala hneď na úvod, ako váš príbeh začal?

O rodnici? Ale ešte predtým, ja bych asi mela zmieniť dôležitú viec, že ja patrím k tomu druhu detí, nebo k té skupine detí, ktoré meli byť potracené. Takže môj príbeh začal tým, že som mala byť potracená, Už to bolo pri domluvené u potratové komise, pretože moje babička byla zdravotní sestra, takže mela k těm lidem, kteří o tom rozhodovali blízko. Ale nakonec sa otec povolil, že si matku vezme a ja som teda nebyla potracená, ja som sa narodila. Ale bohužiaľ som sa samozrejme narodila lidem, nebyli na mateřstvi a ocovstvi absolútne osobnostne vybavení. A oba dnes už to vykazovali svým chováním známky narcistického chovánia s tým, že matka je otevřený narcistá a otec skrytý, kde on je hodne taký i pasivne agresívny. Tá agresivita bola u toho oce hodne výrazná. Ale musím říti, že tie první dva roky som strávila bez otce. Žili sme vlastne s matkou u babičky a jeho partnera. a jej partner to je asi nejpozitívnejší časť môjho detství, to znamená môj nevlastný dedeček, ktorý ma bohužiaľ v 5 letech umřel, ale bol to človek nesmírne laskavý, ktorý mi asi ako jediný bol schopný dáť takovú tú bezpodmínečnú lásku. A myslím si, že je veľce dôležité, že som vôbec v detství nejakého takového blízkeho človeka mela.

A ako sa to ich správanie prejavovalo od toho útleho detstva? Keďže ten vstup do tohto života pre vás bol taký veľmi náročný, tak čo si si uvedomovala, alebo čo si späť nespomínate už takého naozaj útleho veku?

Chcem zmieniť dôležitú viec, že som mela problémy od malenka s jídlem. Že som vôbec nechtela jíst, odmytáni potravy. Nebela som kojené díte. a potom som ani nechtela normálne jíst. Takže dejme tomu, asi som sa narodila s nejakou poruchou príjmu potravy, nebo sa u mňa projevila. To je docela zásadný viec. A my sme sa potom práve sestiehovali s tým otcem. My sme sa prestiehovali do Prahy, bydleli sme v jedna plus jedna, takže úplná katastrofa. Otec ešte v té dobe koužil, což si asi dnes malo kdo umí predstaviť, že proste v takomto malom byte v kuchyni vám otec kouží podnosť. To už sa asi dnes naštiesti nedelá. A víte co, ja som do dvou let s tým ocem nebyla. Takže on samozrejme nebyl pripravený na to otcovství. V podstate se mnou zacházel, ako kdybych byla díti, ktoré našli niekde u sousedú. a matka tato taky psychicky nezvládala vôbec celé to svoje manželství. A v podstate oba meli k tomu ten prístup, kam to díte dáme. Otec mi dva roky napsal, že pre mňa to bolo výhodné, že som byla u tých prarodičov. Mne tam bolo opravdu dobře. Takže ja som hodne času trávala ve svojom rodném meste. V Praze som samozrejme chodila do školky, ako co to šlo, tak som bela preč, pretože mne tam bolo lépe. A doma docházelo třeba k takým absurdným scénám, to si pamatuju, jak otec chtel ísť so svými spolužáky nikam do hospody a matka chtela ísť so svojí kolegyní z práce na mejdan. A teď řešili, co s tým dítetem, pretože všichni príbuzní, ktorí by byli schopní mňa nejakým spúsobom hlídať, byli daleko. Otec bol proste agresívny. Ja si pamatujú, že třeba som sa hrozne bála mít namočenú hlavu. A tu sa bavíme o vieku, kde mi bolo třeba 4 roky, 5 let. Takže když my šli mít hlavu, tak to probíhalo tak, že mne otec držel rúce na vane, že som mala vždy také fialové kroužky kolem rukou. No a samozrejme, ako celé detství, mne otec fyzicky trestal. On neumel tie veci řešiť inak, než proste... Matka tomu prihlížala, nebo k tomu dávala impuls. Takže bohužiaľ, ja som bela díti, ktoré bylo i dost fyzicky trestané. Používal k tomu i taký predmiet, ktorý sme doma meli dlhá léta. k nemu už mám negatívny vztah, logicky. Ale to se bavíme o tom predškolním vieku, protože potom to ešte šlo a potom toto, čo nastalo ve školním bevieku, tak to už bych teda opravdu nazvala cestou peklem. Protože ten môj nevlastný deda zemřel v 5 letech, mi odešel a ja už som bola vystavená proste hlavne vlivu tech dvou naprosto nezdralých osob, ktoré meli spoustu problému ze svých pôvodních rodín a neboli schopní ani ochopní so sebou cokoliv delať. Musím říť, že dodnes oni sa neposúnuli ani od centymetrov. Myslím, v tom svém psychickém nastavení tam nedošlo vôbec k šiádnemu posunu. Naopak bych řekla, že to je čím ďalšie, čím horšie.

Dobre, aby si to posluchači mohli predstaviť viac, ako sa tá ich nezrelosť alebo nezrelosť prejavovala v takom každodennom živote, v bežných situáciách?

Tak když prišiel akýkoľvek problém, tak samozrejme matku rozbolela hlava. Bolo ji nepermanentne ze všeho špatne. A hlavne potom, práve když už som bela ve škole, takovéto prehazovanie nejakého odpovednosti, Otec sa o mne nikdy nestaral, nikdy nezajímal. On to bral tak, že vlastne chodí do práce, dá teda matce nejaké peníze na chod domácnosti, teda na mne, ale týmto pro nej končí. To nebolo detství ve stylu, že vás tetínek v nedeli vezme nekam. To bolo naprosto výjimečné. On si proste žil svoj život. miloval tramp, takže tenkrát ešte chodil trampovať s kamarády. No a matka ta byla na nervy z toho, že je na všechno sama, což samozrejme byla, to bez esporu, ale i ona sama zase mela svoje nejaké zájmy a tak dále. A jak bych to řekla, to díte vlastne tým rodičom v podstate prekáži. Ale tam v predškolním vieku, ja som opravdu mela naštiesti to zázemie ešte niekde indé. A to mi myslím si pomáhalo, pretože kdyby toho nebolo, tak by som si to asi nevymotala nikdy.

A čo sa stalo potom, ako keď sa to zázemie nejako zrušilo, alebo keď to prestalo byť to zázemie?

Toho mňa ten môj vlastne nevlastný dedeček, babička teda zostala sama. Ja som nastoupila potom do prvnej třídy, to sme sa tisne predtým přestiehovali na takovéto klasické veľké pražské anonimní sídlište, hrozné. A babička si našla iného partnera, ktorý bol na prostý opak toho predchozího. Takže vlastne tým to pro mňa u babičky skončilo. asi ani o tom nechci mluviť, ak sa ten človek choval, to je jeho příbieh, to bol nejaký cizí človek proste pro mňa. No a hlavne ten zlom prišiel ve chvíli, kdy najednou, ako si mne rodiče, to si pamatuji, zavolali do pokoje a oznámili mi, že budú mít sestričku. To som bela v první tříde Možná o prázdninách mi to řekli. A sestra sa teda v prosinci narodila. Mne bolo 8 let. A když sa sestra narodila, opäť si mňa zavolali a oznámili mi, že už som veľká v 8 letech. A ja som v tých 8 letech byla donúcená sa umieť o to miminko kompletne postarať. Nesi si to niekto umí predstaviť, že proste 8 leté díte sa umí postarat o malé díte, to znamená prebaliť ho, nakrmiť ho a tak dále a tak dále. Moje sestra mi do té doby, nebo respektíve, když ešte nastúpila do jeslí, to by boli dva roky, tak mi říkala mami. V jeslích ji vysvietlili, že máma je tá veľká a ja som jej sestra. Musela som proste stráviť se sestrou viečinu času, pretože matce bolo pořád špatne, pořád behala niekde po doktorech. Nemieli sme peníze, takže otec miel dvie zamiestnánia. Tá situácia doma byla hrozná. Matka proste dvie deti absolútne nezvládala. Dokonce si pamatujú, že tam došlo k situácii, kdy som s otcem jela na návštevu k jeho rodičiom. Tak babička, když ma videla, tak sa zhrozila a napsala matce dopis, pretože sme nemali tehdy telefon a ani babička nemala telefon. Napsala matce dopis, že sa u mňa vôbec nestará, že som hrozne zanedbaná. A matka tam u toho rodnila, to si pamatujú, hodinu krokodílí slzy, ale že by neco zmienila na tom svojom prístupu, to né. A tam bol problém, že ja som bela potom i trestaná za to, když som nieco třeba u sestry zanedbala. Rozumíte, oni hodili vlastne tú zodpoviednosť za tú sestru nejakým spúsobem i na mne. Ale ja som byla malé díte. Ja som zatím kočárem, ja som musela chodiť s ní i ven. Ja som prišla ze školy a matka vôbec se mnou nediskutovala o tom, jestli som unavená, jestli si chci odpočinuť, jestli si chci hráť. Ne, ja som vyfasovala ten obrovský kočár. Dneska už sú tie kočáry menší. ale to boli takové, teď to sme v osmdesátých letech, takže to boli takové kracny, težké. A teď my sme tam meli takový kopeček a ja som nebyla schopná v tých osmi letech proste vyjet s tým težkým kočárem do toho kopečka. Tak si pamatujem, jak som proste třeba dvie hodiny musela chodiť furt okolo jenom baráku. A když som zazvonila na matku, že chci domů, tak ne, musíš s ní ešte byť lenko, ešte byla málo venku. Hrozný musím říci. Bolo to fakt hrozný. Otec sa proste vôbec nepodíjal. On nemial nikdy pocit, že by nejak sa mial o své deti starať. A ešte samozrejme vôbec nemluvim o tom, jak s vámi zachází, ako s vaši duši, že podľa rodíčov som bela hloupá, neschopná, nevím jaká, při tom som sa dobře učila a tak dále, ako nejaká podpora. Emocionálny, no to tam nemáte. Matka ta vždy mňala spíš tendence všechno vás ešte ke všemu zesnešniť, nebo proste nejaké vaše bolesti využiť proti vám. Proste takéto klasické chovánie tých narcistov, ktoré myslím, že je plus mínus pre skopírákov.

A boli tam aj nejaké momenty, kde sa k vám správali pekne? Lebo to je tiež bežné u narcistov, že aby si udržali tú pozornosť, tak proste vstriedajú tieto...

Áno, samozrejme. Samozrejme, matka mela takové, pretože třeba ja som mela hrozne ráda divadlo, tak mi potom zaplatila. klub mladých divákov, nebo když som bola menší, tak ešte když nebola sestra, tak sem mnou třeba chodila do Loutového divadla. Ano, ano, byli tam, byli tam týhle tí momenty pozitívní. Ale potom prišla zase nejaká hrúza a to vám všechno úplne prebieje. To, že ste byla v divadle, je krásné. Ale potom, když vás otec zmlátí tak, že máte úplne... Proste tú zadnicu máte úplne plnou červených šrámů a matka u toho sedí a zakrývá si oči, ale neudelá nic, aby ten otec... A teď ten otec do mne řezal opravdu tou mužskou silou do toho detského tela. To je strašný. To je fakt strašný. Každý, kto toto zažil. Ale musím rieť, čo je mnohem horší, než toto fyzické bytie. Je mnohem horší ten psychický teror. A na to teda byla expertka matka. Jak ona vám proste tie informácie... To je ako jed. A ona vám ten jed proste dávkuje.

Povedzme si nejaké konkrétne príklady, lebo aby to bolo zrozumiteľné, na čom...

Ja si priznám, že už spôsob tých viecí se mne tak ako slívá, pretože tým, jak tých událostí bylo hodne, Ja si potom hodne už pamatujú z toho vieku, kde som bela dospívající. Tak třeba príklad, čo mne úplne deptalo. Je to blbosť, ale vás to deptá, když je to každou chvíli. Kdež mi bolo nejakých deset nebo jedenáct let, to znamená, že prichází to dospívanie. To je úplne prirozená vec u každého diťate. Ja myslím, že som bela fakt hodná s takúto matkou. Nemôžete byť zlobivé diťe s takými rodiči. pochlúšná všechno, tak ona mi na všechno říkala, že som otresná puberťačka. Ja som třeba... Konkrétny príklad. Utírala som nádobí, vypadla mi z ruky vidlička. Ty seš tak otresná puberťačka. A říkala mi to v každej situácii. To je hrozné. Další vec, ktorú my samozrejme opakovala od detstvy, to som nezmenila, že som jí skazila život. To je jej celoživotní mantra, pretože mi řekla x krát, že kdybych se ja nenarodila, ona by si nevzala mýho otce a mňala by mnohem hezčí život. Že ona, když byla svobodná, tak si, dejme tomu, užívala toho príjemného života, ale to, že ja som sa narodila, tak ja som jí skazila život. A toto je jedna taková hláška vedle druhé. A to, když poslucháte na střídačku, to je horor. A potom samozrejme, když som sa dostala do puberty a teď, dejme tomu, som sa začala trošičku zajímať o opačné pohlaví, ale ja bych řekla, že som bola dosť taková zabrždená, tak ona toho začala veľmi využívať proti mne, že mne proste treba nechtela poušťať za tým dotyčným, že mne... sledovala korespondenci, hrábala sa mi v osobných viedcech. Ona vôbec nebola schopná respektovať nejaké soukromí, že vlastne nejaké moje citové vieci byli pro ní prostredkem k tomu, aby sa vám vysmála. A do toho musím říci, že už sme teda u té puberty, môj otec začal sa veľmi výrazne vienovať alkoholu. Takže potom, když som bola na strední škole, tak už vlastne viečinu času trávil. Proste buď bol zavytielkem, pracoval a zbytek času vienoval sezení proste v hospode. Čiže to už bol vôbec nepřítomen. A kdeby ste sa ptali na moji sestry, ktorá je 8 let mladší, tak tá už zná otce jenom nejakou toho hospodského v podstate povaleče, nebo človeka, ktorý trávi čas v hospodách. Pretože ve vieku, kde ona začala trošku víc vnímať ten sviet, tak on už, skrátka, ten alkohol miel v tom živote hodne prítomný. Bohužiaľ, no.

A v tomto ma napáda otázka, že ako sa správala tá mama k tej sestre?

Sestra byla tzv. zlaté díte. Takové to... A i pro otce, ona mela byť tým, tým povedeným, dokonalým, takže zatímco ja som pořád poslúkala, že som hloupá k ničemu, že ze mne nic nebude, že som škaredá, hrozná, nevím jaká, tak sestra byla šikovná, talentovaná, hezká. Čili ona mala byť to jejich výstavní díte, to díte, kterým sa oni budú chlubeť, takže nevím o tom, že by třeba tak byli ako mne, úplne minimálne. Ale ja som bola bytá opravdu i hodne fackovaná a tak. Takže oni si ju jistým spôsobem opečovávali, ale samozrejme ani ten jej vztah k ní nebyl normálny. A otec potom bol v té hospodie, takže matka vlastne pořád tie veci, ktoré sa týkali sestry, prehazovala na mňa. Takže ja som potom i za sestrú spoustu vecí vyřizovala a tak dále, co mneli třeba dalať rodiče.

A vy dve ste mali aký vzťah od detstva spolu?

Veľmi komplikovaný, pretože ja som ji přece nemohla vráť ako sestru. Rozumíte? Ja som bola postavená, a ja som si to ale nevybrala. Ja som bola postavená do role jakéhosi náhradní malé maminky. Čili my sme meli ten vzťah veľmi komplikovaný. X let sme neboli v kontaktu. A sestra to asi jenom slyší ráda, ale bohužiaľ to trošku ide za tou sestrou, že sme neboli v tom kontaktu. Protože ja už som si potom řekla, že si musím vybudovať nejaké svoje vlastní hranice a dokud ona nepochopí, že ja som si tú roli nevybrala, že ja vôbec necítim žiadnu nenávist, ale že i ja mám právo na sebe samú a na svoj život, tak až to pochopí, môže príjť.

A ako sa to potom vyvielo ešte v tej puberte, v tom dospývaní alebo tej ránej dospelosti?

Myslíte, ten môj život u rodičiu Ja som šla do strední školy v 15 letech a ja už od té strední školy som musela byť úplne samostatná jednotka. Cokoliv som potrebovala zařídiť, cokoliv bol problém, tak som si zařizovala samá. Ešte když nieco se týkalo sestry, tak ešte som vlastne pomáhala s tou sestrou. A v 16 letech som nastoupila na brigádu a chodila sem, pretože som chtela mít samozrejme nejaké peníze pro sebe. A pretože naša maminka má trošku s tými peniazy taký zvláštny vztah, tak som každý deň po škole chodila do práce na brigádu, po strední škole. A co se týče toho domácej atmosféry, tá bola samozrejme strašná, pretože Tým, jak ten otec strávil väčšinu toho času v hospodách, alebo v tej jednej hospode hlavne, tak tam docházelo, ale to už sa táhlo od základnej školy k neuvieriteľným scénám, kde on se vrátil v 11 hodin nebo v korex hospody a matka, místo toho, aby to nechala víť, tak sa s ním šla hádať a teď oni tam po súbie házali rúznymi předmiety, bouchali do sebe, On, otec, když som to šla jako tá starší nejak umravňovať, tak třeba do mne strčil, takže ja mám dva křivé maličky, pretože som mial oba zlomené. Hrozný, hrozný. Žev. A teď, ja som bola na strední škole, sestra bola malá, takže my sme o tom vzpomínali, ak sme kolikrát vlastne sedeli v tom pokoje, jak sme se obýmali a cegra brečela. To bolo hrozný. To bolo fakt hrozný. Ja na to nemám iné slovo. Ja som sa snažila to potom nejak na to zapomenúť a to samozrejme mne je nejhorší, čo môžete v živote udelať.

No a ako potom s takýmito spomienkami a s takýmto životným základom človek vstupí do dospelosti? Ako to vyzeralo u vás?

Že som bola neřízená strela, pretože ja som ja som to pochopila až z 5 dní, že som sa snažila z toho prostredí uniknúť. Takže ja som potom v té druhé časti studií na strední škole už som hodne chodila. Třeba mňa som ráda rokovou hudbou. Ja som hledala v podstate úniky v takomto nočným živote, v kultúre a tak dále. Takže som byla docela bohém niekoľko let. A když bych to vzala takovéhle rodiny si odnesete balík komplektu, máte v podstate nulové sebeviedomí, vaše hranice neexistujú, pretože vy musíte všetko snášať. Navíc my sme byli zvyklí, nebo ja som byla zvyklá, že pořiad u matky sa tie nálady mienili biehem deseti minut. Snažiť sa, aby ste jí vlastne nenaštvala, pretože když ste jí naštvala, ona to řekla otci a on vás byl. To je začarovaný kruh, takže vy si do života, podľa mňa, odnesete úplne rozmlácenou duši. Tam nevíte, za který konec to vzít. A samozrejme vám to veľmi negatívne ovlivní vaše partnerské vztahy, pretože vy máte z domu ten špatný vzor, ale vy vôbec nevíte, ak má vypadať ten dobrý. Vy vôbec nevíte, ak má vypadať normálny, fungujúci partnerství.

Takže ako vy zrelí ty vaše prvé partnerstva?

Vláštne, ja som chtela byť na jednu stranu svobodná, na jednu stranu som chtela mít ten vztah, takže som veľmi složite mezi tým hľadala balans. A druhá vec je, že v momente, kdy mi ten partner začal svojím chováním připomínať nieco, co som znala od tých rodičov, ja som okamžite utíkala prič. A hlavne som si hrozne dlho myslela, že ve chvíli, kde se s partnerem pohádate, tak ten vztah končí. Že to je úplne Konec všeho. A ja som tým pádem nebyla schopná vlastne vôbec řešiť nejaké normálne konflikty v partnerství. Přitom k tomu patrí, že nejsme všichni svatí a není možné žiť vedľa niekoho a pořád sa na sebe usmývať. To nejde. Ale ja som tohle nevedela. Ja som mela pořád pred očima hátky, scény donácií a všechno.

Takže znamená to to, že ako nahľad sa objavil konflikt, tak by ste z toho vzťahu vycuvala?

Více menej áno. Pokud prišiel jeden, druhý, tretí, už som přemýšľala, už som přemýšľala, jak utec. No, bohužiaľ, bohužiaľ, musím to říct. Je to pravda.

A objavili sa v tých vzťahoch aj nejakí narcisti? Dostala ste sa do vzťahu s narcistom?

Ja myslím, že ako veľmi mladá. som jednoho narcistu asi mela, lebo späťne som zistila, že bol narcista. A teď neviem, asi sa už projboval tenkrát, jo, protože když som spomínala, tak niektoré to chovánie tam bolo. Ale z toho som utekla, pretože mi to začalo připomínať to, co som znala z domu a vôbec. Čili instinktívne som z toho z toho vypadla. Takže nemôžu říci, že bych, ako iné ženy, ktoré třeba měli narcistické rodiče, potom zažívali niekoľkaletý nejaký teror vedle proste narcistického partnera, ktorý by im řítil život úplne stejným zpôsobom, ako ich rodiče. To si nemyslím. To si nemyslím, že by mňa potkalo.

A dostala ste sa potom do nejakého zdravého vzťahu? Alebo tie vzťahy boli vždy nejakým spôsobom, aj keď teda neboli poznačené tým narcizmom, ale boli nejaké deštruktívne, alebo bol tam aj nejaký vzťah, ktorý bol fakt, že pekný?

Asi som mela nejaké pekné vztahy. Keď som bela mladá, tak som mela, bych řekla, takový docela si svoj nejnormálnejší vztah na jednu stranu, ale ja som z neho utekla. pretože som proste nebyla schopná řešiť niektoré vieci. Pravda je, že po letech se z toho človeka vylúpol taký manipulátor. Ale u nej možná k tomu došlo, že to je nejaké chováni reakce na to, co ho dál v živote potkalo. Ja asi v té oblasti vztahu pořiad cítim, že to je moje achillová pata. Tam nemám úplne pocit, že bych mohla dneska říct, že to všechno šlapalo, jak mnelo. Že vlastne pořád človek hľadá tú svojú cestu, jak k tým stahom pristupovať, aby boli co nejzdravejší normálni a funkční. Cítim, že toto ešte nemám uzavřeno. Ja sa mám na čem pracovať.

A kedy ste si to tak naozaj uvedomila, že to, v čom ste sa nachádzala, bolo nezdravé alebo niedobré? Čiže kedy nastal ten moment uvedomenia, taký zlom?

Tomu predchádzalo to, že som dostala chronický unavový syndrom. Ale to už je strašne ráno. A to som sa teda opravdu stala asi na pôl roku ležákem. A potom nakoniec sa mne okolnosti dovedli k tomu, že som šla na psychoterapeutický stacionář. 3 meseci som tam docházela. Šla som tam dobrovoľne, nebolo to tak, že by mi to niekto... Ne, šla som tam dobrovoľne. Tam sa to všechno otevřelo, to detství, a tam som si to tak nejak začala ošetřovať, řešiť. A tam som si vlastne uviedomila to, v čem som vyrostla, že to nebolo normálne a tak dále. A vlastne som ukončila kontakt s matkou, s babičkou a i s tým ocem. S tým som potom bola občas v nejme tomu spíš mailovém kontaktu, ale to asi nemá cenu vôbec toho nejak moc zmiňovať. Ale to, že tí rodiče byli narcisti, tak to mi došlo ešte potom za ďalších x let, pretože na tom stacionáře som byla třeba už 16 let a už je to opravdu hodne dlho. A to, že tí rodiče byli narcisti a tak dále, to som zistila až ve chvíli, kdy som si úplne náhodou vlastne púčila v knihovne, knižku jedné francúzskej psycholožky, ktorá práve psala o narcistických lidech. Myslím, že dokonca dvie knižky od ní vyšli tenkrát. A tam, ona tam mela nejakú tabúlku znaků tých narcistov a tam psala, tak a teď si na to odpovieste. A jestli ten človek splňuje, ja neviem, kolik z tej tabúlky, no a matka splňovala snad kromne, no snad všetko splňovala. Takže tam ja som až v tejto knížce sem pochopila, že teda oni majú problém a že ten problém se menuje proste ten narcizmus. A to mne potkalo pred nejakými 9 lety, kde konečne ja som totiž mohla i zistiť toto jádro toho jejich problému. Protože ano, ja som videla, že sa nechovali normálne, ale nebola som schopná to zařadiť do té správnej kategórie. A díky těm knížkám mi to všechno došlo, ja som to pochopila Tým sa mi vlastne i vysvietlilo práve to chovánie, ktoré som popsala a ďalšie. A tým sa mi to víceménne uzavřelo v tom smyslu, že áno, už to mám pojmenované a môžu s tým ešte niečo delať dál.

Čo ste potom s tým spravila? Naštartovala ste nejakú takú cestu uzdravenia, keď ste došla k tomu, že čo to vlastne je?

Pardon, ja myslím, že som to usprávenie začala už tenkrát behem tou stacionáře. Že som sa vlastne naučila pracovať sama se sebou, s tou svojí duší. To bolo pre mňa veľmi dôležité. A nejak si vymezovať ten svoj prostor, tie svoje hranice. No a tie knížky mi pomohli niektoré tie vieci pojmenovať, vysvietliť si a uzavírať jeno. Ale to, jak som sa naučila pracovať sama so sebou tenkrát, tak to používam vlastne dodnes. Ja hodne nad viecma přemýšľam, ja som ten typ človeka a hledám si skrátka tie svoje cesty, aby mi v tom živote bolo dobře. To je dôležité si myslím říct. Že pro títo deti, Narcistu je hrozne dôležité, aby oni sami si našli tú svoju cestu, aby v tom živote bolo snesiteľne, aby v tom živote bolo dobře.

Je nejaký taký konkrétny typ alebo niečo, o čom by ste sa mohla podeliť, čo vám pomohlo nájsť tú cestu naspäť k sebe? Lebo ľudia, ktorí počúvajú tento podcast, mnohí sa buď v takých vzťahoch ešte nachádzajú, alebo sú po odchode z takých vzťahov a mnohí zažili aj narcistických rodičov. Takže je niečo také, čo vám veľmi pomohlo a o čom by ste sa mohla podeliť?

Tak mne pomohlo to uviedomnenie, kto vlastne som. co umým, co som v tom svojom živote už udelala. A že mám byť na to nejakým spôsobom hrdá. To mne osobne pomohlo. A že sa snažím lidem tým, čo delám v živote, že vlastne tým lidem prinášim nejakú radosť, niečo pozitívního. Což třeba moje rodiče nevnášali a nevnášajú. Nebo nám teda určite ne. Takže tohle to je třeba pro mňa posilující. Práve to, čo dělám, že sa vlastne realizujú skrze tie svoje aktivity. To mňa osobne hodne pomáha teda, nebo pomohlo.

Robila ste niečo konkrétne ako pre uzdravenie duše? Lebo také tie modriny na duši, o ktorých ste hovorila a keď to bolo veľmi náročné, tak to sa vlastne neupokojí zo dňa na deň. Tak okrem toho stacionára, kam ste dochádzala, robila ste ešte nejaké terapie? Alebo išla ste do terapie?

Áno, ja som po tom stacionáři chodila třeba ešte rok. A potom som ešte, pretože bohužiaľ som zažila to, jeden môj partner spáchal sebe vraždou, takže som potom také chodila na terapie. Čili ešte tam u mne i potom stacionáři s nejakými pristávkami, nejaký ten terapeutický proces byl. Čili to neskončilo tým stacionářem. No a víte co, ja si myslím, že tie šrámy na dušini, ktoré budú na pořád, to je tak hluboké, že to se nedá úplne Ta duša vyčistiť, že ju budete mít jak čistý pokojíček, to si myslím, že úplne nejde, ale jde sa s týma viecma nejakým spôsobom smířiť a práve žiť tak, aby vám bolo snesitelné, aby to nejak všechno kolem vás a hlavne teda ve vás fungovalo. To si myslím ja. Ja proste v tomto smeru, možno som trochu skeptik, ale nevierim na úplné zázraky. Protože to sú tak hrozné vieci, a když v tom ste od malinka, tak to asi nejde nejak mávnutím proutku odstraniť. A možná, že k tomu třeba človek dojde, ale myslím si, že v tomto veľkou roli hraje i čas. Že to, jak máte ten čas vlastne na sebe, jak sama so sebou pracujete dlouhou dobu, že môžete viehem té doby spoustu viecí vyřešiť, ošetřiť. To áno, ale ze dne na den to nefunguje, podľa mňa teda. Podľa mojich skušeností, ale každý človek je iný. Ja mluvím v tomto smeru o sobie, že u mňa to bol opravdu letitý nejaký proces, pretože když mám 34 let vašeho života, niekto valchuje duši, Nemôžete čekať, že to valchovanie duše budete mít vyřešeno za pôl roku. To je možná na ďalších 34 let.

No a čo robíte pre seba každý deň, aby ste to pitila lepšie?

Čo delám? No tak ja mám ráda treba dobré jídlo. Ráda sa potkávam s nejakými novými ľudmi. Mne více co mne, fakt hodne naplňuje to, čo delám. Takže ja bych řekla, že tie mé aktivity mne delajú radosť. A když som unavená, nebo ráda si hrozne púštím mluvené slovo, to mi také pomáha. A hlavne humor. Ja si ráda púštím rôzne humorné scénky, hlavne tie starší, takže ten humor, to je viec, ktorá mne určite drží. Tu mám ráda.

A v súčasnosti máte okolo seba už také podpornejšie prostredie, ako ty ve zbytými ľuďmi?

Ja neviem, ja bych řekla, že som spíš takový, že som asi zůstala po tom všem spíš takový častečne osamnený biežec. Takový samorost možná trochu.

A myslíte si, že niekedy z vášho pohľadu bude možné dôjsť k nejakému odpusteniu alebo úplnému prijatiu toho, čo sa stalo?

Ale tak ja necítim třeba v učením nenávisť. Ja dneska už to beru tak, že oni delali to, na co mneli. Mne ich vlastne i s tým zpôsobem líto, tých rodičiň, pretože navíc nemneli. Ale nebudu ja týma mluvovať. Tak to řeknu. Takže ja nejsem plná nenávisťi, to vôbec. Ja cítim v tomto smeru nejaké smířenie, bych řekla vnitřne. Ale není to tak, že bych je chtiela mít ve svom živote. Protože oni ešte potom sa dopustili iných vecí. Samozrejme nejakých majetkových a tak dále. Tam došlo, že sme boli v podstate podvedení se sestrou a tak dále. To, že nekomu odpustíte, to, že cítite to smíření, to, že si řeknete, no tak on navíc nemiel. Je to v podstate duševný chudák. To ale neznamená, že ja budú ho mít ve svom živote a budú ho oprašovať, že se budú o nej staráť. To bohužiaľ né. To už... To né.

To... To som tým ani nemyslela. Ja som myslela iba spohľadovať vášho nejakého hunterného...

Ja vám říkam, jak ja to cítim. Ja fakt nemám nenávisť vôbec. Proste sú to chudáci dva, kteří nemeli mi deti, ale také mneli, čo sa dá delať. Tak musí človek nejak bojovať, ale tohle to... Taký ten pocit toho odporu, té nenávisti, to už mám za sebou. Ja o tým už som si prošla a myslím si, že to je vlastne dôležitý skaz také pro posluchače. Myslím si, že je úplne prirozené projíci tým obdobím, kde cítite tú nenávisť, tú veľmi negatívnu emociu. To k tomu patrí. A dobrá správa je, že ono to tak ako probublá ve vás a pak to odejde a vy ucítite práve práve taký ten klid, ten pokoj, že už vás vlastne se to nedotýká a už to, že oni vás majú tendence nadále zesmiešňovať, srážet a tak dále, že to je jejich vizitka, to je jejich rozhodnutí, ne vaše. Vy už máte svoj život a vy už deláte vieci tak, aby vám bolo dobře a za co sa nemusíte stydiať, žeho stydiať by sa mieli oni, ne vy. Ale u nich to nikde nenastane. Ale myslím si, že tam k tomu patří všechny tie negatívny emócie. Ja opravdu to uzdravenie vnímam ako proces, ktorý má u každého asi inou délku. Ale je to nejaká ďalší časová doba nebo časový úsek a musíte si projít proste veľmi strastiplnými vietmi. Protože samozrejme, ono k tomu patrí i výčetky. Protože tá společnosť vám bude říkať, že ty rodiče máš jenom jedny. Ty seš povinná se s tými rodiči, tak mi to spousta ľudí říkala, ty si povinná se s tými rodiči stýkať. Nie. Nikto není povinný sa stýkať s ľidmi, ktorí s vámi zacházajú tým spôsobem, ako narcističtí rodiče. Je mi líto. Protože stejne ako vy môžete pracovať na zmine své duše môžete na uzdravení, na to, aby ste se chovala inak. Stejnou šanci majú oni. A je ich problém, že oni to nevyužijú. Takže takto ja to vnímam sama za sebe.

Je ešte niečo, čo by ste na záver chcela odkazať ľuďom, ktorí počúvajú tento podcast?

Aby si našli tú svoju cestu určite, aby im v tom živote bolo dobře, to bych všem přála. A ono se to hodne opakuje, ale aby se mneli rádi, to je fráze, ale spíš nerádi, ale abym se sebou bolo dobře. To je dôležité, příjemne a dobře. Aby mneli duši jak v pokojičku.

Ďakujem Martinu veľmi pekne za toto naše dnešné sdelanie a za ten váš príbeh. A ďakujem aj tebe, že si si vypočula, alebo vypočul dnešnú epizódu. Keď sa ti páčila, prihľasť sa na odber, nech ti neunikne žiadna téma. Zdieľaj ju na sociálnych sieťach a hodnáť podcast od prca hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohlo dostať čo najviac ľudí, ktorí môže pomôcť. A ešte viac inšpirácie nájdeš v popise tejto epizódy. Už teraz na teba teším pri ďalšej téme podcastu od prca. Tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. A pamätaj na to, že si zaslúžiš tu najlepšie.