#50. Príbeh neviditeľnej sestry (2. diel)

Zažila si alebo zažil si vzťah s narcistickým partnerom a chceš sa o svoj príbeh podeliť v podkaste o CRCA? Klikni na odkaz príbeh pod touto epizódou. Chceš znovu objaviť svoju vnútornú silu a dôverovať sebe, láske a životu? Prečítaj si moju knihu Znovu sama sebou. Nadežne je aj seriózny dotazník, ktorý ti pomôže odhalieť viac ako 50 skrytých varovných signálov narcistickej manipulácie. Je vytvorený tak, aby si mohla identifikovať prípadne aj iný ako partnerský vzťah. Kniha tiež obsahuje aj viac ako 40 overených typov, ako sa z toxického vzťahu spametať, ako upokojiť svoj nervový systém a znovu sa rozžariť. No a z kniho získaš aj dva bónusy, meditáciu na uvoľnenie napäťa a tlaku a meditáciu na posilnenie sebavedomia. Odkaz je pod touto epizodou.

Vítej pri ďalšej epizóde podcastu o crca, v ktorom sa narovinu a otvorene rozprávame o partnerských vzťahoch, narcistickej manipulácii a o tom, ako nájsť cestu naspäť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočnej láske. Poľom sa Nora Šulíková a sprevádzam ženy na ceste naspäť k sebe. Ako certifikovaná koučka im prostredníctvom emočného detoxu pomáham uvoľniť emocionálnu záťaž, oslobodiť sa z toxických vzťahov, hĺbšie sa napojiť na intuíciu, prebudiť vedomie sebahodnoty a znovu ot Som autorkou kníh Šťastie na dosách, Znovu sama sebou, denníka snov, množstvo meditácií, vzdelávacich prednášok, online kurzov a som zakľavateľkou školy Šťastie a konferencie Sama sebou. Dnes sa budeme rozprávať s Blaženou, ktorá vám povie svoj príbeh. Ty si hovorila, že tam cítiš v pozadí niečo, že sa tam deje v svislosti s toto sestrou, tak to tam má aký vplyv v tom pozadí?

To ma taký vplyv, že keď intenzívne spolu pracovali, keď ja som ešte žila s ním a malo zmysel na mňa vyvíjať tlak, aby som strácala silu ktorú som na konec aj vlastne strácala tú fyzickú že ma to tak psychicky zdeptalo, až som teda schudla a musela odísť z toho prístoru tak v tom čase sa dal môj mýveli muž nahovoriť na takú podlosť. A tou podlosťou sa tá moja sestra zmocnila dôležitých dokumentov, ktoré potrebovala a na základe ktorých potom škodila mamine aj mne. A keďže táto podlosť zostala akože nevyjasnená tak ona ho má tak v hrsti že keby náhodou zmenil svoj postoj ku mne a k detiom a prestal by s tou mojej osestrou nejak komunikovať a pomáhať jej a podporovať ju v tom, čo robí tak ona má na ňu takúto špinavosť. A toto ona má na viacerých ľudí. Preto má okolo seba ľudí ktorí ľudovoprovodané na mňa donášajú lebo si ich niečím uviazala, alebo tie ľudia majú nejakú ťažkú situáciu. Hej, napríklad niekto má tam takú jednu osobu vo svojej blízkosti, ktorá nemá kde bývať. Má problémy ešte aj rôzne finančné. Tak ona ju prichýlila a táto osoba je jej spolupracovníkom v tom priestore, kde ešte bývala naša mamina, kde som ja chodila za maminou. Rodičia už nežijú. A v tom priestore má takéhoto komplica. A toto ona robí vlastne aj s inými ľuďmi. Aj v rámci rodiny toto robí. Že si nejako človeka uviaže, ktorý má nejaký problém, potrebuje od nej pomôcť. Ona pomôže veľmi ochotne. Ale potom si to učtuje. A učuje si to celý zvyšok života. A toho človeka nejako používa. Všetkých ľudí len používa. Žiadne. srdiečné vzťahy nedokáže vytvoriť. A tým, že ja som odišla od toho mojho bývalého muža som ich trošku zaskočila a zrušila som im tie ich plány, ktoré mali. Lebo som prežila ten odchod, aj keď to vyzeralo hrozivo. Tak som ho prežila a som tu. s tým nerátali, nerátali ani s tým, že odídem. Ešte stále mali šancu, že sa vrátim, lebo my hovorili, že to nezvládnem, ani psychicky, ani finančne hlavne. Lebo to bolo veľmi náročné. No a ich spolupráca pretrvala do dnes, ale už keďže rodičia nežijú, tak neni tam už veľký priestor. Ale kým žili? tak tento môj bývalý muž im veľmi výdatne pomáhal. Keď boli reálne prítomní cudzí ľudia vo chvíli, keď ona si zavolala svojho muža a dala mu príkaz, že ma má vyhodiť z bytu.

Čo? Z koho bytu? Z jej bytu? Či z tvojho bytu? Či od keho?

Z jej. Ona mala byt oproti vlastne. Na jednom poschodí boli dva byty. Ja som bola v jednom byte u mamy. Prišla som oproti, lebo v tom byte oproti jej býval otec. a už bol proste slabý. Dávala som mu obed. Boli tam ešte rodičia, mama, otec a ešte dve ďalšie ženy. Ona zavolala svojho muža do obyvačky a povedala mu, že ma má vyprevadiť zbytu. Ja som myslela, že na mňa skrýkne. Keď na mňa skrýkne, dobre, tak odidem. Usmiel presne ako ona. Prišiel ku mne, už sa blížil, tak ja som predpokladala, že niečo sa stane. Nadvihol stoličku, na ktorej som sedela, vyklopil ma, ale som sa ešte zadržala, chytil ma vzadu za ruky, za chrbát a vyklačil ma von z obyvačky do chodby, zabuchol dvere. Ale v tom čase, ako sa ku mne blíhila, ako ma chytila, tlačili, ja som strašne kričela, až som vrieskala, nech mi dá pokoj. Lebo som neredela, čo teda bude nasledovať, keď už tohoto bol schopný. V tej chodbe teda už ma pustil, zabuchol dvere a o chvíľu... Ja som stále kričela na ňo. O chvíľu vyšla z obyvačky sestra. Obidvoja ma chytili a vyniesli ma von na chodbu zbytú. No a večer mi prišla SMS a napísala mi, že je mi ľúto, čo sa dnes stalo, ale ty si to záslužíš. A o pol roka sa stala ďalšia vec, keď ja som bola tam v tom pchode, kde vlastne mama mala byť. A ja som ju stretla dole pri schránkach, obyšla som ju, išla som do smetny a kým som sa vrátila hore, tak ona ma čakala. Takže na tom poschodí v podstate nikto nebol. Tieto dva byty sú prázdne, ktoré tam sú a dva byty sú teda obývané. V jednom je mama, v druhom otec. Ona ma čakala pri výťahu. Ja som ju obyšla a išla som vojsť do bytu. V momente bola za mnou, stála za mnou nalepená. kde som hovorila, že nech odjde. Lebo som vedela, že sa chce vtlačiť do toho bytu. Lebo vedela, že je tam v tom byte mama. A ona strašne chcela maminku vidieť. Tak ja som vošla a ona hneď ako som vošla dala nohu medzi dvere a prach. Aby som ju mohol zavrieť. No a takto sme sa tam teda dohadovali. aj keď som jej vysvetlovala, že je tu aj ďalšia cudzia bytosť, takže nehodí. A ne, a ne. Ona len ide donotra, ide, ide. A potom som teda požiadala tú pani, čo tam so mnou bola, nech mi pomôže. Takže sme otvorili dvere a vytlačili sme ju von. A ona v tej chvíli sisadla na zem a simulovala pát. a po tomto vlastne vykonštruovanom celom incidente dokázala tak vyopísať túto banálnu situáciu, kde sa vlastne nič nestalo. Ona sa ma vyprovokovala tým, že nebola schopná vo svojom dospelom veku pochopiť, že si niečo neprejem. Lebo ona ide za tým, čo chce. Žiadne rozumné argumenty neplatia. tak ona dokázala túto situáciu tak opísať policajtom, že oni prišli a dupali, utekali po schovoch a búchali pestil na dvere. Že tu sa stal nejaký skutok, ktorý proste bol nahlásený a musím okamžite otvoriť. A policajti presne tak ako ona hneď dali nohu do dverí, aby som nemohla zavrieť. A začali ma vyšetrovať, že čo sa tu stalo. A ona tam nebola síce, ale boli tam teda len oni dve. No hovorím, nestalo sa vôbec nič. Potom som ich zavolal donutra a som ich vysvetlil situáciu. A okrem toho, to už bolo vlastne možno takéto napadnutie z jej strany. Lebo vždy, keď sa takéto situácie odohrávali a mamina bola sama doma a vchádzala do toho bytu tak sa jej stávalo, že ju tam ona takto počkala a vtlačila sa aj do bytu. A pri jednom takomto vtlačení sa do bytu si mamina ublížila a bola potrebné za nej zdiu na pohotovosť. Na ušetrenie, lebo sa udrela veľmi do hlavy. A vždy, keď sa to stalo, máme na to išlo oznámiť. Týmto istým jedným kukru, ktorým vlastne podľa ulice patríme. Takže oznámení mali tam neúrekom. Je tam veľa záznamov o takýchto skutkoch, ktoré vždy boli len prečin. Posúdené ako prečin protistoločnému nažívaniu, alebo niečo také. A napriek tomu, že už mala v tom momente všetko, čo potrebovala tak si dovolila takto nehorázne oklamať a nahlásiť skutok, ktorý sa vôbec nestal. Pokračovala ešte aj podaním trestného oznamenia, takže som tam išla a vtedy prvýkrát Už som vlastne aj ja po 20 rokoch takéhoto správania a takýchto dokola nejakého znamenia povedala tomu policajtoru, ktorý ma vyšetroval že naše detstvo vyzeralo takto že bola sadistická už ako dieťa. Mala to fantasticky všetko premyslené aj bez vzdelania bez toho, aby mala nejakú prax, ktorú už dosperý človek časom nadobudne vedela si vždy zorganizovať veci tak, aby neboli svetkovi aj jej skutkov. To bolo vždy najdôležitejšie a ona sa na to celý život potom aj odvolávala. Moje slova zostanú vždy len tvrdením. To je tvoje tvrdenie proti môjmu tvrdeniu a nikdy my nič nedokážeš.

Polícia ti verila?

Ten pán, ktorý ma vyšetroval, bol taký kultúrny a povedal, že áno, že dobre zapísal to všetko. Ja som mu podrobne porozprávala, ako mi trhala vlasy, ako mi zakláňala hlavu, ako proste si dávala pozor, že nikdy Tam nikto nebol, nikto by to videl. Tak policajt tako, že nemal s tým problém, všetko sa zaznačil. Povedal mi, že oni v podstate aj deti vypročúvajú. Ja som sa ho aj pýtala, čo také deti vlastne majú robiť, keď toto zažívajú. Lebo však deti aj tak sú vždy považované alebo podozrievané z toho, že si môže niečo vymýšľať. Ale nepovedal mi vyslovene, že mi neverí. alebo že to nezapíše do tej zápisnice, alebo že si to môžem vymyšľať a zle pamätať, sú to už roky a na čo to teraz vyťahujem. Všetko si vypočul, zapísal. Ja som povedala tomuto konkrétnemu pánovi, že som našla záznamy o tom, že presne on už takéto zápisnice s maminou robieval. Takže si to možno aj pamätal, že naozaj si nevymyšľame. Ani mama, ani ja chodíme tam celé roky. Hlavne teda mamina tam chodila celé roky. Takže keď si to dajú dohromady, aj už len tak ľudskí keď si to dajú dohromady, tak musia vidieť na čo by sme si to vymyšľali. Aj aký máme motiv. Koho by bavilo takto žiť? Veď za normálnych okolností mama nepríde niečo nahlasovať na svoju dceru. To už musí byť vážna vec, keď musíš na svoje dieťa ísť niečo niekam takýmto inštitúciám oznamovať a hľadať na nich pomoc hlavne. A potvrdenie toho, že to správanie toho dieťateľu či mame je úplne mimo. Ono totiž zo začiatku, keď prvý prvý taký fyzický útok na mamu sa stal tak mamina sa za to veľmi hambila. Ona to o toho ani nepovedala. Aj keď sa jej pýtali potom už neskôr či ten prvý skutok nahlásila tak povedala že nie, lebo sa hambila. To je veľký šok. Aj teraz keď ja si to tak späťne uvedomím pre mňa keď už mám väčšie deti, že to je fakt veľký šok pre rodiča keď ho takto napadne dieťa. A mamina teda zažívala vlastne to isté, čo ja. Vždy len išlo o hlavu. Nikdy jej neubližila na inej časti tela. A tá hlava, to malo vlastne ten podtón vždy. To bol útok vlastne na to, aby si nepametala. Aby jej poškodila nejakým spôsobom. možno pamäť, schopnosť hovoriť. A tým vlastne by docelila to isté, čo vo mne vyvolávali tie jej útoky. Také umlčanie. A lebo je ti tak veľký šok, tak ťa paralizuje strachom, že ty nemáš odvahu to nikomu povedať.

A ten váš otec v tom zohraval akúľu? Lebo ty si hovorila, že jej sa podarilo ešte v tom dosť skorom veku ich oddeliť od seba. Čiže on ako uveril, že tá jeho máželka, teda vaša mama že je ako psychiatrický pacient. Ale ako sa on stával k týmto udalostiam? Alebo vedel o tom? Alebo ako to fungovalo vo vzťahu k nemu, alebo s ním?

On tomu bohužiaľ asi uveril, pravdepodobne. a keď už precitol, dajme tomu, že takto nejak povieme tak ona ho už mala v podstate podchyteného lebo on bol dosť starší od maminy a už sa blížil k 80 a začal naozaj slabnúť, už aj on lebo on dovtedy bol zárobkočinný čiže on je veľmi vyhoval Bohužiaľ, on si to uvedomil, ale bolo už neskoro, lebo začal slabnúť. Už nevádal v podstate, ako keby, robiť svojim dajmy. Môžeme to tak nameť, že nezvládal, že robiť a zarábať ďalej. No a tým pádom bol na ne odkázaný. Nemohol už vlastne nikomu nejako pomôcť ani sebe. mu zobrala auto, zrušila mu auto. Aj preto, že mal problémy s parkovaním a tam v meste, kde býval, tak už nebolo bezpečné, aby jazdil. Auto bolo jeho také nejaké druhy domovou. Celý život jazdil na aute. Takže to aj jemu moc neprospelo, keď bol odrezaný od sveta a odkazaný len na to, kam ho ono zavezie. On teda mohol už len priznať, že áno, že urobil chybu v tom čase keď ona ho presvedčila sestra o tom, že mamina je psychiatrický pacient. Tak aspoň, že teda priznal to, že na to naletel a že ju v tom podporoval a možnosť si to nejak kľadlo zavinul, lebo potom nemal už nejaké možnosti z toho vykuľčkovať a zostal v podstate odkázaný na tú sestru a keďže už z neho nemá žiadny úžitok, žiadny prospech finančný tak prestal byť pre ňu úžitočný a to je tak vo vzťahu ku všetkým ľuďom. Kdo prestane byť pre ňu úžitočný tak nemá šancu ďalej. Tak... Vlastne on časom tak prestal aj rozprávať, zostal taký apatícky.

A ty si s ním mala aký vzťah?

Ja som za ním mohla chodievať buď tak, že by som išla do toho bytu, kde on bol v tom sestrinom, alebo on ešte chodieval do toho bytu k mame. Lenže keď bol v byte u mami, vždy z toho bol problém. Ona mu volala sestra a Lanár jela ho späť. A keď bol v tom byte u mami, tak bol úplne iný. Pekne rozprával, normálne sme sa bavili. Ako náhle buď zavolala tá sestra, alebo zazvonila a ťahala ho preč tak už sa presne dostal do stavu toho čo som ja aj bola. Paralíza a strachom.

Ako ona vedela, že on je u tej mami?

Nemal kde byť. Keď už nemal auto tak on nebol veľmi peší chodec. Peší chodec, teda. A bol veľmi tak nejak rodinne založený. Čiže on buď by bol s tou rodinou, hej. Buď bude doma, niekde. Buď s mamou, alebo so mnou, alebo s niekým. Alebo potom pôjde niekam inám. Ale rodinu mal mimo, hej. V tom meste, kde sme bývali, sme bývali sami. Tam sme žiadnych privozných nemali. Rodičia pochádzali z iných. oblasti, a čiže tam mali celú rodinu. A on vlastne bol odrezaný aj od svojej rodiny potom, ktorú naštiloval takmer každý víkend predtým, keď mala auto, lebo keď ho tam ona nezaviezla, tak sa tam nedopracoval. A v podstate mal potom už len tú mamu a keď som prišla ja cez víkend, tak mal mňa. Ja som s ním mala úplne normálny vzťah. Akurát, že to moja sestra popisovala tragicky, že ja ho len zdieram a kašlem na ňoho a neviem mu podať pomocnú ruku a uvariť mu čaj. Ale v tých možnostiach, ktoré sme mali, že sme boli kontrolovaní... Hej, on na moj telefón kontroloval, čiže presne vedela, kedy som ho volala. Mala to tam všetko zaznamenané. A ten vzťah môj s ním bol vlastne pod jej kontrolou. Ona potrebovala vidieť, kedy sa s ním stretnem. Ideálne by bolo, keby som sa s ním stretla u nej v byte aby počula, o čom sa rozprávame. Čiže potrebovala nás mať sústavne pod kontrolou. Čiže kontrolovala jeho mobil, aby vedela, že často mu volám.

Čo sa stalo potom, keď už vaši rodičia odišli, keď umerali?

Keď zomrela už aj mamina, lebo oni zomrajú dosť krátko po sebe tak mi povedala že a teraz, keď už mamina zomrela nechcem ťa už nikde viac vidieť ani o tebe počuť. Sen tam ešte musíme o sebe počuť lebo nemáme doriešené veci po rodičoch To sa ešte rieši. Čiže to je jediný dôvod, prečo musíme len nejakým spôsobom vedieť o tom, že jedna druhá existujeme, ale nestretávame sa na tých miestách, kde sa prejednávajú tieto veci. Ono tam nechodí. Ja som totiž načrtla túto tému, že jej správanie o Čirodičov nebolo vôbec dôstojné a bolo úplne mimo. zdrávého rozúvu. Čiže teraz máme túto tajmu, ktorú ešte nemáme doriešenú. Je to veľmi náročné, lebo všade, kde sa obraciam, sprosbovo pomoc. Že takéto veci sa díjali, a nebolo to fair. A nebolo to ani riešené zo strany tých inštitúcií, ktoré to riešiť mohli. a nedaj Bože použijem slovo manipulácia tak sa stretávam s veľmi neprijemnou reakciou a nepochopením a zasmiešňovaním čo ma teda veľmi bolí lebo to čo zažívali tie posledné roky bolo úplne mimo etiku, mimo morálku mimo zdravého rozumu Bohužiaľ, rodičia boli v takom nastavení, vychovaní, že je nutné znášať utrpenie, lebo aj pán Ježiš trpel na kríži. A neboli naučení, ani by si nikdy nedovolili o tom verejne hovoriť, že od vlastného dieťaťa zažívajú takéto hrôzy. Vlastne mamina si vždy kladla takú rečnícku otázku. Ako sa to vôbec môže stať? Ona, naša mama, by si v oči svojej mame nikdy nedovolila ju udrieť. A ako to táto sestra vôbec dokáže? Kde to v nej vzniklo? Ako sa to stalo? Mamina si vlastne, tak povediac, kladla ako keby závinu. Teda ako ju to vychovala, keď ona sa takto správa. Lebo keď sme boli malé, nikdy v živote nás neudrali rodičia. Vôbec nikdy. Neraz sa nestalo. Ani facka, nič. Žiadne fyzické tresty u nás neboli. Ani nič. Proste nula, nula. Neviem, kde to vôbec videla. Ani... Potom neviem, však my sme mali veľmi blízky vzťah so súrodencami, otcovimi, maminymi. a mohla vidieť, že ako sa oni správali, lebo či starým rodičom neexistovalo ani pomaly oponovať tým starým rodičom, nieco že ich udrieť. To je tak absurdná vec, ktorá vlastne tatína doniesla do toho stavu, že on úplne rezignoval a prestal rozprávať. Veľmi malo rozprával, veľmi sedel a bol taký úplne bezradný. A mamina bola proste... Keďže bola to kombinované u nej aj s tými údermi do tej hlavy a úrazmi hlavy opakovanými tak u nej sa už prejavila aj strata pamätie aj problém s artikuláciou aj s orientáciou, aký je deň. Mávala také výpadky, že... Boby si nevedela spomenúť, že ona aj išla niečo povedať a nešlo jej vydať hlas, nešlo jej povedať slovo. Ten posledný rok už bol takýto ťažký u maminy. Boli obidva také dobré kondície celý život, že žiadne lieky nikdy nepotrebovali. Ľudí, ktorí sme kedy mali doma malí, bola domáca malenka. Nepotrebovali nikdy nič. A mali úplne pokojnú a perfektnú, krásnú staravu. Vôbec nikdy nebolo potrebné ich doopotrvávať, tak ako to ona prezentovala. Ona sa o nich postarala. Vôbec to nepotrebovali. Oni mohli úplne v pokoji dožiť, tak ako boli.

Čo si ti spravila počas tvojho života na to, aby si sa odľahčila? Aby si uvoľnila to trápenie a zránenia zo seba, zo svojho systému? Čo si pre seba doteraz spravila? Možno to zároveň dá aj tip ľuďom, ktorí počúvajú tieto podcasty. Čo sa dá v takýchto situáciách robiť? Pretože tým, že je to taká úzka, úzky rodinný kruh a nedá sa z toho úplne 100 % výjsť Tak čo si ty robila pre seba a možno aj pre svoje deti na také odľahčenie.

Duše? Ja som veľmi dlhé roky najskôr študovala príčinu tohoto.

Všetkého. Ako ťa napadlo, čo to vlastne môže byť? Ako si prišla k tomu zisteniu, že v čom sa vlastne nachádzaš čiž vo vzťahu s tou sestrou, alebo aj s tým svojim.

Ex-Máželom? Napadlo ma... Nie napadlo, ono to bolo postupné. Ja som najskôr skúmala seba, hľadala niečo v sebe. A až vlastne teraz, možno posledné dva roky som sa dostala k tomu, že to všetko je vzájomne prepojené a že dar moja študujem seba, keď ten... Môžeme to nastať problém. Je v podstate na jej strane. Lebo... Až teraz bohužiaľ to vidím takto späťne. Ja som sa domnievala, keď som začala sa zauberať sebou, že ide len o nejakú takú bežnú žiadlivosť staršieho súredenca oboči mladšiemu. Že sa to stáva, keď je tam nejaký taký vekový rozdiel ako je u nás. To je priebežne tie 4 roky, plus mínus. Mala prilišť dlhú pozornosť rodičov len pre seba a zrazu som jej tam urobila taký škrt cesto, keď som sa narodila. Tak som si myslela, že to bude taká žiarlivosť. Dokonca som videla aj film na tuto tajmu, kde sa stala aj tradická udalo, že chlapček starší tam nejakým spôsobom svojho mladšieho brateka v hlbokom kočíku pustil dole kopcov. To je také najťažšie, čo som videla, že čo môže malé dieťatko s žiarlivosťou či mladšiemu sorodnícovi urobiť. Mamina tiež vzpomínala takú príhodu, že keď som máme približne rok a ona je za tých 5, že mali sme závesené prádlo na šnúre. Vyšpaného ako bývali dakedy také šnúry na takých tyčiach. Náša mamina išla zobrať prádlo, lebo začalo pršať a prišla teda do spálne a tam vidí, že ja som bola položená na tých šnúrach. Ona ma tam vyložila na šnúry s prádlom, aby som to.

Zvesila. Počkaj, ta sestra ťa položila ako ročné bábetko, deťatko na šnúri a šnúri boli von z.

Okna?

Áno. Akože to vyselo, v aké výške to.

Bolo? Na druhom poschodí sme.

Bývali. Ona ťa položila ako deťka, ktorá si ležela na tých.

Šnúrach? Áno, že na tých šnúrach ma našla. Ona chcela... Sestra, pomôc mame, že ja zvesím to prádlo, lebo.

Prší. Že ty ako malé dieťa to zvesíš.

Že? A tá mama reagovala ako na to? Ja som mala 1,4 alebo tak nejak.

1,5. Dobre, ale to je stále ako malé dieťa. Každopádne v akomkoľvek veku je to proste crazy. Ale ako reagovala tá mama na takúto situáciu? Pretože to je životunebezpečná situácia. Keď by sme to veľmi jemne.

Nazvali. Tak, ako rýchlo ma zabrala.

Preč. A čo ty sestre povedala? Ako to sňou.

Vykomunikovala? To už neviem, Beru, to som sa nepýtala. Lebo to spomínala raz na jednej návšteve. Tak neviem, jak sa vrátila taká spomienka. A že predstavte si, že toto sa stalo, že raz som toto zažila. Že no, jak ju to mohlo napadnúť tú sestru? Chápete to, že jak ju to mohlo napadnúť, že takú malú tam dal? Tak tam ležala na tých šnúrach. Ešteže som prišla ho na to len tak, to nejak proste uzavrela. Ani mňa nenapadlo sa v tej chvíli opýtať, čo robila ďalej. Či si potom dávala väčší pozor, či nás viac strážila. Neviem, veru. Ale v takejto situácii som bola vystavená a prežila som to našťastie. Teda jedna z možností je, že sa so mnou nevysporia dala. Tá možnosť, možnosť stále existuje, keďže potom ako mamina zomrela, tak mi povedala, že a teraz, keďže nás už nič nič nespája, lebo nás posledným tým ročiem spájali, že ma už nechce viac vidieť. Tým by sa to dalo potvrdiť, hej? Týmto výrokom, že ona ma vôbec nepotrebuje. Ona fakt nepotrebuje. Lebo to je ten typ ľudí, tento typ ľudí nepotrebuje nikoho. A keď niekoho potrebujú, tak len aby ho používali. Hej, v tom detstve som jej bola dobrá, lebo mala nejakú divnú chuť, ktorú si potrebovala takto uspokojiť. Potom ubližovala tým rodičom. Mezi tým mala tam tie moje deti, ktoré k nej tým môj bývalým už vláčil na návštevu, čiže vlastne už všetko je naplnené. Už sme ide k ničom. Lebo teraz už keď sme v takomto stave, keď si vieme, keď už vieme a odhalili sme ju. Najmä aj tie deti odhalili a ja som odhalila. Tak ona vlastne potrebuje nejakých nových si.

Nájsť. Dobre, ale ako si to odhalila? Ako si teda prišla na to, že to nebola len tá detská žiarlivosť? Kde ti to vlastne sa zoplo? Alebo kde to vlastne prišiel ten moment, že si zistila, že to je niečo iné ako tá detská.

Žiarlivosť? Tu sa mi to zoplo, keď aj ty si prišla s týmto tvojím príbehom. Začala si to takto podrobne vysvetľovať. Tak, ako to máš v e-buku vysvetlené. Vtedy sa mi začalo rozsviecovať v hlave. A vtedy som vlastne tie situácie, ktoré som zažívala vedela takto pomenovať. Lebo dovtedy to bolo len niečo divné, niečo nezvyčajné. Ale vidím, že tak, ak to máš popísané v e-buku, že presne... Toto sa dialo. Čiže ďaká aj tvojmu príbehu, ktorý si si odžila a tvojej odvahe to dať na svetlo sa aj mne v hlave rozsvietilo a počúvaním príbehov iných ľudí som aj ja dostala ako keby chuť. Lebo aj chuť, aj odvahu k tomu treba. Bola som vlastne paralyzovaná strachom celý život od detstva. A keďže vidím, že sa to ako keby paralelne deje aj iným ľuďom na iných miestach tak to nebude tá obyčajná detská žiarlivosť. Táto mohla možno spustiť ale musí tam byť aj niečo s tým, s čím sa ona narodila. To je jej nastavenie. ju uspokojuje takýto spôsob života. Že jej toto dáva zmysel. Že netuží po tom, aby sme všetci v klúde spolu nažívali. Každý sa navzájom rešpektoval. Boli slobodní u svojich názorov, vo svojom konení. Mali dosť všetkého. Ale že ona vlastne potrebuje všetko naprie seba. všetkých mať pod kontrolou, všetkých pozorovať, všetkých usmerňovať. A ona potrebuje byť nadradená. Jednoznačne nad nami všetkými. Potrebuje byť hore a nepotrebuje nás ako ľudí ale potrebuje len nás ako prostriedok k dosiahnutiu niečoho. A keď už sme prišli na to, že nás ako ľudí nepotrebuje a odhalili sme ju tak vlastne sa ako keby.

Stiehlo. A ty čo si pre seba spravila, keď sa vrátim ešte k tej otázke. Čo si pre seba spravila, aby sa ten tvoj nervový systém upokojil? Pretože toto je veľmi veľká rozhodenosť toho nervového systému a to je jedna z vecí, ktoré sú v tej skladačke, čo to v človeku zanecha. Také veľké zranenia sú takéto typy vzťahov. Vieš dať nejaký typ ľuďom, čo teraz počúvajú, že čo tebe možno pomohlo, alebo čo si zatiaľ spravila, aby si sa teda.

Odľahčila? Tak v môjom tomto konkrétnom prípade najdôležitejšie bolo a je prestať sa vybať. Ale čo sa týka toho odľahčenia, tak... k tomu odľahčení ma pomohlo sa proste konať napriek tomu, že sa bojím. Som sa rozhodla, že to urobím. Lebo keď som začala aj vlastne tento rok až takto o tom hovoriť aj s úplne cudzími ľuďmi. Nie že len v rámci rodiny. Ale s úplne cudzími ľuďmi o tom hovoriť. Tak my vždy potom prišla taká úlava, že som sa cítila, že vydala som zo seba bolesť, ktorú som nesmela. Ale vlastne som to nesmela len zo strachu, že čo ona urobí. Lebo to mi najviac pomáha, že o tom môžem náhlas hovoriť. A to náhlas je presne to, čo sa snažila vo mne umlčať. ma tak napádala v tichosti. Ono to vždy bolo v tichosti. To mu niečo nepredchádzalo. V tichosti prišlo. A to v podstate prebiehalo v tichosti. Ja som sa bála aj kričať. Ani som nemohla. Tak... Aj som v deste mala v kuse anginu. V kuse v kuse, vždy len problémy v hrdle som mala. Tak to, že aj keď sa mi trasí hlas a mám vyschnuté ústa a trasím sa celá, tak musím proste s tým hlasom nejak takto pracovať a hovoriť to. Takže to, že môžem o tom hovoriť, mi v podstate pomáha dosť.

Veľmi. Je ešte niečo, čo by si chcela odkázať na záver? Lebo tento príbeh nemá úplný koniec, že ešte stále to nejakým spôsobom pokračuje v zmysle toho, že by tam mate nejaké veci nedoriešené. Ale je niečo také, čo by si chcela povedať na záver teraz tohto dnešného rozprávania? Nejaký odkaz možno pre posluchačov, čo by ich tak mohlo povzbudiť, alebo niečo také.

Motivačne. Pozbudiť asi to že hovoriť o tom, aj keď je to neprijemné, alebo sa niekto za to hambí, alebo má strach z toho, či bude nejaká pomsta zo strany toho, o komu hovoríme. Lebo čím viac vlastne nás sa takýmto spôsobom prejaví tak sa vlastne ukáže že sa takéto veci reálne dijú, že si to nikto nevymýšľa A takýmto spôsobom máme podľa mňa šancu eliminovať takéto správanie. A predpokladám, že keď sa prestaneme bať a budeme sa vyhybať kontaktu s týmito ľuďmi a budeme im vedieť povedať keď náhodou bol nejaký kontakt nevyhnutný bez akéhokoľvek nejakého strachu svoj názor tak ja dúfam a verím, že dojde k tomu že to bude nejakým spôsobom definované a nebudeme zasmiešňovaní pred tými, ktorí majú možnosť v tomto konať a nebudeme len za nejakých takých, čo si vymýšľajú alebo sú len príliš precitlivé. Ale že by konečne už mohli to uznať a prihľadať na to, že takéto veci sa tu dejú a v podstate pomôcť tomu, aby sa činnosť týchto ľudí eliminovala až do takej miery, že by sme už nemuseli takto trpieť všetci. Proste hovoriť o tom je dôležité. A hovoriť o tom, kľudne aj na viacerých miestach, alebo písať. Ale možno to hovorené slovo má ešte väčšiu váhu, ako to napísané. Lebo sa v tom odrazí aj v podstate tá emócia a odrazí sa v tom... ako keby v tom hlase, vydanom von víde aj kúsek tej bolesti. Čiže nemusíme sa vykričať v lese, ale môžeme sa vyrozprávať z toho. A zase sa kúsok.

Uvoľniť. Áno, to môže potvrdiť rozprávania s veľa ľudmi, s ktorými som už ich príbehy nahrávala, že my povedali opakovane, že to malo pre nich to, že to mohli vlastne povedať na hlas, takže to malo pre nich taký doslovaž terapeutický a taký oslobodujúci účinok. Takže jednak to môže pomôcť takéto rozprávanie toho príbehu tým ľuďom, ktorí sú na tej strane, že sa ešte v takom niečom nachádzajú a môže im to pomôcť k tomu odchodu a zároveň to veľmi také ako uvolňujúce pre ľudí, ktorí, ako si to aj teraz ty tak uzavrela a ukončila toto rozprávanie svojho príbehu, tak je uvolňujúce. Ja ti ďakujem, Blažena, veľmi pekne, že si sa podelila s nami o tento tvoj veľmi taký náročný príbeh. A že si sa odhodlala a nabrala odvahu o tom.

Porozprávať. Ja ďakujem a je to zase kúsok ktorý mi pomohol veľmi uvoľniť ďalšiu časť tej vrstvy. Takže teším sa, že bude mať zase kúsok zo seba.

Preč. Ďakujem aj tebe, že si si vypočula, alebo vypočul dnešnú epizódu. Keď sa ti páčila, tak sa prihlás na odber. Nech ti neunikne žiadna téma. Zdieľaj na sociálnych sietech a hodnoť podcast od srdca Hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohlo dostať čo najviac ľudí, ktorí môže pomôcť. Ďalšie inšpirácia a odkazy, aj na ten e-book, ktorý sme spomínali znovu sama s sebou, nájdeš v popise tejto epizódy. A už teraz sa na teba teším pri ďalšej téme podcastu od srdca, tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. Pamätaj na to, že si zaslúžiš to.