#49. Príbeh neviditeľnej sestry (1. diel)

Zažila si alebo zažil si vzťah s narcistickým partnerom a chceš sa o svoj príbeh podeliť v podkaste o CRCA? Klikni na odkaz príbeh pod touto epizódou. Chceš znovu objaviť svoju vnútornú silu a dôverovať sebe, láske a životu? Prečítaj si moju knihu Znovu sama sebou. Nadežne je aj seriózny dotazník, ktorý ti pomôže odhalieť viac ako 50 skrytých varovných signálov narcistickej manipulácie. Je vytvorený tak, aby si mohla identifikovať prípadne aj iný ako partnerský vzťah. Kniha tiež obsahuje aj viac ako 40 overených typov, ako sa z toxického vzťahu spametať, ako upokojiť svoj nervový systém a znovu sa rozžariť. No a z kniho získaš aj dva bónusy, meditáciu na uvoľnenie napäťa a tlaku a meditáciu na posilnenie sebavedomia. Odkaz je pod touto epizodou.

Vítej pri ďalšej epizóde podcastu o crca, v ktorom sa narovinu a otvorene rozprávame o partnerských vzťahoch, narcistickej manipulácii a o tom, ako nájsť cestu naspäť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočnej láske. Poľom sa Nora Šulíková a sprevádzam ženy na ceste naspäť k sebe. Ako certifikovaná koučka im prostredníctvom emočného detoxu pomáham uvoľniť emocionálnu záťaž, oslobodiť sa z toxických vzťahov, hĺbšie sa napojiť na intuíciu, prebudiť vedomie sebahodnoty a znovu ot Som autorkou kníh Šťastie na dosách, Znovu sama sebou, denníka snov, množstvo meditácií, vzdelávacich prednášok, online kurzov a som zakladateľkou školy Šťastia a konferencie Sama sebou. Dnes sa budeme rozprávať s Blaženou, ktorá vám povie svoj príbeh. Vítaj Blažena.

Je pekný deň, ďakujem.

Tak sa spýtam rovno na úvod, že ako začal tvoj príbeh?

Môj príbeh začal, keď sa na to rozpomínam ešte v veľmi útlom detstve. Prvú spomínku mám z obdobia, keď som bola školokarka. Sedela som na zemi pred zrkadlom. Zdobila som sa, lebo som chcela byť stále pekne oblečená, vyzdobená. Ale mala som krátke vlasy, tak som si aspoň hore na temene hlavy robila takú fontánku. Tak som si ho robila v fontánku, dala som si tam farevné gumičky a pukačky. No a raz keď som takto sedela a bola taká ponorená do seba, v tom som sa obdivovala. Tak tá prvá spomínka je, že V tom drkadle som zádu za sebou zbadala cestru staršiu ktorá ma práve za tú fontánku ktorú som si hore na hlave urobila chytila a začala mi tú fontánku vlastne tak kmásať do hlava, do prava, do všetkých strán hlavou celú mi vlastne takto rozkmitala a potom mi hlavu zaklňila do zadu Čaško sa mi dýchalo, mi nedalo sa ani hovoriť, ani dýchať. Prometám si tu jej tvár, také prižnúrené oči, ako na mňa pozerala. Škodorosne sa usmievala a potom opustila. A nejaké moje vlasy zostali v hru. Vždy, keď sme boli sami doma, to bola prvá podmienka. Niekde neboli žiadne svetkovia týchto nejakých náhodných výpadkov. Alebo neviem, ako by som to nazvala. Ale vždy sme boli same doma, väčšinou teda niekde v izbe zavreté. Takže celý ten čas, keď sa to dialo celé roky, to nikto nevidel. A vždy, keď sa to dialo, tak išlo len o hlavu. Tu žiadnej inej časti tela ma nikdy nekopla alebo nikdy ma nebyla tak klasicky ako sa. súrodenci alebo deti proste pobijú pre niečo, pre hračku, alebo se neviem, pohádajú. Tak tieto jej takéto nejaké výpadky z normy sa dialí v podstate bez nejakého predchádzajúceho môjho skutku, ktorý by ju buď rozčúli, alebo nahneval, alebo neviem čo. že by mala dôvod ma takto nejak nápadnúť. Čiže bez svetkov, bez nejakého predchádzajúceho podnetu ktoré by ju vyprovokovala k takémuto skutku. Vždy len išlo o hlavu. Vždy ma buď ťahala za vlasy, keď som bola väčší a už som si tú fontánku nerobila. Som mala len vlasy tak voľne, ale proste vždy ma za ne chytila. Buď sa dala celú dľaň, položila mi hore na hlavu schmatla vlasy, hlavou mi triasla a potom mi už vždy tak zaklňal dozadu. To bol taký nejaký moment toho naplnenia, nejakej potreby, ktorú potrebovala. A ja som vždy na chvíľku nemohla pár sekúnd sa poriadne nadýchnuť a to božne čo povedať. Potom vlastne, keď sme začali chodiť do školy a keďže on je 5 rokov starší, tak ten čas, keď sme prišli zo školy a boli sme tam samé vlastne, vyzeral tak, že rozdávala príkazy, čo mám urobiť. Poupratuj úmyriady, ustiel postele. A keď som všetko vykonala, tak som si teda sadla. Išla som si úlohy písať alebo sa hrať. A napriek tomu, že som výkonala všetko, čo povedala, bez slova, bez toho, aby som jej oponovala alebo vyjednavala, že aj ty urob, lebo ona neurobila nikdy nič. Ona stála ako šéf a rozdávala príkazy. Povedala vždy, že ja prídem, ja ti pomôžem, ale nikdy to neurobila. Vždy všetko som urobila len ja. No a napriek tomu, že som všetko urobila, neoponovala, nekladla odpor, Nevyjednávala, ticho som si sadla. Proste prišiel moment, keď na mňa takto zautočila.

Mňa napadlo, ako sa správala pred rodičmi, keď tam boli. Lebo toto si hovorila, že sa to dialo, keď tam rodičia neboli. A ako sa k tebe správala, keď tam boli?

Ak sa stalo, že tento nápad dostala tesne pred tým, ako rodičia prišli počulo už, že sa otvárujú dvere, ona behom milisekundy úplne zmenila výraz tváre na anielskú tvár so širokým úsmevom a išla privítať rodičov. A toto sa samozrejme dialo beckrát. Čiže už som časom pochopila, že teda Keď som teda postupne bola väčšia a rozmýšľala nad tým, ako by som sa vyhla týmto situáciám tak som potom pochopila, že to má asi nejaký zmysel všetko. Išlo o to, že potrebovala žiariť. A potrebovala mňa niekam odsunúť. Čiže dávala si veľký pozor naozaj celé detstvo. Ani raz nevznikla situácia, keď by mohli rodičia z niečeho podozrievať, že sa dieje niečo takéto u nás doma. Naozaj si dala tak veľký pozor a bola taká fantastická herečka, že naozaj behom sekundy tak zmenila výraz tváre. a spôsob komunikácie išla vítať a žiariť. Podávala správu o tom, že ako sme pekne všetko uprateli doma, riady sme umili a všetko je v poriadku, píšame si úlohy, hráme sa. Pravda bola, že sme áno uprateli a ja som ticho sedela. ale nie spolu a nebolo nič v poriadku. Ale ona to vedela takto fantasticky predať.

Napáda ma pritom sa spýtať, či si niekedy rodičom povedala, čo sa stalo. Lebo keďže sa ti to dialo opakovanie mala si potrebu, alebo povedala si im o tom?

Vôbec. Ani som... Ani ma to nikdy nenapadlo iným komukoľvek to povedať. Povedala som, že som sa zapohambila. V druhom rade som stále skúmala, prečo sa to deje. A po tretie som bola paralyzovaná strachom. Keď som tieto situácie s nóm zažívala to bol tak neopisateľný veľký strach že som som kompletne celá stuhla. A ja by som si nedovolila a bola v tomto nástavení takého až smrteľného strachu ktorý ma paralizoval aj čokoľvek urobiť, čokoľvek povedať. Čiže strach bol obrovský. Takže ak by som to tým rodičom povedala predpokladám, že by postupovali takým bežným spôsobom že si nás teda posadia a povedia jej, že tak toto sme sa dopočuli, že toto sa deje Vysvetlíme si to, no a to by bol koničná pre mňa. Lebo keď zase by nastala situácia, že som s ňou sama doma. Ona v tej chvíli, keď sa tieto situácie diali ona bola ako keby nejak prepnutá do iného módu. Z nej išlo také nejaké zlo. Také, že by si si proste nedovolila nič. Niekdy som si nič proti nej nedovolila. Čiže strach bol obrovský, to komukoľvek, kedykoľvek povedať. Ja som to vlastne prvýkrát povedala až keď som mala možno 25 rokov mamine. Som to povedala. No a takto akože cudzím ľuďom, niekde ďalej po rodine alebo ešte niekde úplne cudzím ľuďom tak to som prvýkrát vlastne povedala pred 4 rokmi. No to zostalo vo mne. Keď sa to skončilo, mal som približne... Ja som bola vtedy asi siedmačka. Ona už bola na strednej škole. Alebo švistačka som bola. Ona už bola na strednej škole. Ešte sme sa k tomu aj presťahovali do väčšieho bytu. Tieto tri udalosti asi spôsobili to, že možno že najviac ta stredná škola už mala nových kamarátov, nové záujmy. Inak trávila ten voľný čas. Vlastne už ma akože nemusela strážiť, lebo ona akože ma strážila, starála sa o mňa. Tak toto sa už prestalo diať, ale Ešte celý ten čas, čo sa to dialo a ako sme vlastne rástli a boli sme deťmi tak zároveň vždy dbala na to, aby si ľudia všímali ju. Aby ona vždy, keď prišiel niekto k nám alebo niekde sme my boli tak vždy bola tá, ktorá rozprávala tá, ktorá odpovedala tá, ktorá ku všetkému mala komentár prejavovala záujem o všetko. A ja som bola také dva B aj na vedlejšej koleji. Ona akože predstierala pred cudzími ľuďmi, aj pred rodinou vzťah ku mne. Aj ma pekne oslovala takou zdrobnelinou, aj mi vymyslela prezivku. Vždy sa tak pozrela na mňa akože milo. Ale ja už som chopila, že to všetko je falošná hra. Ja som to vedela, ale nemala som odvahu to nikomu povedať. Takisto keď boli situácie, že bola u nás nejaká návšteva, ona tú návštevu privítala, usedila. Ona rozdala ho lohy. Opýtala sa, čo si prosila. Ja som išla do kuchyne to vybaviť. Ja som to donesla a zase zaliezla do kuchyne. A keď som z tej kuchyne mohla vyliezť, tak len na jej povel, keď ma ona zavolala, no poď nám niečo povedať. A to bol zase taký moment falošnej nechopnej hry, keď predstierala to, ako strašne u mňa stará a kým ho mňa záujem. Aj ma pochválila samozrejme za niečo. A potom to usekla, no už môžeš ísť. A my sme vlastne vyrastali v takomto akože navono k surodenskom vzťahu ktorý ale nikdy nebol založený na dôvere ani na nejakej vzájomnej podpore, ako bežne by mali. alebo by si mali súrodenci nech pomáhať a mať sa radí podporovať. Tak my sme vyrastali tak, že dve cudzí osoby. Úplne cudzie. Ja som síce navonok akože s ňou komunikovala a robila, čo mi povedala. Ale nejaké puto mecy nami nikdy nevzniklo. To bol už nejaká dôvera. Absolutne nič. My sme dve cudzie bytosti. Najdôležitejšie, čo vo mne zostalo z tohoto obdobia je vlastne ten paralizujúci strach. To napätie komplet v celom tele. A časom sa k tomu pridalo, aj potom už keď sme boli väčší a vznikli iné problémy že ja nemám byť ani videná, ani počutá. Nikto ma nemá vidieť, nikto ma nemá počuť. Toto mi zdôrazňovala a celým svojím chovaním a postojom ku mne vo mne budovalo presvedčenie o tom, že nikoho nezaujímam Nie je žiadlce, aby som rozprávala a nie je žiadlce, aby som bola videná. A to, aby som nerozprávala, to sa vždy prejavuje v takých chvíľach, keď by som mala sa postaviť... Napríklad v škole som s tým mala veľký problém. Keď bolo také, že poďte odpovedať pred tabuľu, tak to bolo pre mňa... takmer nezvládnutelná situácia, ako nahle som pre to tabuľ prišla. Tak som sa dostala do toho stavu úzkosti a strašného strachu. Presne ako keď som s ňou zažívala, že celé telo mi stuhlo a ten krk sa mi... ako keby same svali, sa mi tam stihali a ja som neudela hlas odvýdať. Vyschlo mi v ústach, triasol sa mi hlas. a strašne som sa hamdila. Vystáviť pred tabuľou, to bol akože pre mňa pocit hamby. A keď sa na mňa ešte všetci pozerali. Takže hovoriť pred niekým... Aj napríklad na maturite som dostala takú úzkosť, že som na chvíľu nemohla ani hlások vydať.

Mala si nejaké kamarátky počas detstva a dospievania?

Áno, ja som si vždy našla jednu takú spriaznenú bytosť. Vždy som mala takú jednu, plus ešte ďalšie. Ale nebola som nikdy súčasťou nekej veľkej partie kamarátov. alebo nejaký sýdliskový partié, to vôbec nie. Ja vždy som preňosňovala len buď takú dvojicu, alebo potom nejakú inú dvojicu, ktorá sa k nám pridala, že my sme boli dve kamarátky a nejaké ďalšie dve kamarátky sa k nám pridali. Hej, takéto malé spolky mne vyhovujú.

Mňa to zaujíma hlavne z toho dôvodu, že či si bola schopná dôverovať nejaké kamarátky, respektíve keď si hovorila, ako ťa veľmi často paralyzovalo to hovorenie pred ostatnými ľuďmi na verejnosti, alebo teda na verejnosti, myslím preto tabulovať tak, že či si mala vôbec odvahu sa takto otvorene rozprávať s nejakým blízkym človekom.

Čo sa týka kamarátiek, tak Tam sa mi darilo, ako mať v každej škole, ktorú som prechádzala, mať jednu takú blízku dušu. Ale takéto veci z mojho detstva, to som nikdy nikomu nepovedala. Až tak som sa nevedela nikdy otvoriť ani kamarátke. Aj keď sme prežili spolu, v podstate sme boli aj v škole spolu, aj potom po obede. Aj sme ďalej v kontakte. Tak toto som nikdy žiadne nepovedala.

Ako sa potom vyvíjal ten vzťah s tvojou sestrou? Keď ona odišla na strednú a ten veľký tlak ustúpil, alebo nebol taký výrazný, tak čo sa dalo potom?

Potom to išlo ako tak. Bol také obdobie niekoľkých rokov pomerne kľudných, lebo potom išlo ďalej študovať, ja tiež. Tak bolo také pomerne kľudné obdobie, všeobecne v rodine. A počas toho kľudného obdobia akorát vždy ona niečo vymyslela. A teraz, až s oslupom času môžem povedať, že asi niečo pripravovala. Lebo keď sa na to vcele pozriem teraz keď už mám niečo prečítané, niečo vypočuté, niečo Precítené, že jej v podstate kľudné obdobie vôbec nevyhovuje. Tam sa ona necíti dobre. Ona potrebuje nejakú drámu. Čiže v tom detstve som to bola ja, kde mala priestor sa takto realizovať. Zažívať nejakú drámu a zažívať ten pocit nadradenosti nad niekým. moci a kontroly, že ona mala nado mnou tú moci, že mohla mi toto robiť bez toho, aby to niekto iný riešil, aby to niekto vedel, aby ich to niekto zabránil. Tá škodoradosť to vždy vlastne bolo na záver toho jej výpadku ten taký nechutný, výťazoslávny úškrn. A keďže tieto tiché obdobie, aké sme žili v pokojí, nevyhovovalo tak prišiel jeden taký bežný moment ktorý sa môže stojiť v akýkoľvek rodine, v akomkoľvek stavu. A ono by sa to dalo vyriešiť komunikáciou a možno že nejaký čas by boli nejaké... Možno aj hladký hej, možno neviem čo. Ale určite by došlo kultúrnou cestou k vyriešeniu. Išlo o to, že naši rodičia mali konflikt pri jednom takom rozhodnutí, ktoré urobili. Nevedeli sa celkom dohodnúť. A miesto toho, aby ich nechala na pokoji, lebo aj roky predtým mávali nejaké podobné konflikty, ale nakoniec to doriešili. A neskončilo sa to tak tragicky, ako keď konflikt, do ktorého sa ona zamontovala, už bola vtedy. vyštudovaná, už mala vysokú školu za sebou, chodila do zamestnenia. No a teda mala veľmi veľa času. A ešte aj to vzdelanie, ktoré ona dobudila. Bolo vzdelanie také, že je odborníčka a toto všetko. začala používať veľmi nešťastným spôsobom, ktorý bol plánovaný, alebo veľmi dobre premyslený. Podarilo sa jej tých rodičov od seba odlučiť. Oni sa nikdy nerozviedli, ale podarilo sa jej ich odizolovať. Podarilo sa jej presvedčiť tatina, že mamina nie je v poriadku, lebo ona je odbornička a ona to vidí. A tým, že boli od seba oddelení, že boli každý účelovo účelovo s jej rečami vedení k tomu, Tatino bolo vedené k tomu, že mamina je nenapraviteľná je to s ňou zlé a už to nikdy dobre nebude. A mamina zase bola jej rečami a skutkami utvrdzovaná v tom, že nie je normálna. Tak začalo to na dobu dať už také väčšie rozmery. No a do toho vlastne prišli potom postupne ďalšie udalosti. Keď sa ona vydala, aj ja vydala. A vlastne do toho vstúpil ešte potom môj bývalý muž.

A to sa stalo ako a čo sa vlastne stalo?

Tak ona sa snažila 4 roky dokázať, že mamina patrí na psychiatriu. pred inštitúciami, ktorí je to mali potvrdiť. Teda že mamina by stratila práva akékoľvek a bola by vyhlásená za psychiatrického pacienta. Venovala to mu 4 roky života. Samozrejme, že aj ja som bola predvolaná. Všetci sme sa tomu venovali, ale nepodarilo sa jej to. Potom teda prišlo do toho, že sa vydala ona ja a opäť úplne obyčajná, banálna vec, ktorá sa stala a môj bývalý muž na to zareagoval tak, že moju mamu nechce nikdy v živote vidieť. Túto fantastickú myšlienku samozrejme hneď použila sestra a začala to ďalej živiť. Čiže ďalej to vyzeralo tak, že ja som fungovala samostatne. Hoci som bola akože pred svetom vydatá, tak som fungovala samostatne. A keď prišli deti Tak sa to malo zmeniť, čo sa samozrejme nestalo. To sú také vždy romantické predstavy, že však keď sa díti narodia, bude to inak.

Ja sa len spýtam, lebo aby sme tomu rozumeli, že čo sa tam stalo, že vlastne ty si hovorila, že pred svetom si bola vydatá, ale vlastne to tak nebolo a udialo sa tam niečo medzi tým tvojim ex-máželom a tvojou sestrou, alebo čo tam vzniklo? Keby si to možno iba skonkretizovala, pokiaľ sa to dá, že...

Vzniklo to tak, že Ona potrebovala, teda jej sa podarilo oddeliť tých rodičov od seba. No a keďže ja som sa vydala a odišla som, tak už som nebola pri tej mame. Neboli sme v jednom byte, bola som v inom meste. Čo bolo výborné pre ňu, lebo mohla naplňať ten svoj cieľ, ktorý potrebovala, že mama zostala sama, teda bez mojej podpory. A ja keď som prišla do odišla aj z mesta, do iného. Tak som tiež bola izolovaná. Čiže otec bol sam, mama sama, ja sama. A ona všetkých spájala. Ona chodila aj za otcom, aj za mamou. Bola v nejakom kontakte so mnou. A aby som ja nestretila ako keby nejakého svojho nadriedeného, tak sa ním stal ten môj bývalý muž. On prestal úplne komunikovať s mojou mamou. Čiže ja keď som išla v mame, tak vždy sama. Celý čas, čo sme spolu žili, aj keď sme mali deti, on ju proste vygumoval. Ona neexistovala, ale existovala sestra. A z toho sa stretával, z toho komunikoval. Keď sa deti narodili, ma utvrdil v tom, že ja nie som normálna. Ja som vychovaná v nenávisti a keďže v takej nenávisti chcem vychovať aj detí, tak on musí zajistiť to, aby sa deti poznali so svojimi sesternicami a bratrancami. Čiže on ich potom vodil na návštevy bezo mňa. Ja som tam nikde nebola.

Dobre, ale vráťme sa teda ešte k tomu vášemu zoznámeniu pretože to sa javí, že to má podobné rysy a črty ako tá tvoja sestra. Je to tak? Tak ma zaujíma, že vlastne ako ste sa vlastne s tým svojím ex-máželom zoznámili a aký bol ten váš vzťah na začiatku?

Taký bežný. My sme sa zoznámili v práci a vzťah bol bežný, Už tam boli nejaké známky, ktoré som si mohla všimnúť a boli tam aj také momenty, ktoré mi nevyhovovali. Ale tedy som ich samozrejme prehliadala v tej takej romantickej predstave že však to sa zmení samé nejakým spôsobom v trpnom rode. Ale samozrejme, že sa nezmenilo. Čo to bolo napríklad?

Aké to boli prejavy, ktoré už teraz späť nevieš vyhodnotiť že to nebolo k poriadku? Alebo čo ti vtedy už tak vnútorne nesadelo?

Nesýdilo to, že sa nejak nie veľmi bol schopný kontaktovať s ľuďmi celkovo. Komunikovať takto verbálne, spontáne.

Hej.

Aj so mnou dosť často komunikoval píslnou formou. a keď potom už boli mobíli, tak skôr SMS-kou, než telefonovaním. Potreboval vždy mať čas na to, aby odpovedal. Vždy si potreboval odpoviedť, premyslieť. Nevedel spontánne reagovať, preto nemal hrať telefonovanie. Mal hrať buď SMS-ky, alebo e-maily. A vždy na to upozorňoval, že on nevie reagovať, on si to potrebuje premyslieť. Všetko potrebuje mať premyslené predtým, než to udobí, alebo povie. a zaznamenané. A v svojom spôsobom potreboval nejaké dôkazy mať, že všetko musí byť písomne. A keď aj bol v spoločnosti, tak nevedel sa tam tak nejak bežne uvoľniť. Potreboval ven vždy dostatok informácií. Kto tam bude, akí ľudia tam budú, čo tí ľudia robia, o čom by sa s tými ľudmi rozprával. Lebo on nevedel len tak spontáne niekam prísť. Celý čas vlastne, keď sme sa aj stretávali, predtým, až sme sa zobrali, tak vždy to muselo byť tak, aby sme presne vedeli, kam pôjdeme, čo tam budeme robiť a že tam bezpečne nikto iný nebude. Žiadnych takýchto... A nebol vôbec naklneným tomu, že by sme ten čas niekedy strávili aj s niekým iným. vždy len takto nejako o samote, v takej divnej samote. Presne naplánované to muselo byť, že čo by tiež sa bude odohrávať. A keď náhodou sme aj niekoho stretli, tak proste znejistil. Nemal z toho vôbec ako dobrý pocit a nevedel sa nejak ani zapojiť do rozhovoru. No a paradoxné je, že on vlastne s mojou sestrou nemohol vôbec nič spoločné. Žiadne. Ani profesne, ani dôlnočasovo. Ich vôbec, vôbec nič nespája. Jediné, čo ich spojilo potom, bola tá nenávisť. Strašná nenávisť voči mame.

No a keď tento vzťah sa prijavoval od začiatku takto zvláštne respektíve on sa prijavoval v tom vzťahu zvláštne prečo si z toho neodišla?

No prečo? Na to som si ani ja nevedela do dnes odpovedať. Neviem prečo.

A správal sa k tebe pekne na začiatku?

No na začiatku áno, hej.

Bol tam ten typický lovebombing? Takéto veľké zahranie?

Áno, áno, hej. Také grandiózne skutky vykonal, hej.

Čo napríklad robil?

Obrovskú kyticu ruží. Neviem, koľko ich tam bolo. Asi 45 ruží som dostala. Pekne kuriérom, aj s krásnym odkazom. Takže takéto nejaké nápady mával. Ale to boli skôr také nápady z filmu. My to pripadalo. Nie že by to bolo niečo od srdca, ale skôr to bolo také marketingové. Takže takto v podstate, čo sa dá niekde vyčítať, odkúkať, ale nebolo to nikdy srdiečné. Teraz takto so stupom času sa dá povedať, že to bolo len niečo také hrané. Odpozerované, že aha, toto by mohlo fungovať. Ale srdiečné a také spontánne, to nebolo nikdy nič v tom. A druhá vec ešte je taká, Moja sestra je extrovert, a on teda vôbec neho nepraví opak. A práve, že keď k nej chodil a vrátil sa, tak jediné negatívne, čo povedal, že zase tam bola kopa ľudí, lebo to je jej štýl, mať doma čtyri na čtyri naraz. To je presne to, čo on neznáša. A napriek tomu tam chodil, lebo tá nenávisť bola ďaleko väčšia, než jeho zásady pôvodné. A toto viem, že mu veľmi vadilo, lebo jemu by to vadilo všade. Ale mal pred ňou, neviem či rešpekt, alebo strach, alebo neviem čo. Alebo len tá nenávisť bola tak obrovská, že sa cesto vedel preniesť.

A on tam chodil bez teba?

Ano, v mojej okolnosti by to neakceptoval.

Chodil tam bez teba?

Áno. Vždy bezo mňa. To bola potom už súčasť tej ich hry vzájomnej. Že aj ona vedela. A aj on vedel, že mi to veľmi vadí, že ma to trápi. Lebo skôr ja som ten typ, ktorý sa trápi vnútorne. Čiže oni vedia, že mňa to vo vnútri zožieralo, že mi to bolo ľúto. A to im práve robilo veľmi dobré obydvom. Vždy bez hovňa. A deti samozrejme počuli, čo sa tam rieši. Vždy som sa riešila, ja a moja mama. Kde sme boli, čo sme robili, o čom sme sa rozprávali. koľko peňazí mi dala, alebo nedala. Či ja som dala peňazí jej, alebo na mňa. To ich proste najviac zaujímalo, tieto reči. A potom samozrejme to vyzeralo aj tak, že sestra išla sa hrať na chvíľu s deťmi do detskej izby. A medzi tým, ako sa tak hrali, skládali si, do toho zakomponovala nejakú otázku, ktorou sa potrebovala dostať k tomu, kde som bola, čo som robila. akúkoľvek informáciu o mne potrebovala zistiť. A to zisťovala takto cez detí. A keďže deti sú také čisté duše, tak to veľmi rýchlo pochopili a dali takú prezivku, že je presledený cukriček. Že oni videli, že je falošná. I to vedeli celkom takto, keď boli väčšie, už presne pomenovať, že zase prišla, zase bola taká falošná, vypitovala sa nás.

A s tým tvojim ex-máželom, to ako pokračovalo? Albo respektíve, kde sa to vlastne zmenilo, to jeho správanie? Keď na začiatku tam bol ten, taká tá snaha o tú pozornosť a zahrňovanie nejakými dárčekmi a tak, tak kde sa to zlomilo?

To sa zlomilo hneď týždeň po svadbe, keď sme riešili, že teda ako budeme ďalej fungovať. A nepáčilo sa mu, že moja mama neschváluje môj odchod do iného mesta. A to ho tak proste vytočilo raz a navždy, že povedal, že nikdy viac ho nechce vidieť. Ja som sa odsťahovala do iného mesta a naprík tomu pokračovala vo svojej nenávisti. Hej, toto bola jedna takáto drobnosť, ktorá sa podľa mňa dala vyriešiť normálne. Lebo aj pre tú mamu to bola veľká zmena, aj pre mňa. Lebo pre mňa to znamenalo, že budem deňne prekonávať vzdialenosť, aby sme zostali v robotík, strácať kopu času. Lenže bolo mi povedané, veď všetci to tak teraz robia, tak nebuď fajnouka. Pozri, všetci dochádzajú, tak budeš dochádzať aj ty a bodka. Nedávalo mi to moc veľký zmysel vtedy. Pravda je, že som si na to musela dlho zvykať. A rozmýšľala som ja hlavne do budúcna, že ako to budem teda potom s deťmi kombinovať. Takéto časové straty pre mňa, hej. Toto keď som predniesla, tak to nič, to sa vyrieši. Však aj iní tak žijú. Takže toto som ja tak do budúcna rozmýšľala, že ak keď aj budem s tými deťmi v inom meste sama, tak by som potrebovala nejakú pomoc. Nikoho tam nemám, som tam úplne v cudzi. Nemám tam absolútne nikoho v tom meste. Tu mám... Kde vyrastám od narodenia, mám tu kopu ľudí, ktorých môžem požerať a pomôcť. To tiež bolo zomietnuté zo stola, hej. No a proste takomto nastavení potom sme fungovali, že aj s detmi, aj keď boli deti, tak som vždy išla ja s deťmi sama kamkoľvek som išla a bola tam moja mama, tak som tam bola sama. V podstate aj na iné miesta som potom chodila sama, pretože kým boli deti malé do tých 6 rokov, ho nezaujímali. To povedal na rovinu. Deti do 6 rokov on nemusí. Potom, keď budú mať 6 a budú chodiť do školy, potom sa im bude venovať. Čiže do 6 rokov sedel v robote, kým sa dalo a potom išiel ešte nejakým spôsobom sa hýbať, lebo veď sedel 8 hodín a potrebuje pohybať. A cez víkend musel sa vyspať, lebo celý týždeň chodí do práce a ja nič nerobím. Čiže na všetko, úplne všetko, komplet, čo si spomenie, že treba s deťmi a s domácnosťou som bola sama, bez akýkoľvek podpory. Nie len, že by mi niekto fyzicky pomáhal, ale aj bez nejakej podpory psychickej. Naopak, tá psychika ešte bola zaťažená tým, že deti vychovam v nenávisti, lebo moja matka je plná nenávisti. A až sme došli do stavu, keď mi povedal, že pokiaľ raz a náždy definitívne nepreruším vzťah s mojou matkou tak bude celý život náš vyzerať takto.

Čo sa stalo vlastne, že si potom z toho vzťahu sa rozhodla odísť? Kde bol taký ten moment? že si povedala, že ti to stačilo, alebo že už tak to ďalej nie?

No mala som to v podstate na dennom poriadku, lebo v pozadí bola stále moja sestra a všetky tieto jeho výroky o nenávisti. Že ja som plná nenávisti, že moju matku treba zlikvidovať. Moja matka je proste ježibaba, ktorá ničí život. jeho deťom ničilo život, lebo keď jeho deti išli tam tak boli so ženou, ktorá je bola nenávistí a on proste s tým mal problém. Čiže mala som to na dennom poriadku do slova, lebo tá sestra furt niečo vymyšľala stále s tými rodičmi. Stále mala nejaké nové nápady, ako im ubližovať. a vlastne padlo jej vhod, že on s ňou takýmto spôsobom spolupracuje. Zdieľa jej názor na mňa, aj na moju mamu. Ja som jedného dňa, asi keď mala moja mladšia dcera 3-4 roky som si začala všínať, že všetko zo mňa padá. Vždy som teda mala takú konfečnú veľkosť menšiu, ale proste som sa prepadla až do detského konfečného čísla. Postavila som sa na váhu a mala som tam 38 kg. Začala som si všimať, že mi strašne padali vlasy. Mala som vánku už plný vlasov ráno, furt. Začali sa mi robiť také mudriny na tele, že som Často sa mi stávalo, že som ako keby strácala rovnováhu a naražala do nábytku alebo do kľúčky a mal som veľa modrým po tele. Mal som problém už aj so šoférovaním lebo som napríklad si úplne vôbec nevšimla červenú a ja som išla, išla, išla. A keď som to križovatko prešla tak som si uvedomila, že ja som ako keby stratila nejaké prepojenie medzi hlavou, ktorá vidí, že treba zastaviť a nohou, ktorá nestúpi na brzdu. Tento stav bol taký, že som... A ja som jedla. To nebolo jedenie. Vôbec som nebola jedení. Normálne som, tak ako sa dalo prieť, jedla. Nikdy som nemala potrebu chodnúť. To sa mnoho vôbec netýka. Pravé naopak. S postavou som nikdy problém nemala. Dostať sa na takúto váhu pri tom, že stále jem bolo len zúfalstvo a psychíka. Bolo to zrovna v čase, keď som sa mala vrátiť do roboty. Do toho mesta, z ktorého som odišla. Dve deti nechať v jednom meste a utíkať do druhého, to mi nevychádzalo. Čiže som sa nevrátila do roboty, ale ja som hlavne nebávala. Ja som sa nevidela nie sustrieť ani 50 minút, aj keď som niekoho stretla na ulici. Ani keď som prišla domov, nevedela spomenúť o čom sme sa rozprávali. Aj pamäť som mala takúto. Tak som sa začala liečiť. Lebo vedela som, že musím z toho vzťahu odísť, ale bez práce. a s takýmto zdravotným stavom a s maličkými deťmi to bolo na dlho. Ja som v tej chvíli zúfala z toho, ako to vyriešim. Lebo to, že ja chcem a že sa takto cítim je všetko fajn ale jedinou prekážkou, ktorú vlastne v tej chvíli som mala, boli len peniaze. A keď som sa trošku skonsolidovala a tá váha sa mi trošku navýšila ale teda oblečenie stále ma veľmi malé. A do dnes vlastne som sa nedostala na svoju pôvodnú váhu a to už je cez 10 rokov. To my samozrejme vyčítali. Oni si totiž písali maili medza sebou a tam samozrejme nezabudla vždy pripomenúť môj výzor. Že som vychytlá, bledá a že nás takúto mamus a tí diti nemôžu pozerať. Čiže ma v tom ešte ďalej utvrdzovala. Keď som sa trošku schopila a našla si novú robotu, ktorá zase nebola dosť dobrá, lebo bola iba na 6 hodín, aby mi vychádzalo tie deti odniesť, ísť do roboty a stihnúť sa pre ne vrátiť. Napriek tomu, že som mala nízky plat, takmer už ani žiadnu rezervu, lebo to som proste minula počas materskej. Tak vlastne som sa rozviedla napriek tomu, že som nemala kam ísť. A skončila som vlastne len v takej jednej izbe v Podkrovi. Jednu júdu som si mohla prenajať na nejaký čas, pretože Sudkyňa mi dala podmienku, že keď ja iniciujem rozvod a chcem detí do starostlivosti tak ja sa musím postarať o to, aby im mali kde bývať. Takže som sa postarala takto. Inak to nešlo z toho, čo som mala. Totiž ešte v pozedi toho všetkého boli teda této peniaze, na čo si veľmi dávali pozor aj sestra, aj ten môj bývalý muž, aby som nemala žiadne peniaze. On mi dal nejakú sumu, kým sme spolu žili. Povedal, že za toto budeš nakupovať potraviny. a zároveň mi povedal, že musím vždy platiť kartou, lebo on potrebuje vidieť presne, koľko som minula. Či tá suma, ktorú mi dáva, či naozaj ju míňam na to, čo potom je u nás doma. Takúto kontrolu. A ešte ani tomu nestečilo. Jeden mesiac vymyslel, že aby som... Lebo ja som napriek tomu, a mi to fotopaklo, že musím platiť kartou. Ja som napriek tomu si vyberala a platila vo tolosti, pretože Som chodila v sobotu na trh a tam mi nikto pokladničný blok dávať nebude. A chodila som do malých obchodov a on teda vymyslel, že mu budem jeden mesiac odkladať všetky bloky a on si to potom na konci spočíta. Či to sedí s tým, čo on mi tam dáva na tú kartu. A potom ma ešte dorazil ďalší mesiac tým, že mi dal gastrače. a povedal, že za toto budeš teraz nakupovať. Takže to už bolo tak v závere, keď som vedela, že už sa idem rozhádzať, tak som mu to tam všetko vyučtovala, aby bol spokojný. A ja som vlastne bola u neho v byte. Ten byt, v ktorom sme bývali, bol čisto jeho. A on v podstate, keď som ho oznámila, že sa ideme rozvádzať, vôbec neprotestoval. On bol celkom rád, že dobre, že s rozvodom súhlasí, tak v poriadku. Lebo však som k ničomu. Ale budem bývať tam, že sa nesmiem odsťahovať.

A prečo?

No pretože deti potrebujú odca. On proste pred ľuďmi potreboval vlastne si vybudovať ten svoj pekný imič, lebo aj pani Sudkina nechábala, že takýto pán, ktorý má prácu a dobre platenú prácu a nepije, hej, chodí pekne do práce a domov a zabezpečil bývanie a zabezpečil detiom, ja neviem, všetko, oblečenia, hračky, tak ona nechápa, že čo ja vlastne chcem. Ja som nebola schopná jej to vysvetliť. Tam sme mali hodinu na pojednávanie, že čo vlastne chcem. A potom ešte pani Sotkina nechápala, prečo nemôžu deti sa s ním sredtávať spôsobom, že u ňa prespia. On chcel za soboty na nedelu, aby u ňa prespali a to proste nešlo. Tak sme museli chodiť psychologičke a potom boli deti samé na úrade práce vysvetliť. že za celý ich dovtedajší život nezažili situáciu, že by s tým otcom boli samé dlhšie ako hodinu, keď my ju ideme na nákup. On si ich nikdy nezobral. Keď si ich zobral, tak vždy len tú staršiu. Tá mu vyhovala, lebo bola taká veľmi čiperná. A nebolo treba veľmi na ňa dávať pozor, tá máčia bola pomalšia. Takže keď si ich aj zobral, tak maximálne na hodinku na program, ktorý on presne špecifikoval, že pôjdeme tu teraz a vtedy sa vrátime, lebo on má robotu. A teda situácia, že by boli s ním samé a ešte v noci, tak to nezažili nikdy. A museli sa to z tohoto ísť vyspovedať na úrad práce. Aby pani Sudkýňa, to mala potvrdené z nejakého nezávislého zdroja, že naozaj tie deti nemajú k nemu taký vzťah a že budú sa s ním teda stretávať keď chce ale nebudú s ním proste cez noc samé bezumňa.

A keď sa rozprávame o tých vašich deťoch tak zaujímalo by ma že keďže tam bolo také veľké brojenie proti tomu aby sa stretávali alebo aby ste sa celkovo vydali s tou tvojou mamou tak aký vzťah mali tvoje deti k tej babičke alebo teda k tej tvojej mame? Abo s ňou?

No s ňou mali tak normálne vzťah ako s babkou, akorát že vždy, keď sme tam boli... No nie vždy, často. Keď sme u nej boli, tak sa vždy nejaká situácia odohrala. Že sme stretli tú moju sestru niekde. Dosť často sa to stávalo, lebo sme boli sledované, presne monitorované že kde sme, ako sme, ako dlho tam sme. a vždy potrebovala ona vyrobiť umelosituáciu aby tým deťom dala najavu, že ona je strašne starostlivá a tá babička je taká divná, že sa s ňou nechce stretávať, že ju nepríjma. Ona chcela ešte aj moje deti presvedčiť o tom, že aj ja, aj tá babka nie sme v poriadku, keď sa s takou milou tetou nechceme stretávať. buď zazvonila na dvere a niečo akože doniesla, lebo sme ju stretli niekde na chodbe. No a ten vzťah vlastne, kým sme boli tam my u nej, vlastne s tou mojou mamou, tak bol úplne v pohode. Ale vždy sa to nejako, lebo často sa stávalo, že sa to narušilo týmto a potom bolo potrebné to vysvetľovať deťom. ale vzťah s ňou, naprík tomu to mali v rámci týchto možností, mali plne normálny a pokojný.

No a ako sa to potom ďalej vyvíjalo, keď ste sa rozviedli? Ty si bývala v tej jednej izbe, on býval v tom svojom byte. A deti to ako celé znášali, respektíve ako vnímali, alebo vnímajú toho svojho otca?

No v rámci toho... jeho nastavenia na kontrolu, všetko dopredu naplánované a presne stanovené časy. Tak to vyzeralo tak, že to, čo si on sám požiadal, to bol jeho nápad. Ja som navrhovala, že spontánne, Bude pekné počasie, budeš mať pre ne nejaký program, tak si ich proste zoberieš. Či to bude piatok, alebo nedel, alebo čtvrtok, tak akože... Proste malo by to byť také voľné, aby tie deti cítili nejakú voľnosť. Ale on potreboval úplne presne zadať i vyšpecifikovať na niekoľko rokov dopredu, že v sobotu od 8.00, alebo od 10.00 do 18.00. A takto.

To.

Vydržali deti asi rok, dva. Ale už aj v tom čase, keď to akože vydržali tak im to proste robievalo problém. Ale boli malé, boli tak ešte na základnej škole na 1. stupni. Tak to ešte zvládali. Ale jak už prišli na 2. stupen, tak to začalo veľmi škrípať. toto, že a presne o desiatej a do šiestej a budete tu pristavené a pôjdete ko mne a budete sedieť na gauči a budete mi odpovedať na otázky, lebo takto to vyzeralo. Čiže doviezovali domov, sadli si na gauč a začali spovedať. Potom im nariadil, že chodte do izby, ja idem robiť obed. Pritom nevidel variateľi, ale niečo urobil. A už vtedy to škrípalo a oni už videli a stále hovorili mne, že toto sa im nepáči, že on im dáva príkazy. že oni keď niečo navrhnú, tak im to zruší. Buď, že je to drahé, alebo že sa mu nechce, že jeho to nebaví, on to robiť nebude. To isté robil aj keď boli malinky, ale hovoril to mne, že on nebude s nimi na ihrisku, jeho to nebaví. On sa neboje s nimi hrať v izbe, lebo to už desiatýkrát skladajú to isté skladačku. Tak vtedy to hovoril mne a teraz to začal hovoriť im. A oni zase prišli mne povedať. Ja hovorím, že ja to viem, Keď ja som mu aj občas napísala, že teda akceptujú aj ich názor tak to sme to zastola. On má proste svoje pravidlá a deti musia podľa nejakých pravidel vyrastať. On si toto dohodol v tej zmluve a ja to zmluv musím dodržiavať. Čiže vlastne on sám svojim takýmto správaním ktoré bolo založené len na nejakých pravidlách ktoré nemali žiadne opodstatnenie. Sám si vytvoril o sebe obraz taký, že postupne začali chodiť od neho s plačom. Teda jedna plakala úplne veľmi, tá druhá je zase iná povaha, tá to iným spôsobom zvládala. Ale začali sa proste brániť tomu, že k nemu majú ísť a to už boli To už bolo možno len tri roky po tom, ako sme sa rozviedli a začali tieto problémy. Ja som to teda riešila, lebo mali ešte taký vek, keď som to musela riešiť ja. Riešila som to s nej mailami a nevyriešila som nič. Proste on nebol naklenený ničomu. Len tomu vlastne ako... ako aj tá moja sestra, len mať tú moc, mať tú kontrolu spovedať ich používať ich ako nástroj na moje nejaké vydieranie a ich zastrašovanie. Ale nikdy tam nešlo o nejaký prirodzený vzťah ktorý by sa mohol vyvíjať. Tak ako sa nevyvíjal prirodzený môj vzťah so sestrou, tak ani ich vzťah sa vlastne medzi tým otcom a deťmi nemá ako vyvíjať, lebo to nastavenie otca a nastavenie mojej sestry je to isté. Oni proste ľudí potrebujú kontrolovať, vyvyšovať sa nad nimi. Ale niečo také srdečné, spontánne, aby tam bolo, tak to tam nikdy nebolo. potrebovali tých ľudí len používať. Buď na informácie, alebo potom deti používal na úpratovanie. Poupratujte mi to, povysávejte mi to, pouňujte riady. A oni samé časom pocítili to, že on ich naozaj len používa. Že nedokáže si budovať prirodzený nejaký vzťah na základe toho, že rešpektuje názor toho ich, aj keď sú len deti. príjme ich návrhy a sú schopní sa rozhovorom dopracovať niečemu spoločnému, čo bude obydvom stránom nevyhovovať. Jej zostali v takej rovine, že on nariadil, a oni museli plniť, lebo sú malé a nemajú právo na svoj názor. Čiže skončilo to tak, že jedného dňa sa tá mladšia celkom od neho odpojila, napísala mu dôvody, prečo sa odpája, ale vlastne od 7. nebola. A on.

Proti tomu nejako, alebo nerobil nič, čo by ju priťahlo naspäť k nemu? Napísali, že ho.

To zranilo. Rok bol ticho. Rok sa neuzval. A po roku začal komunikovať so mnou. Lebo tá staršia sesleduj ich CZU page. Zistil, že veľa chýbala. Tak sme museli komunikovať o tých dôvodoch, prečo veľa chýba v škole. A asi o dva mesiace som dostala predvolanie na úrad práce, že ja bránim detiom sa s ním stretávať. Mala som to.

Neviesť. A tá starša sa stretávala s ním, alebo nie? Ani tá starša.

Ale tam ho ani nenapísala, tam ho ani nezvyhala telefón. Tam mala také obdobie, že nekomunikovala s okolitým svetom, s nikým, ledva so mnou. Ale on tiež nieč. Žiadnu inicidiu. Ani mňa nekontaktoval skoro rok. Vôbec. Vôbec nevedia aj čo sa deje. Ho nebolo. A potom zrazu len, že mám ísť na úrod práce, tak som tam išla vypovedať. A tam som sa teda dozvedela, že ja dránim detiom v strekávaní sa s ním. Že ja ich tak zle vychovávam. A mala som to nejak natraviť. No tak tá staršia sa podujala teda. že dobré, že ona sa s tým teda stretne. Povede ho na chvíľu pozrieť, lebo sa prestiahoval. Tak jej chcel ukázať svoje nové bývanie. Tak prvé stretnutie dopadlo ešte dobre. Ešte aj druhé, lebo ju nalákal na návštevu, kde niečo dostala. No ale potom už ďalej nebolo čo. A ďalej zase začala chodiť s tým istým, že zase sa to vrátilo do tých istých kolejí. že mu niečo navrhala, že sa s nej chcel o nej porozprávať. Že má na niečo iný názor, že ma iné predstaví o tom, čo bude ďalej robiť. Všetko proste za mne to... Budeš pôjdeť tam, budeš študovať toto, budeš robiť toto po obede, budeš mať takéto záujmy. A zase len plač, a zase len... Ja som auditá, ktorá to má riešiť, takže... Teraz sú v takom stave, že len si píšu. A to je vždy také, že ja cítim, že za tým je zase niečo, čo sa odohráva medzi sestrou a mnou. Tak ona na to použije jeho. A on presne v tom čase, keď sa niečo blíži medzi sestrou a mnou, tak on im napíša, ponúkniem napríklad, že sú vypredaj, ideme si niečo kúpiť. Potrebujete niečo na oblečenie. Predtým rok im nekúpil nič, ani nenapísal na rodinu. Ale teraz, keď je v pozadí to, čo ja vidím v pozadí, tak okamžite reaguje a takýmto spôsobom. So mnou už vôbec nie, pretože majú taký vek, že tam už ja nemám čo. Hej. Obydve už.

Sú.

V takom veku, že si môžu povedať. Takže ja som už našťastie z toho von. A teraz len sa im takto pripomína. A v podstate... Žiadna iná snaha sa nevyvíja len keď ich potrebuje na niečo nalákať, alebo vidí niečo vedúpejť. Ale aj oni už cítia z jeho strany že nie je tam vôbec žiadny úprimný čistý záujem. Že vždy je to len nejaká taká nalákanie na niečo. a dáva si také podmienky, že napríklad, keď mala jedna z nich meniny, že donesiem ti darček, ale musíš si ho prísť dole a zobrať. A potom jej dal taký malý darček, čo sa zmestia do schránky. Predtým napríklad, párkrát predtým, urobil takú vec, že poslal SMS-ku, že budete mať darček v schránke. Keď im chcelo niečo dodať na meniny, alebo na Deň detí. a teraz vymyslel, lebo sa potreboval nejakým spôsobom k nim dostať, takže dám vám darček, ale musíte prísť dole si ho osobne prevziať. A ja ďakujem.

Aj tebe, že si si vypočula alebo vypočul dnešnú epizódu. Keď sa ti páčila, tak sa prihlás na odber, nech ti neunikne žiadna téma, vzdieľaj na sociálnych sieťach a hodnoť podkaz pod srdca hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohlo dostať čo najviac ľudí, ktorí môže pomôcť. Ďalšie inšpirácia a odkazy, aj na ten e-book, ktorý sme spomínali znovu sama s sebou, nájdeš v popise tejto epizódy. A už teraz som na teba teším pri ďalšej téme podcastu o crca, tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. Pamätaj na to, že si zaslúžiš to najlepšie.