#27. Manželstvo ako vstupenka k manipulácii

Zažila si alebo zažil si vzťah s narcistickým partnerom a chceš sa o svoj príbeh podeliť v podkaste o CRCA? Klikni na odkaz príbeh pod touto epizódou. Chceš znovu objaviť svoju vnútornú silu a dôverovať sebe, láske a životu? Prečítaj si moju knihu Znovu sama sebou. Nadežne je aj seriózny dotazník, ktorý ti pomôže odhalieť viac ako 50 skrytých varovných signálov narcistickej manipulácie. Je vytvorený tak, aby si mohla identifikovať prípadne aj iný ako partnerský vzťah. Kniha tiež obsahuje aj viac ako 40 overených typov, ako sa z toxického vzťahu spametať, ako upokojiť svoj nervový systém a znovu sa rozžariť. No a z kniho získaš aj dva bónusy, meditáciu na uvoľnenie napäťa a tlaku a meditáciu na posilnenie sebavedomia. Odkaz je pod touto epizodou.

Vítaj pri ďalšej epizóde podcastu od srdca, v ktorom sa narovinu a otvoreň rozprávame o partnerských vzťahoch, narcistickej manipulácii a o tom, ako nájsť cestu nazpäť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočné lásky. Volám sa Nora Šulíková a spriavádzam ženy na ceste náspäť k sebe. Ako certifikovaná kôčka im prostredníctvom emočného detoxu pomáham uvoľniť emocionálnu záťaž, oslobodiť sa z toxických vzťahov, lepšie sa napojiť na intuíciu, prebudiť vedomie sebahodnoty a znovu otvoriť srdce láske. Som autorkou knihy Šťastie na dosah, Znovu sama sebou, denníka snov, autorkou množstva meditácií, vzdelávacich prednášok, online kurzov a zakladateľkou školy Šťastie a konferencie sama sebou. Dnes sa budeme rozprávať s Veronikou, ktorá vám povie svoj príbeh. Vítaj Veronika.

Ďakujem pekne za pozvanie, ahojte.

Začnem rovno takouto klasickou otázkou. Ako si sa zoznamila so svojím bývalým partnérom? Aký bol začiatok toho tvojho príbehu?

My sme sa zoznamili kvázi cez jeho sestru, nakoľko ona bola moja kolegyňa v práci. A nejaké prvotné zaznámenie bolo počas covidu, keďže som pracovala teda v covid lambaku. A tie kontakty boli nejaké také obmedené, takže tam prebehlo nejaké také prvé stretnutie, keďže on bol na jednom vyšetrení. Potom sme si chvíľku písali cez sociálne siete, ale nakoľko som asi nevenovala hneď z začiatku nejakú pozornosť, čo on teda akože vyžadoval, tak sa ten kontakt nejak prerušil. No a potom o nejakého polu roka sme si začali písať opäť. No a potom sa stalo to, že sme sa stretli na takej jednej akcii a nejak tam proste prebehla tá iskra, tak sme sa dali dokopy a začali sme teda spolu nejak fungovať. No a zo začiatku to bolo také, myslím si, že romantické, veľa nejakej pozornosti. A nejavilo sa to zatiaľ nejako tak, že by to bolo niečo také, že zlé, alebo že by mal s niečím problémy. Akože vedela som, že mal nejaké problémy z minulosti a mal problémy teda aj so svojou rodinou. pretože on odišiel do zahraničie a pôsobí ešte stále tam. No a prakticky ja som prišla a bola som ako taký svetlý bod. Prácticamente som mu tak pomohla aj v tých rodinných vzťahoch, že sa to celkovo tak proste nejako zmenilo. Tak ja som bola ráda, že som ho kvázi mohla podporovať, lebo vraj mi nesol si dosť veľa negatívnych vecí z minulosti, ohľadom teda vlastne hlavne oca, že ten ho teda tak viac menej ešte podceňoval, že to nedokáže jedno s druhým. A ja som teda bola tým človek, že na to sa vykašli, proste teraz som tu ja, ja te podporím a sme spolu a môžeme si teda spolu niečo budovať. Nevšímala som si zatiaľ nejaké takéže varovné signály. Možno taký prvý varovný signál bol, že som tak jeden večer viac strávila času s mojou rodinou. A on bol únavený, tak si išiel lahnúť, no a potom teda vstal. A vrátil sa a bol teda akože nahňovaný, čo som ja teda nechápala, prečo bol nahňovaný. No a vyplynulo z toho, že on klási, ako keby žiadol, že som to pozorno zvenovala niekomu inému. A nešla som, ja neviem, odychnuť si proste s ním, lahnuť si vedľa neho. Tam bol nejaký taký už akúž ten signál, že no možno tak vadí, Nespravím hneď to, čo on napríklad chce, alebo povie, alebo čo si myslí, že by som mala urobiť. Jeho riešenie takej situácii bolo, že som nahnevaná, ale nepoviem prečo a domyslíte si. Vždy to riešil tak, že on sa ide prejsť a nič nepovedal. Nebolo to také, že by sa ozval, že idem sa prejsť, neviem akého dôvodu, a nechám nejakú dusnú atmosféru, že niekomu to hľadom nejak dojde. No a potom ešte, keď sa vrátil, tak na mňa zvyšil hlas, no a to teda akože počuli aj teda akože moji rodinní príslušníci. A vtedy sa akože ohlasili kvázi moji rodičia, že v našom dome sa akože nebude zvyščovať hlas, že my na to nesme kvázi zvyknutí a už vôbec nie, že keď teda akože nejaký môj priateľ zvyščuje teda akože na moju dceru hlas, že to akože nie. Takže to bolo nejaké také spracovanie. Že nevedel si kvázi priznať tú chybu, nevedel povedať prepač. On bol taký, že neby sa vedel ospravedlniť, ale nepotreboval sa ospravedlniť kvázi tým druhým ľuďom, ktorí boli do toho nejako zatiahnutí. Že on mal proste takú hrdosť a radšej by neprišiel, radšej by tam nechodil so mnou, ako riešiť teda kvázi nejaký problém. A zase ja som ten opačný typ, že poďme najrozprávajme sa. Toto bol aj hlavný možno kameň úrazu, že keď som sa chcela rozprávať aj o nejakých možno zložitejších prípadoch, čo teda nastalo nejak neskôr, tak sklonil hlavu, povedalo, že vulgárne aký som a nič ďalej sa teda nebude riešiť.

No napadlo ma ešte sa spýtať, lebo toto bolo také nejaké tvoje prvé vymedzenie sa že po akom čase si sa takto ako si na niečo povedala nie a zároveň ako vyzeralo ešte na začiatku to jeho pozornosť. Že ako sa to prejavovalo v tom úplne na začiatku toho vášho vzťahu. Lebo si ho určite tam zahrňal to pozornosťou.

On akože bol pozorný, dá sa povedať stále že on vždy keď sa aj niečo stalo pomať na výlet, alebo pôjdeme na dovolenku, alebo pôjdeme tam, kúpim ti kvet jedno s druhým. Takže video má zahraniať nejakou pozornosťou, až som to niekedy až tak nevyžadovala, lebo keď by sme sa mali stále nástupne hádať, a neposúva ten vzdech ďalej, tak ja som akože nechcela príjmať nejaké pozornosti alebo darčeky, lebo proste to sú hodnotné veci a pre mňa má väčšiu hodnotu to, že si niečo vyrozprávame a máme sa spolu dobré.

Takže on sa s tebou, pardon, že do toho vstupujem, ale že on sa vlastne, tá pozornosť bola venovaná, keď ste sa pohádali, čiže ako by také udobrovanie?

Áno. Áno. Áno. Áno. Áno. Že to kvázi som mu vždy povedala, že už keď prišiel s kvetom, hovorila ju, že už proste s tými kvetmi ani nechodlo, lebo za chvíľku bude mať akože plnú teda izbu. Ale akože tak kvet potešia, nehovorím, že nie, ale kvázi to nejaké ospravedlnenie s tou nejakou pozornosťou pre mňa už potom kvázi nemalo žiadnu hodnotu neskôr, lebo som vedela, že možno bude sekať dobrotu dva mesiace, tri mesiace, niekedy max pol roka. A boli sme na tom ešte hoši, že to, čo som mu pomohla, podporila, tak mi vedel vraziť diku do hrbta, keby som mu to mohla nejak povedať.

A po akom čase sa začalo toto jeho správanie takto prejavovať? Lebo zrejme úplne na začiatku sa takto nesprával, pretože predpokladám, že to by ťa asi do toho vzťahu neprilákalo. Čiže po akom čase sa zmenilo jeho správanie? Alebo že ako sa správal úplne na začiatku a ako sa to premenilo?

Áno, tie varovná signály boli. Mňa aj veľa ľudí hovorilo, že nevie, či to bude nejaký správny vývoj vzťahu, ale vždy som mala jeho, že nikto mu nikdy z rodiny neveril, nikto ho proste nepodporoval a že teraz som tu ja, že dávam mu jednoducho tú lásku, tú podporu a že si uvedomuje, že proste niektoré vec teda kazí. Ale verej, možno to bolo po nejakom prvom pol roku. To sme teda akože spolu vyriešili. Nejaké také maličkosti, čo sme sa pohádali, tak som to tak brala, že vo vzťahu to musí byť, že tak vždy musí napríklad aj ten jeden ustúpiť. Takže vždy som kvázi ustúpila ja, len aby teda bolo dobre. Ustúpila možno aj moja rodina, aby sa cítil bezpečne alebo dobre s nami v našej spoločnosti. A myslím si, že ešte pred tou svadbou on sa snažil. Proste aj keď som povedala, že niektoré veci, čo sme sa dohodli, nie sú tak, ako by mali byť. A že nie som si možno ani tak istá, že by sme radšej neposunuli tú svadbu, keď my si nevyriešime nejaké veci. A tam už začínali také vyčetky, že či niekoho mám, alebo mu proste neverím, že si ho teda nechcem zobrať, takže už tak nejak začínalo, že ja som na vine.

A pri tej svadbe ma napáda, že po akom čase ťa požiadal oruku? Alebo v akom časovom úseku ste od toho zoznamenia išli riešiť tú svadbu?

My sme sa prali po dvoch rokoch. No ale nebolo to také, že by on mňa nejak tlačil. To zase nemôžem povedať. My sme sa o tom bavili nejak tak priebežne, lebo Všetky som mala v hlave to, že proste prežili sme si spolu veľa problémov a že už by mohol vidieť, že tú podporu, lásku odo mňa má a že by sme mohli teda budovať silné mánželstvo, silnú rodinu na týchto skúsenostiach. Ale to mánželstvo proste asi pre neho znamenalo to, že on ma proste už vyhral a že už keď si ma zobral, tak už mi môže povedať všetko možné, už mi môže robiť čo chce. Ale kvázi ako nikdy na mňa nezdvihol ruku, to by som zase klamala. Ale skôr teda akože toho také už psychického rázu.

A teda keď ste sa vzali, tak potom sa jeho správanie zase nejako zmenilo? Keď si teraz vzpomínala, že si mohol dovoliť už potom čokoľvek, tak vlastne ako to vyzeralo?

Bolo už rapidná zmena. Kvázi už nebola snáha niečo napraviť. Už tam boli tie vzorce, ja som raz taký a ja sa už nezmením. A ja ho chcem meniť, on sa cíti pri mne ako v putách. Lebo už asi nemusíme budovať nič. Aby to bolo všetko dobre, ako by to malo vyzerať. No a už tie víkendy nevyzerali ani také také pohodové, vždy bola nejaká maličkosť, ktorá ho možno nejak vytočila. Alebo som ja povedala niečo, čo sa jemu nepačil, ako nahlé som povedala niečo aj len na srandu. A on, bolo to proste na tú jeho stranu myslené, tak už bolo zle. Už proste bol urazený, už bol nahnevaný a teraz akože všetci im a poďte odprosiť, lebo Ja veľký som už urazený. Ale vždy, keď to bolo, ja neviem, na opačnú stranu, že on zasrandoval napríklad na nejakú moju stránku, tak to bolo v poriadku. Akože ja nie som zase nejaký uražlivý typ alebo niečo, ale on mohol povedať vždy všetko a ja teda už potom vôbec vôbec nič. Už to potom bolo aj do takých vecí, že nejaké, ja neviem, prispievanie do domácnosti, ja som kvazi ťahala všetko sama, dobré nejaké dovolenky, jedno s druhým nepoviem, to platil všetko on. A vždy som sa snažila aspoň maličkosti, aspoň zbrazlenia, alebo nejaké vždy zabezpečiť, aby teda videl, že nie je všetko len na ňom. Ale nikdy som už nevedela jemu vyhovieť, aby bolo dobré. A už hlavne ja som začala upadať psychicky. A hlavne keď on niečo povedal, alebo niečo pokázal, ja som povedala, že nepôjdem na naštium k jeho rodine. a tváriť sa tam, že nič sa nedeje, lebo keď sa niečo dialo a išli sme teda na naštiu k jeho rodine, tak veľké divadielko, ako sa my máme dobré, ako je všetko fajn, ako sa on stará, ako ma lúbi, tak to ja som už potom akože nedávala, už keď som teda akože povedala, že ja s tebou za takýchto okolností nebudem chodiť k tvojej rodine a tváriť sa, že všetko je v poriadku, tak vždy som bola jatá, čo chce kaziť rádosť jeho mame alebo jeho rodine. Takže nevidel proste takže seba. Že by som videl seba. A vraj mi som už potom začala obadať ako psychicky, tak celkovo aj zdravotne, lebo veľa som si možno tak riešila v hlave, čo som zase ja povedala, že bol nahnevaný, alebo či to fakt spadá. Ja neviem, z tej mojej strany, že sa snažím málo, aby sme sa mali dobre, alebo ho málo podporujem, takže nevedela som už fakt, čo robiť, aby teda bolo dobre. Bolo to také ťažšie obdobie celkovo, ale nesnažil som sa už potom vôbec, vôbec, vôbec. Aj keď sme boli, ja neviem, niekde napríklad na oslave alebo na svatbe, tak ja som mohla sedieť aj celý večer sama, ale keď boli nejakí kamaráti, a zábava, tak ja som bola nepostatný človek. A keď som niečo povedala, tak sa urážka a už bolo, že však nebola som tam sama jedno s druhým. Mala som sa s kým baviť, tak on to tak cítil, že nemusí byť pri mne.

Mala si aj nejaké také obdobie, alebo v rámci toho vzťahu si aj verila tomu, že sa to môže zlepšiť? Že takéto nejaké správanie sa môže zmeniť?

Ja som stále verila tomu, že možno máme nejaké ťažšie tie začiatky, či už možno partnerské, alebo manželské. A vždy som verila tomu, že to z lesa môže odzačiť na to dobré a že vieme na tom vybudovať to pevné manželstvo a že musí vidieť tú podporu, keď ju nemá, alebo možno v detstve, alebo vlastne v tom období dospievania. a že ho musím proste len podporať, že musí proste cítiť tú podporu, lásku z mojej strany a že všetko sa zmení. Lenže on sa nesnažil už vôbec, že by to videl alebo že by to teda premenil. Tak skúsim teda niečo spraviť, aby sme sa mali lepšie. Ešte som to bola ja a on už ma teda zastiahol na nejaké to znova. Takže to som už povedala, že to už proste ďalej nepôjde a že tiež mám len jeden život a už pri pomyslení, že by sme napríklad mali mať rodinu a mali by sme mať napríklad dieťatko a mala by som si predstaviť, že teraz budem ja nervózna, lebo neviem, čo bude, keď príde domov, on bude nervózny, lebo niečo sa stalo napríklad v robote, alebo niečo zle si prečítal, tak ako by to dieťatko proste s nami fungovalo. Tiež by nebolo v pohode a nemalo byť dobrý život.

A pri tom ma napáda, ako celkovo ten vzťah aký mal vplyv na tvoje sebavedomie alebo na takéto duševné zdravie. Lebo ty si už spomínala, že ti to zasiahlo nejak do zdravotného vztahu. Ako sa to prejavovalo?

Na začiatku som si nevšimala práve, že on bol vždy taký, že ja sa mu vždy páčim, nech som akákoľvek. On akože zase vždy mi chcel aj niečo tak dopriať, či už oblečenie, kabelky, ako proste pre ženu, nejaký šperk napríklad. Ale celkovo ma asi ničilo to, že nejaký ten jeho pohľad, ako keby podkopáva možno tú moju seba dôveru, alebo dôveru v neho. A tým pádom som opadala ja, možno ako žena, že som ho nedokázala správne podržať. A už viem, keď som mala aj zdravotné problémy, tak je mi jasné, že niekedy ten intimný život nebol taký, aký by sme si obi dveja predstavovali. Ale on to akože nikdy nevedel nejak pochopiť. Že ja neviem, žena má napríklad migrény svoje dní jedno s druhým, Ja som si riešila taký nepríjemný zdravotný problém a nie vždy som mala náladu už len na rozprávanie. Priznám sa, niekedy to bola čistá katastrofa. Vždy som sa snažila, aby sa cítil dobre, ale nejaké pochopenie, že máme nejaké obmedzenie a mohol by som to chápať, že je to len nejaké obdobie a bude lepšie. Tak proste, on keď nebol spokojný, že nemá uspokojenie svojich potrieb, tak by som to mohla povedať, tak som raz dostala významenanie, že keď nedáv suka, tak pomôže vukam. Takže to bolo, že už sebavedomie mi išlo úplne, úplne dole. To boli najhoršie poznámky, ktoré som asi od neho mohla dostať. A ja napríklad, ako dieťa mojich rodičov, som nikdy nepočula, že môj otec by povedal niečo také mojej mame. oni majú úplne iný vzťah, aký som mala ja. A už potom možno také v tých posledných chvíľach bolo, že tí druhí ľudia videli, ako je moja rodina, alebo nektorí kolegovci v práci už hovorili, že proste to nie som ja, že niečo sa deje, že niekto mi ubližuje a že to mám povedať. A teda keď som už povedala, sa to k vás nejak dozvedel pri posledných rozhovoroch, čo sme teda spolu mali. Jeho odpoveď na to bola, že on potrebuje silnú ženu a nie slabú, ktorá chodí vyplakávať k druhým ľuďom.

No a ešte si všimla nejaké manipulácie alebo manipulatívne metódy, ktoré využíval vo vzťahu k tebe?

No napríklad, ja neviem... Keď sa stal nejaký incident, čo sa teda akože stal aj u mojej rodiny, tak vždy som sa snažila ho podržať. Čiže kvázi aj moji rodičia alebo moja sestra sa bojali povedať niečo. Že, ja neviem, radšej sa s ním rozvideli niečo. Bali sa, že ja sa zoberiem a odsiednem s ním do zahraničia. Takže už možno po tom celom, ako si to dávam, možno nejak dokopy on chcel možno docieliť, aby som šla do toho zahraničia. aby som nemala možno taký prísup k tej rodine a k priateľom. Akože nehovorím zo začiatku, keď som ešte tie varovné signály až tak nebrala vážne, tak som povedala, že áno, pôjdem s tebou, sú tam lepšie možnosti a nemám problém. Ale už keď sme sa tak o tom rozprávali, tak tiež bolo, že on má zvlášť auto, ja mám zvlášť auto. Keď budeš teda u mňa v zahraničí, tak tvoje auto by sme mohli predať. Prečo by sme mali predávať moje auto? Keď budeme mať, ja neviem, deti, alebo celkovo aj ja, keď budem chcieť proste niekam zajsť k lekárovi, alebo ja neviem, niekam inám a ty budeš v práci, tak nebudeme proste viazaní na to jedno auto, že však ako ty s môjim autom nemáš nič, ja si ho kvázi platím, hej, či na benzín alebo niektoré veci. Takže už asi aj to bol taký varovný signál, chcel, aby som teda akože šla kvázi do toho zahraničia a som potom kvázi už keď som si všímala nejaké varovné signály, tak aby teda bolo dobré, tak som chcela takú zlatú strednú cestu, že poďme teda niekam na pôl cesty, kvázi môžeš ty dochádzať, ja budem ešte dochádzať teda do svojej teda bývalej práce a potom sa teda uvidí Helen. Bola by to nejaká zlatá stredná cesta, ktorú by sme mali, že bol by spokojný aj on a ja. No lenže už bolo hneď, že ja proste nechcem s ním žiť a ja mu neverím, že on by nás v tom zahraničí proste vedel nejako zadespečiť. A ja mu proste neverím, nedávam mu tú doberu, takže vždycky to skončilo len týmto. Ani sme sa o tom nerozprávali, že mohli by sme ísť. Vždycky bolo áno, môžeme ísť akože vyše, teda na nejakú tú strednú cestu, ale až po čase. Takže vždycky to bolo, prispôsob sa, lebo on tu nemá proste také možnosti, lebo toto, lebo tamto. A na všetko proste bola odpoveď.

A všimal si si ešte nejaké iné také metódy, ktoré využíval na to, aby ťa nejak kontrolovala, alebo usmerňovala?

Hlavne asi to, že ja mám dobrý vzťah s mojou rodinou a Nehovorím, že sa rozprávame vždy o všetkých problémoch, ale keď sú, alebo videli aj oni, že sú nejaké problémy aj teda akože medzi mnou a partnerom, ale on si všimol, že možno sa nám snažia nejako to hovoriť, tak už bolo zle, že nemám rozprávať proste takéto veci akože pred mojou rodinou, ani on to nerozpráva. Takže fakt, že možno taký iný pohľad a nebolo to, že by nám niekto rozkazoval, V každom dôsledku si ten človek spraví po svojom, alebo tie partnery si spravia po svojom. Ale vždy to bolo ako keby som sa ja nemohla už rozprávať s mojou rodinou o nejakých problémoch, keby aj len mojich. Hej, tak už proste nie, lebo nerozprávam toľko napríklad problémov jemu. Hej, ale... Takže toto bol aj hlavný taký kamenný úraz. Nevedel sa ona aj rozprávať. A keď som sa už aj chcela rozprávať teda o tých nejakých problémoch, tak to nikam nevedlo. Vždy bolo, že som urazený a za všetko môžem ja.

Mala si niekedy z neho aj strach?

Už tie posledné fázy v zťahu, čo boli, tak už som asi mala aj strach, lebo Veľakrát on, aj keď mi povedal nejaké uražky, ako som tu jedno teda spomenula, tak vždy potom prišiel s tým, že on si nepamätá, čo mi povedal, lebo on má v hlave démonov a on v tom momente má amok a on nevie, čo mi povie. A viem, že vtedy som sa ho raz z toho pýtala, že keď má ten amok, tak či vie zaručiť, že by mi napríklad jednu aj nestrelil? Lebo keď má človek amok, tak nevie, čo robí. a povedal, že nie, že to by som nikdy nespravil. Ale už v rejme, keď sme sa bavili o tých problémoch a on nechá takú dusnú atmosféru, že kvázi vie, že sa niečo deje, ale nechám to tak proste, že nech je to dusno, rašte so mnou tvary, že je všetko v poriadku a nebudeme sa o tom rozprávať. A keď som ja načala, že tak, je očividne problém, ktorý nie je vyriešený a mali by sme ho riešiť. Zobral sa, išiel von na hodinu, na dve, vrátil sa domov, išiel si lahnúť, potom zase vstal, Zase išiel von a vždy sme išli tak spáti, že nebolo to vyriešené. A teraz už človek rozmýšľa, čo sa náhodou stane do rána. Prvne mu v bedni, keď to môžem tak povedať a zadusím a vám kúšam. To človek proste nevedel. Už fakt som nevedela, ako sa s ním mám rozprávať. A keď teda jeho chytajú nejaké amoky a on nevie, čo mi povedal, tak... to už fakt človek nevie zaručiť, že nezdvihne proste na mňa ruku. Akože tú ruku nezdvihol, to nemôžem povedať. Ale to by bolo úplne, že prvé a posledné. Ale už aj v reni, tie slovné orážky boli také, že to si nezaslúži žiadny človek, či je to muž, alebo žena.

A kedy nastal taký ten bod zlomu? Keď si si povedala, že takto to už ďalej nejde a že s tým končíš, respektíve, čo te otvorilo oči?

Vieš čo, myslím si, že asi tak. na začiatku roka. My sme neboli dlhom manžele, my sme neboli manželi ani jeden rok. A toto bolo fakt pár mesiacov po manželstve. No a proste nahnevala ho len jedna vec, ale on bol nahnevaný z krstu, že teda ja som sa mu hneď ráno nejako nevenovala, že som si dovolila vstať ráno, skôr, než on. Išla som si čítať knihu a on sa zobudil a bol zase sám v izbe. A neviem čo, aj proste zase nejaké také vzorce, ktoré som ja nikde nepochopila, lebo tak som iba vo vedľavejšej izbe. No a už teda akože mal takú kvázi neveľmi dobrú náladu, no a u nás doma sme sa akože on tak niečo rozprávali. No a on išiel teda akože volať, že ide sa zapáliť. No a medzi tým došla moja sestra a začala riešiť takú jednu situáciu. Ja som sa na to nepýtala, bola to jej nejaká súkromná vec. No a on proste prišiel, zase bol veľce, veľce urazený. Odchádzali sme teda od našich a povedal mi, že on nevedel o tom, že moja rodina má pred ním nejaké tajnosti, lebo že to sestra nepovedala aj pred ním. Ale to je jej súkromná vec. Keď sa to rozhodla povedať mne, To proste povedala, ale ja som sa aj na to nepýtala, ale vrejme však keď si sa cítil zle, že možno sa niečo rozprávalo, ja neviem o tebe, alebo chcel si to vedieť, tak mohol si sa normálne opýtať, však teda ako vedel raputať hej, dosť dobre. A nakoniec hej, zavreli sa dvere na autia a najhořšia som teda akože bola ja, že máme pred ním nejaké tajnosti a vtedy sme ešte boli u takých priateľov, oni majú teda ručného syna, A vždy, keď som ho jamala nejak na rukách, lebo tak, tak on strašne tak, že žiadne bol, že tá pozornosť nebola venovaná jemu, ale tomu malému. Takže už aj to bol možno taký nejaký varovný signál. No a jeho rodina mala tiež tajmostvo v oči, v oči mne, ale ja som na to prišla, lebo som taký intuitívny človek, takže my sme si to vykomunikovali. Ale bola to dosť zvláštna vec z jeho minulosti a napriek všetkému sme uzavrili tú manželstvo. Hej, ale napríklad moja rodina o tom nevedela. A bolo to dosť veľké tajemstvo, na ktorom by sa napríklad dalo aj anulovať manželstvo. A vtedy som povedala, že vieš čo, že tak ja som nerešila to tajemstvo, ktoré bolo dosť veľké, dosť teda také, že to môže nejako zavážiť na našom sťahu na manželstve. A ja som to teda nechala tak, že dobre, tak ako ja som to zistila, ja som sa teto opýtala. Ale keby taká nie som, že sa to neopýtala, alebo to nezistím, a tvoja rodina mi to nepovie, a ty si išiel s takou vecou do manželstva, tak to je tajemstvo môj vlady. A nie to, že mi moja sestra povie, že kto jej teraz náhodou zavolel. Takže to už bola taká vec, že toho dostalo úplne do vyvrtky. A vtedy ani nevedel veľmi, že je čo povedať. On hneď akože povedal, že dobre, on končí, toto nemá žiadny význam. Potom akože pol hodina vychladnem, prídem, áno máš pravdu, ja som zlý, ja sa zle správam, chcem to nejako zmeniť, ale takto. Ústami áno, ústami to šlo veľmi dobre vždycky, ale už nejaké tie skutky. To nebolo vôbec nič. A my sme, ešte pred mámželstvom, sme mali takú podmienku, že budeme chodiť teda psychológovi, keď má možno on nejaké nespracované vzorce. Takže tomu psychológovi začal chodiť, lebo som povedala, že to je teda nejaká moja podmienka, aby sme sa zobrali, že vidím, že má tú snahu sa nejako meniť. Ale koľkokrát tam bolo dokopy, vôbec neviem, lebo možno párkrát, ja neviem, tri, čtyrikát povedal, že ona to zabudú. A on nevedel, on to nemá zapísané, ale na to zabudol, že má ísť akože psychológovi. A už v tých nejakých koncoch, keď aj povedal, že on zase psychológovi chodiť nebude, lebo po prvé je to drahé a po druhé mu to nepomôže, lebo mu rozpráva to isté, čo vie. A jediné, čo mu pomôže je hypnotizér. No tak sme sa akože dobavili úplne o nejakých akože problémoch. Ano, priznanie chyby vedel, ale pracovať s tými chybami, Vôbec.

A čo teda teba potom, alebo teda odišla si z toho vzťahu ty, alebo odišiel z toho vzťahu on? Čo bolo ten spúšťač toho, respektíve ako som sa pýtal, ten bod zlomu, ktorý nastal, že si si už povedala, že takto to naozaj ďalej nejde a odchádzam. Čo to bolo? Alebo čo sa stalo?

Ja som akože kvázi sledovala, že s niektorými vecami kvázi neprestal, alebo stále sa možno pohyboval na nejakom tenkom hľadi. A bavili sme sa o tom veľakrát, povedal už dobre, o menzín jedno s druhým, dajme čas. Ale snaha nulové. A už keď som dala nejaké dôvody, že chceš napríklad, aby tvoje deti raz robili toto, čo robíš ty, neviem, alebo začnem to robiť ja, hej, Ako sa budeš citiť? Nie, nie, to nerob, to vôbec nie je dobrá vec. Len tak sa nejako zamyslím, hej, nejak to proste spolu vybojujeme. Ale keď som videla, že fakt žiadna snaha a možno peniaze radšej dal kamarátom, lebo potrebovali sa dostať napríklad do zahraničia za pracou a mne povedal, že peniaze mi nedá, lebo on peniaze nemá. A následne, je ešte dobré, že nejde pýtať peniaze odo mňa. čo teda akože som zarobila možno polovicu z toho, čo on. Tak to ma už akože úplne doštartovalo a vždy, aj keď som napríklad išla niekam, vždy bola proste nejaká hádka, že išla som napríklad posledný výlet, keď sme ešte boli spolu, išla som teda akože s kamarátkou do Prahy. A pamätám si, to ráno mi vedel tak znepríjemný, že som mala po celom vylete, ale už večer mi vedel vyvolávať, že asi o spravedlnenia, asi to, asi to. Potom, že bol s kamarátmi a hovoria, aká som nepríjemná, aké ma šťastie, že ma má, hej. Ale ja som si uvedomovala to, že jemu sa zmenil život. Keď ma Mal, lebo Mal má kvázi možno ako takú prezentáciu, že on už má lepší život, že sa proste polepšil z tej minulosti, že má teda už ženu, že sme sa zobrali a že ho asi navádzam na ten nejaký lepší smer. Ale fakt, že to som bola asi len ako takýže obraz, že áno, ja som tu, som tvoja prezentácia a proste za zatvorenými dverami sa dialo kadečo. A vždy, keď sme proste išli niekam von, vždy proste iná maska, herec a podaj mi ruku a dám ti pusu a keď mi nedáš pusu, tak ja ti ju dám teraz. Alebo neviem, pohádali sme sa, on išiel von fajčiť, bola tam nejaká teta, s tetou sa veľmi rozprávame, schichotáme sa jedno s druhým a príde domov a je ako čert. No tak, strašne veľa masiek majú podľa mňa títo ľudia a ono už kvázi ten spúšťač toho, že prečo som to ukončila, bol presne to, že tá maska, že chvíľku viem byť taký, ďalšiu chvíľku som taký a človek má z toho taký zmetok hlavy, že on si nevie sám proste už usporiadať tej myšlienky, že čo si máme o ňom myslieť. A ukončiť som ukončila ja, nakoľko on nikdy akože by nepovedal, že končím. On aj sám povedal, že on v minulosti žiadny vzťah so ženou neukončil. Takže fakt ako pre mňa bolo ťažké, že on ma už dostával do tej pozície, že keď sa rozjdeme, tak ja už ostanem sáma. Už nebudem mať žiadnu rodinu, nebudem mať deti. Čo so mnou ďalej bude? Presne tie myšlienky som mala, keď som akože rozmýšľala o tom rozchode, že bez neho kvázi už asi nebudem nič. Lenže už potom som dospadla do toho momentu, že už mi je jedno. Prosto takto ten život prežiť nechcem. aby ma niekto ničil a že možno o chvíľku, o pár mesiacoch zo mňa bude troska, že budem fakt potrebovať asi psychiatra, lebo to menenie tých masík, to už bolo neustále. Takže už som si jeden deň povedala, že nemôžem sa báť byť sama a musím to proste ukončiť, že mám na to mať lepší život, aj keby napríklad žijem bez partnera, nebudem mať deti, ale budem proste žiť, budem, ja neviem, pracovať, že zmením pracu, že budem mať iné pracovné prostredie, že si možno poplním sny aj sama, bez neho. Takže už som sa fakt tak pozvychala, aj teda akože vďaka hlavne sestre a mojej rodine, že videli, že je nejaký problém. Že nie sú možno z nejakej, by som povedala, starovietskej doby, že proste, čo si si zobrala, to máš a teraz musíš trpieť, lebo proste taký je vzorec, hej. že nie je riešenie. Vždycky mi povedali proste, hamba, nehamba, jednoducho rozvedieš sa, koniec, nebudeš trpieť. Lebo sme ťa nevychovali na to, aby si proste takto trpela v živote. Že niekto proste ti ten život úplne zničí. Bolo to ťažké, ale ja som sa možno až a hamby ulavila, keď som to proste povedala, že končíme. To bola neskutočná úlava a hlavne ma prekvapila reakcia, Že nevedela som, čo bolo horšie. Či to, ako sa ku mne celý čas správal, alebo to, ako sa zachoval. Keď to tak chceš, tak to tak bude. Až možno potom o nejakých 20-30 minút, že vážne to tak chceš a skúsim na sebe zapracovať. Viem, aký som, ale ľúbim ťa. A srdca mi to nedá, aby som sa s tebou rozišiel, alebo niečo. A už ja som nemala záujem, Bolo to presne o tom, že tá prvotná reakcia bola však, rob si čo chceš.

A aké boli také najťažšie momenty pri odchode z toho vzťahu? Alebo ako ten tvoj odchod vlastne v praktickom slova zmysle vyzeral?

No ja som si nevedela predstaviť, že... Ja som sa chystala fakt, že na ten nejaký rozchod, ja neviem, možno pár týždňov, alebo aj mesiac, da sa povedať. Nevedela som si predstaviť, akomu to mám povedať, alebo akomu to mám napísať, alebo niečo. A hlavne, že keby bol tu a ja mu poviem, že rozchádzam sa s tebou, že proste vyriešime ten rozvod jedno s druhým, tak by som zabala fakt, že ja neviem, že mu prepne a že proste niečo mi urobí, lebo ja som už fakt nevedela z neho čítať, že čoho je teda schopný. Takže ja som mu to kvázi oznámila cez sociálnu sieť, A to bol taký zlomový moment, že ako som sa chystala na to, tak som veľa tej bolesti prežívala, že či to ozaj bude dobré. A to, čo vedel mi aj povedať, že sa rozľúčie so slovami, že maj sa krásne a píš básne, tak ako... To mu už akože poviete, či to myslí vážne, že teda mali sme za sebou nejaké obdobie, ktoré bol aj pekné, ja nehovorím, ale už zavažilo viac toho negatívneho. A v zapätí, keď mu to poviete, tak on sa otočí, zloží sa pred mami na kolena a prosí vás, aby som ho teda akože nenavidela a takéto veci, že on mi proste ubližovať nechcel a teraz, akože ja som bola jeho zmysel života a on teraz nemá nič, už ho nebaví ani práca, ani to, že tam akože dobre zarába. Takže to bola taká maska a stačí mi málo. Mne stačí, že napríklad ja ju nedávno napísal SMS-ku, že či mám ešte u ňoho takú vec. A už som sa normálne klepala, že už len to, že by bol tu niekde so mnou, že sám v miestnosti, tak už nemohla by som byť s ním takto, že sama. A vždycky, aj keď som mu pobalila veci, tak bol tu môj otec v izbe vedľa. Ak by teda akože náhodou, že niečo sa dialo alebo tak, ale nemám z neho vôbec taký dobrý pocit, ako volakevy, že sa cítime s tým človekom možno tak, že úžasne, že nás miluje, my milujeme jeho, jedno s druhým, ale aj keď sme mali nejaké, ja neviem, spoločné chvíľke na dôlenka, vždy bolo niečo, čo bolo zlé a teraz sme si toto nejako pokazili, alebo stačilo nás vytočiť niečo úplne, že málo, málo, málo. Ja som povedala, nerieš, tak chytim. Napríklad sme mali takú situáciu na letisku, že zabudol spraviť check-in batožiny a tým pádom sme si museli tú väčšiu batožinu za cvakaň, tak mŕeme, tak nerozčituj sa, tak ja to zaplatím, vyriešime, ideme do letadla. Samozrejme v tejto situácii začal teda nadávať na celé letisko po rusky a nechaj to proste tak, ja to vyplatím, ideme ďalej, no tak za chyby zaplatí, hej, tu no do slova napríklad. A presne už keď sme išli do toho vietadla, tak tá jedna pani sa akože tak pozera, že či je akože takže všetko v poriadku, lebo proste pálci tu byli aká na ceo letisko a raz aj bolo, že sme zmeškali let a vtedy som sa fakt, že normálne hamila na tom letisku, že som povedala, že na toto letisko asi v živote nevkročím, lebo to bolo Bliakania, ako sme išli dole do tých informácií, že opýtať sa, či náhodou ešte na... Nepočkalo to lietavlo alebo niečo, že ešte je teda akože šanca. Ešte ani nevedel, čo nám povedia a už bolo zlé. A už nebude týmto letieť. A už sa kašle. A z tohto letiska už nikdy v živote. A nadávky. A ja som už len tlakala hlava dole, že prosímte, že už proste prestaneš. Nevieme ešte aká situácia nás čaká a ty už proste hneď hrbr, všetko je proste zle. Takže veľakrát to bolo také, že aj tie výlety už vždy tam proste bolo niečo také, že nebolo to veľmi dobré a už veľakrát som aj povedala, že kým sa nebude správať normálne, keď ho napríklad aj niečo vytočí, alebo aj voči mne, už potom neskôr som povedala, Ja už nebudem chodiť ani na žiadne vyvety, ani na dovolenky, že ja to nepotrebujem. Ja potrebujem to, aby sme spolu vedeli normálne žiť a normálne sa rozprávať proste o problémoch, mať normálne partnerstvo. No ale nešlo to.

A ako sa cítila po tom odchode?

No po tom odchode... Veľa zdravotných vecí sa mi zosýbalo, či už teda vlastne zuby, alebo som dostala zápal do očí, takže brala som to tak, že je to systém možno toho uzdravovania, lebo ja som fakt možno nejaké 2-3 mesiace ani dobre nespala. Najskôr teda zdravotné dôvody, potom zase skrz to, že čo bude, keď príde domov. Lebo on chodil kvázi takže na víkendy zo zahraničia. Čo bude, keď príde domov? Potom som sa dávala dokopis toho, aký sme mali ten víkend. Čiže nespala som zase, keď bol doma. Takže bral som to tak, že to telo proste uvoľnilo všetku tú potlačanú energiu, nejakú aj negatívnu, alebo tie riešenia, ktoré som mala ja v hlave, že sa to proste teraz uvoľnilo a že musím sa proste len dať teda do kopy. A vrajem akože vďaka možno priateľom, rodine a možno aj niektorým kolegyňám z práci, čo ma tiež prekvapilo, že ma podržali, lebo oni akože hovorili, že či si ho akože naozaj chcem zobrať, že nejakože porozmýšľam jedno s druhým, Ale mňa čo nejviac prekvapilo po rozchodie, že keď som to teda pár huňoch povedala, lebo veľa ľudí ešte nevie, že sme rozvedení, tak nikto nebol prekvapený. Málo kto bol taký, že bol prekvapený, práve že každý mi povedal, že sa mi čudovalo, že som s ním akože vydržala, či už teda, akože možno aj z toho inteligenčného hľadiska, ale on nebol hlupý, hej. On bol zase, bol robotný, dá sa povedať, a vedel jazyky. On bol talent na jazyky. No len to, že trebalo zapracovať trošku v minulosti na nejaké možno trpezlivosti, alebo teda možno si niesol fakt nejaký základ z toho detstva. A to mi teda on povedal, že tá nejaká negativita, čo spadla od jeho otca naňho, Takže on tak svoje deti vychovať nechce. Ale v Raimu Reku to není len o deťoch. To je aj o tom, že ty tú negatívitosť toho detstva kázíš ešte aj na vzťah. Ešte kvázi, keď nemáme deti. A čo to bude s deťmi? Takže bolo to no také... Bolo to v zvláštnej obdobie, ale v Raimu ukázal sa akože aj po tom nejakom ešte rozvode, že... Teda čo je za charakter a že kvázi jemu to úplne jedno.

A čo tebe pomohlo prekonať takéto najťažšie obdobie?

No ono... Veľa vecí sa mi tak akože fakt, že uľavilo z toho čo som teda zažila v tom vzťahu. A hlavne možno tá podpora tých priateľov lebo mala som alebo mám teda ešte stále jednu kamarátku a ona teda sa tiež rozmiedla veľmi rýchlo a tiež podobný vzorec muža. Takže ona mi veľmi prehovorila do duše a aj ma možno ešte pripravila na to, čo ešte bude nasledovať, čo ti možno ešte napíše, alebo čo bude možno ešte prebiehať na celkom možno nejakom rozvodovnom konaní. Ale zase ja ho už mám tak prečítaného, že aj keď mi napísal nejaké veci, tak som vedela, že to nemá v svojej hlavi. A presne raz tak, keď prišiel podpisovať papiere na rozvod, Tak vedel, že som akože kvázi nahnevaná, lebo mne sa išlo vykrikovať neviem nejaké veci, že mám neviem čo všetko ešte povracať jeho rodine, ale to, že ja som ho tu kvázi možno fakt že živila, lebo tak moja hypotéka, tak staraj sa. Alebo ja neviem, že sme išli na nákup a každý sme si robili zvlášť nákup. My sme v kvázi nemali nič spoločné ani spoločný účet, absolútne ničej. Takže to mám zo svojim malom zo začiatku žiadlo nejakú formu. Tak prišiel presne tak s tou sklonenou hlavou a začal mi lepa rozprávať, že proste, že prepáč, prepáč. A ja hovorím, tak začal prepáč, tak prepáčuj sa tam ľuďom, ktorí ti dávajú do hlavy nejaké tie rozumy, nejaké formulky, ktoré používaš, lebo viem, že to proste nie je z tvojej hlavy. Takže neviem, určite nepovedal nejakú pravdu svojej rodine, lebo hovorím, sú tam ešte aj niektoré problémy, ktoré teda akože nechcem spomínať, alebo nechcem rozprávať. A určite nepovedal, že proste aj na základe toho sa to celé nejak zosypalo. Lebo vzťah s rodinou, čo som teraz posledne nejak ešte spozorovala, tak sa mou veľce, veľce napravil. Takže pochybujem, že to otočil na seba, že jej nejako navinie. Myslím si, že otočil to úplne z druhej strany, že asi mi nebolo nič možno dosť dobré, ale nejedno, nesaulavilo. Ja mám už úplne iný život. Mne sa toľko vecí zmenilo, že za pár týždňov skúšala som, že tak dobre dám vypoviť v práci a pomedzito si budem hľadať novú prácu. Bola som na jednom pohovore. Nebola som ani z odboru. Vyberali zo 190 ľudí čtyroch ľudí, ktorí prišli na pohovor. Medzi nimi som bola ja. Na tú pozíciu som nebola prijatá, ale na tom pohovore, ako energiu mi aj dodali tí ľudia, že som proste zvládla možno nejaký pohovor, ktorý ani není v rámci môjho odboru, ale vidia v človeku nejaký potenciál, tak ma to neskutečne nakoplo. Proste fakt, že mám na ten lepší život, na nejaký lepší smer. A kvázi podczas tejto vypovednej lehoty som si našla aj novú prácu. To som neskutočne šťastná, lebo fakt by som ani nečakala, že dostanem také pracovné miesto, aké som dostala aj v rámci môjho odboru. A fakt mi to prišlo možno ako darom, fakt, že z neba, že tak tu na tom množ proste na toto si mala čakať, len trebalo ukončiť proste nejaké staré, negatívne, zlé vzorce, zbaviť sa toho zlého, čo ťa možno nejako ťahá nadol a potom porastiš. Takže asi tak som to potom nejako chápala, že som sa adaptovala na úplne iné veci. Viem, dala som sa na kurs angličtiny, takže tak som sa snažila už nejako zamestnať, že to, čo som možno zameškala, alebo že som na to nemala energiu, lebo ja som už nemala energiu na nič. Ani len, ja neviem, na cvičenie, hej, čo predtým som chodevala, ja neviem, tam, tam, tam, korčule, fitko, jedno s druhým. Nemala som energiu na nič. Na nič som nemala chodiť. S nikým som nejak nekomunikovala. Proste ten človek úplne tak padal a... Proste ako som to tak usekla a povedala som že takto žiť nebudem, že mám proste na niečo lepšie. Tak neskutočne aj veľa ľudí nových, ktorých som spoznala majú neskutočnú energiu, ťahajú ma proste lepším smerom. Takže teraz to vidím ako najlepšiu vec, ktorú som mohla urobiť.

A čo by si poradila, povedala ženám, ktoré sa boja odísť z takéhoto typu vzťahu a cítia sa v ňom uväznená?

No. Myslím si, že hlavne netreba si vytvárať takýto vzorec, aký som si vytvárala ja, že ma možno tak držal nakrátka, alebo v tých putách tej mojej mysli, že bez neho už nič nebudem a že nebudem mať šancu, že nájdem lepšieho partnera, alebo že sa nedokáže možno nejako zabezpečiť, alebo mať lepší život bez neho. To je podľa mňa to najhoršie, že ten človek dokáže už fakt takto proste držať nakrátko toho druhého, ale netreba sa asi báť a treba, či je to muž alebo žena, treba proste pozbierať tie sily, alebo požiadať o tú pomoc, akú som teda dostala aj ja. A treba to spraviť fakt, že rázne, že posla toho človeka, preč vyriešiť rozchod, rozvod, odstahovanie jedno s druhým. Netreba sa toho proste báť, lebo presne ten človek sa počas toho rozchodu, rozvodu ukáže, na tú charaktere, aký skutočne je a že aký skutočne bolo, len človek ho možno nechcel vnímať tak, aký skutočnosť je. Alebo teda má nejakú masku, ktorú potom už totálne zhodí a prejazdí svoj fakt, že skutočný charakter. Takže asi nabrať tú odvahu a veriť v ten nejaký lepší zajtrajšok. Lebo každý máme na ten lepší zajtrajšok, či už budeme sami, alebo nebudeme sami, budeme mať deti, nebudeme mať deti. Proste vždy je to o tom, že musí byť človek sám, spokojný v tej duši, v tom srdci. A pokiaľ nás niekto takto ťaha nadol, či už psychicky, alebo aj zdravotne, tak proste to nie je zdravé partnerstvo a nie je to ten človek, s ktorým by sme mali prežiť svoj život. Lebo život proste s partnerom, ktorý nám je možno sudený, alebo s ktorým máme proste byť a žiť, by mal byť proste taký ako rytmus proste toho života, že ideme, proste plávame spolu, riešiame či problémy, či príjemné veci jedno s druhým, ale nie je to o tom, že iba jeden proste robí možno nejakú chybu a že ja som tu ten chudáčik, lebo ja proste z minulosti to, lebo ja teraz to a nebudem taký a nebudem onaký a treba sa len asi odvážiť, ukončiť. a veriť, že vždy nás proste čaká len to najlepšie.

A čo tebe dala táto skúsenosť napriek tomu, že bola taká bolestivá zráňujúca?

Asi to, že mám si určite vážiť viac samoseba. Viac si veriť, že v životnej situácii zvládnem aj samávo. Teda vlastne aj s podporou rodiny. A že nie je to všetko len o nejakom možnotom. v tom partnerstve, hlavne nezdravom partnerstve, aj keď to možno nechceme vyjieť, ale hlavne, že musíme si vážiť samých seba, mať tu nejakú seba dôveru, seba vedomie a hlavne sa teda lúbiť, lebo keď sa nelúbime, tak možno presne si pritiahneme takéhoto možno toxického človeka, alebo ako ho nazvať, do života. Ktorý nás na začiatku pozdvihne, že áno, si úžasná jedno s druhým, ale potom príde proste nejaké obdobie a stiahne toho človeka na to jeho dno, na akomu je on.

Je ešte niečo také, čo by si chcela dodať na záver?

Na záver možno fakt len to, že nebať sa zmeniť. Mať tú odvahu zmeniť proste tie veci a aj keď možno toho človeka Veľmi, veľmi lúbime a nevieme si predstaviť možno bez neho života, alebo ďalšie nejaké životné kroky. Ale sa nám kvázi nejak ubližuje. Tak nemôžeme sa proste báť byť bez neho. A veriť si, že prídu proste lepšie dny, krajšie dny a že nič nie je nemožné.

Viete, ďakujem Veronika veľmi pekne, že si sa podelila o tento svoj príbeh.

Ja ďakujem za pozvanie a aj za pomoc. Alebo aj tvoje podcasty mi teda veľmi pomohli a ten jeden podcast mi posiala sestra a ten mi akože tak otvoril oči, že presne som mala týzimom realky, že aké by som počula jeho rozprávať toto, že stojí, rozpráva mi to úplne. Takže veľmi mi to pomohlo a dúfam, že aj možno môj pohľad na vec, že som prežila nejaké podobné partnerstvo, že to proste dokáže niekomu ukončiť takýto toxický vzťah.

Ďakujem aj tebe, že si si vypočula alebo vypočul dnešnú epizódu. Keď sa ti páčila, tak sa prihlás na odber, nech ti neunikne žiadna téma, sdieľaj ju na sociálnych sieťach a hodnať podcast o crca hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohol dostať čo najviac ľudí, ktorí môže pomôcť. Ešte viac inspirácie a odkazy nájdeš v popise tejto epizódy. Už teraz som na teba teším pri ďalšej téme podcastu o crca. Tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. A pamätaj na to, že si zaslúžiš čo najlepšie.