#34. Láska zrodená z bolesti predkov

Zažila si alebo zažil si vzťah s narcistickým partnerom a chceš sa o svoj príbeh podeliť v podkaste o CRCA? Klikni na odkaz príbeh pod touto epizódou. Chceš znovu objaviť svoju vnútornú silu a dôverovať sebe, láske a životu? Prečítaj si moju knihu Znovu sama sebou. Nadežne je aj seriózny dotazník, ktorý ti pomôže odhalieť viac ako 50 skrytých varovných signálov narcistickej manipulácie. Je vytvorený tak, aby si mohla identifikovať prípadne aj iný ako partnerský vzťah. Kniha tiež obsahuje aj viac ako 40 overených typov, ako sa z toxického vzťahu spametať, ako upokojiť svoj nervový systém a znovu sa rozžariť. No a z kniho získaš aj dva bónusy, meditáciu na uvoľnenie napäťa a tlaku a meditáciu na posilnenie sebavedomia. Odkaz je pod touto epizodou.

Vítej pri ďalšej epizóde podcastu od srdca, v ktorom sa narovinu a otvorene rozprávame o partnerských vzťahoch, narcistickej manipulácii a o tom, ako nájsť cestu nazpäť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočne láske. Volám sa Nora Šulíková a sprevádzam ženňa cesti naspäť k sebe. Ako certifikovaná koľčka in prostrednícom emočného detoxu pomáham uvoľniť emocionálnu záťaž, oslobodiť sa z toxických vzťahov, hĺbšie sa napojiť na intuíciu, prebudiť vedomie sebahodnoty a znovu otvoriť srdce láske. Somotorkou kníž šťastie na dosah, kníž znovu sa na sebou, denníka snov, množstva meditácií, vzdelávacich prednášok, online kurzov a zakladateľkou školy šťastia a konferencie sa na sebou. Dnes sa budeme rozprávať s Evou Sázovskou-Andrísem, ktorá je medzinárodná coachka a mentorka a špecializuje sa na vedomé vzťahy a rozchody. Má bohaté skúsenosti a certifikácie v mnohých metodách ako sú napríklad Calling in the One, Conscious Uncoupling a pomáha ľuďom objavovať a rozvíjať zdravé, spokojné a láskyplné vzťahy alebo ukončiť nefunkčné a toxické vzťahy. Eva je tiež spoluzakladateľkou Inštitútu evolúcie vztahu IEV, ktorý rozvíja so svojím manželom Miroslavom Sázovským. Inštitút evolúcie vztahu poskytuje komplexnú platformu zameránu na posilnenie a rozhľad medzľudských vzťahov. Projekt savenuje širokému spektru témat od narcizmu a manipulatívneho správania až po komunikáciu a stanovovanie hraníc medzľudských vzťahov. Evi, vitaj.

Ahoj Nurá, zdravím vás všetkému, zdiekuj za pozvanie a teším sa na dnešný rozhovor.

Ja sa tiež veľmi teším a začala by som takú otázku, ktorá bude asi veľa ľudí zaujímať. Ako by si vysvetlila prepojenie medzi našimi skúsenostiami z detstva a tým, ako fungujeme v dospelých vzťahoch?

Naše skušenosti z detstvy opravdu zásadne ovlivňujú, jak fungujeme v dospelých vztazích a možná mnohem viac, než si mnoho ľudí pri pouští, pretože to, jak sa k nám rodiče chovali, nebo iné blízké osoby, ľudia, ktorí nás hodne pečovali, A to také, čo sme kolem sebe videli a vnímali, tak jak třeba konflikty řešili naši rodičia, jak si povídali, to všetko tvorí základ pro naše očekávanie ve vztazích. A akým spôsobom navozujeme vztahy. A co je pro nás standardné ve vztahu zažívať. Takže pokud sme zažívali třeba lásku a péči, očekávame lásku a peči, ale pokud sme zažívali kritiku, ponižovanie, nejaké nehezké viec, je to, že nás niekto nevnímal, tak to potom očekávame i v tom vztahu. A vlastne viečinou si práve nájdeme človeka, co nám presne zobrazí, čo sme zažili buď s našim mámou, sátou, nebo s obouma rodičiama. Je to často až fascinujúce, co potom s klientkama nebo klientama objevujeme. že jak sa im to v detstve vlastne zobrazuje v jejich vztazích. Jako môže to řiť treba i na nejakých príkladech. Jako treba, když je otec alkoholik, nebo vorkoholik, nebo často treba nebyl doma, tak si ženy nájdú alkoholika, vorkoholika, nebo může, co nie je vôbec doma. Nebo niekto, když si idealizuje otce, tak si pak idealizuje hodne i svojho partnera. Nebo to mňa fascinovalo, keď sme s klientkama objevili, jak dlho boli ochotní čekať na partnera. Jedna klientka, táta i odešiel, když mala dva roky do Ameriky, a ona pak čekala na svojho partnera, až sa rozvedne 12 let. Protože ako mala už byla zvyklá neustále čekať, kde tátinek niekdy prijede. A nebo iná klienka měla dlouholetý vztah na dálku 5 let, kde sme spolu videli třeba nám dvakrát do roka, pretože jej tátinek také odešiel a šiel si do Nemecka třeba. Takže vlastne skutečne niekde je to až fascinující, do jakých detajlú se to zobrazuje potom v našich vztazích do spielosti.

A mohla by si popísať, ako sa formuje naše vnímanie lásky a vzťahov už v ránom detstve?

Vlastne to, čo sme prožili v detstvi, utváři naše emoční nastavení. Vlastne to, čo sme zažili, odráži to, jak milujeme, jak komunikujeme, jak řešíme konflikty. A pretože ako malé deti sme ako houpičky a skutečne nasávame všetko, čo vidíme, tak to prijmáme za své. Obzvlášť do dvou let vieku. To všetko, čo vnímáme, proste prijmáme. A preto asi neumíme rozlišiť, čo je dobře nebo špatne. Často, pretože kritické myšlenie sa rozvíjú medzi šestým a dvanáctým rokem. Takže do dvanáctia v podstate nedokážeme rozpoznať, aké chovánie je dobre nebo špatne. Takže všetko, čo zažívame, vnímame, že to tak je. A prebíráme to práve do tých svých, jako standard, do svojich potom tých ďalších vztahú. Jako treba klientka jedna si uvedomila, že vlastne si myslela, že jej rodičia majú jasný pohodový vztah, tým je žiadne konflikty a že vlastne všetko rodičia majú v pohode. A keď sme to začali rozplýtať, tak si uvedomila, že máma tam bola tá submisívna, táta autoritatívna, všetko si riedelo podľa táty. Máma bola naprosto potlačená a ona potom ve svým vztahu si uvedomila, ak je potlačená. Jak jenom omlúvá chovánie partnera, jak vlastne nedává tam na jeho svoje pocity a potreby. Přesne to okopirovala od té mámy, pretože to brala Že to tak proste delá, že to tak je, že to tá máma ešte k tomu říkala. Jo, jak sa majú vytváŕať vztahy. Vlastne tým nezdravým spôsobem vypotlačuje tá žena nebo muž sám sebe.

A sú nejaké také varovné signály v správaní potenciálneho partnera, ktoré naznačujú, že tý nevyriešený rodinný vzor, to by mohli byť problematické pre vzťah?

Určite. To sú varovné signály, když vlastne niekto vôbec nevníma naše pocity a potreby. I tie ľudia, ktorí si prinášajú z tých pôvodných rodín, tak vlastne môže byť potom niečo, Čo sa nenáučili vnímať ako varovný signál. A tam je to dobré si vedomiť, že tým, že nevidíme ty varovný signály, pak ideme dostať sa z toho do nefunkčných vztahov, kde neustále si znovu a znovu vytvářeme tú vnitřní bolest. A tam vlastne čoho ľudé sa často bojí, je třeba strach z opuštení, pretože už ako deti zažívali najdobšiu nedostupnosť rodičov. A pak si najdú teda emočne nedostupnýho partnera. A to je zrovna taký varovný signál, s ktorejmi potrebuje pracovať a uvedomiť si, aha, tenhle partner vôbec neviadřuje své emóce. Aha, jak sa v tom budú dlhodobie cítiť, pretože pokiaľ je to jeho standard, tak vlastne sa nikam nedostaneme, nič poriadne nedorešíme, pretože on sa bude třeba vyhýbať tomu vyjádření emocií a my v tom nebude dobře. No ale pokud to nevíme, potlačujeme to, tak do toho proste jdeme a často pak klientky zistí, že vlastne sa snaží furt dostať do toho partnera, aby neco sdílel a je to strašne vyčerpávající. A je to potom na práci obou, jestli je ten partner ochoten s tým pracovať, I když tie emócie má potlačený, si naučí je pojmenovávať. Pokud dlouhodobie ne, tak vlastne väčšinou to začne v tom vztahu narážať, pretože tam začnú zostávať nedořešené veci. Takže často ľudia potlačujú svoje pocity a potreby a vlastne když to delajú, tak je to vlastne nepříjemné v tom vztahu. I když to dílame v dobré víre, že vlastne, když ja to potlačím, tak bude všetko podľa neho, jak byli zvyklí a nebude to vlastne fungovať. Další varovný signál, čo môže byť, je když človek nemá sebereflexy. To je hodne veľký varovný signál, pretože ja myslím, že tí nejvíc varovný signály, hlavne, ktorí by mieli Brat človeka k tomu, že si vôbec do toho vztahu jít, je pokiaľ človek nemá žiadnu empatii a žiadnu sebereflexy. Jo, pretože to už sa pohybujeme na tým, na psychickej škále. A empatie, vcítenie sa do niekoho druhýho, vcítenie sa do jeho pocitu, vlastne sa ten vztah nedá úplne rozvíjať, že ho chci vidieť, slyšet a steň ako sebereflexe. Pretože pokud nemám sebereflexy a za všechno obviňuji toho druhýho, tak sa ve vztahu také nikam nemôžeme moc dostať. Ale ľudia to zase často, díky tomu, že sú zvyklí sami sebe potlačovať, majú vlastne to vnitřní presvedčenie, ktorým často vôbec nevie, že sú nedúležití, tak to začiákov vôbec nevnímajú a snaží sa ten vztah furt rád zachraňovať. Ale pokud ten človek vlastne, treba dá živorovný signál, je treba, že nesne sa kritiku, nesne sa spätnou vazbu, to vlastne také sa nemôžeme nikam ve vztahu posunúť. Vždy je dôležitý, že človek nás respektuje. Pokud nás človek nerespektuje a není ochoten nám naslúchať, tak to je veľký varovný signál. Po tom, čo tam ešte môže byť, že když je niekto príliš třeba pripoutaný ke svým rodičiom, že vlastne i závislosť na rodičích je varovný signál vlastne do vztahu. To je takový, akože to vypadá tak nevinne, kolikrát, ale vlastne pokud rodiče ovládajú svoji dospielí deti, ktorí sú vlastne sú väčšinou tí narcitickí rodičia, tak to veľmi narušuje i ten vztah. I když ten človek môže byť ten empatický, hodný a submisívny, tak i tak vlastne tá toxická rodina môže ten vztah tých dvoch ľudí úplne rozbožiť. Takže tam je dôležité se podívať na to, jak sa ten človek môže zbaviť tej záveslosti na rodičích, jak to môže byť zdraviejší. Ďalší varovný signál môže byť neschopnosť kúrnka o tých emociích, alebo silný strach z toho opuštenia a odmytnutia. Je to možné vec k tomu, že človek je príliš žárlý, nebo potrebuje prílišné ujiešťovanie. Zase tá žárlivosť je taková, ako kdyby niekdy v tých narcistických stazích třeba ten narcista vyvoláva schválne žárlivosť u tých svých partnerov, partnerek proto, aby pak s neho vlastne udiali toho vyníka. Aby mu řekli, prosímte, čo tady delá, až oni si neustále si jako SMS kujú s nekým. A když tomu partnerovi sa to nelíbe, on to řekne, tak ho obviní ze žárlivosti, pri tom evidentne, čo delá. Takže to sú takí manipulatívne veci, na ktorých si dať veľmi veľký pozor a tú manipuláciu. Manipulácia môže byť veľmi subtilná. Na začiálaku vztahu je to taký veľký varovný signál, keďže vám ten partner neustále vnúcuje, jak by ste třeba meli byť oblíkaní. To niekedy tak nenápadné ako, no týto šaty se mieli by vysť, na to by měla by se spreviť, v týchto šatech budeš lepší, nebo táto restaurácia najlepšia, my by sme išli do této. Vlastne musí všetko rozhodnúť on a neustále vám říkať, co je To je veľmi várovný signál. Často si to ľudia pletú s láskou. Že vlastne si řeknú, on má o mne taký zájem a on úplne do mňa vidí. Je to taký ten love bombing, on do mňa vidí. Ale vy v tu chvíľu začínáte popírať sami sebe a vnímať to, čo vy potrebujete a už vás má v pasti. Už začína formovať a ovládať vás. A postupne mám treba i gaslightovať, pretože co když vy sa v tých šatech cítite líp a líbite sa v tých šatech, čo máte na sobe třeba líp. Ale vy statíte ten pojem o tom svým úsudku. A často ten pojem o tom stráte svojho úsudku si teda často zase už pridáš iz toho svojho detství. Protože potom tomu manipulátor vie to vlastne dovolí.

Jo.

Niekdy tam môže byť, co je ako vlastne zase veľmi nepříjemné, když ten človek má třeba príliš veľkú kontrolu, všetko kontrolovať. Jo. Všetko kontrolovať, přehnanie, všechny situácie, všechny okolnosti. A vlastne vy sa to na chvíľku môžete cítiť ako v pasti. Nebo když vás nesnáži odtáhnuť od pšátel, od rodiny. Jako Takže tam sú takí vadlovní signály, ktoré na začiatku môžu vypadť aj hezky, ale počasie to môže veľmi bolet.

Dá sa to nejako odlíšiť, čo je ešte zdravé a čo už nie? Keď sa bavíme o takýchto subtilných manipuláciách alebo tom, čo človek možno na začiatku tak nepostrehne, tak je ešte niekde nejaká taká podľa teba hranica, kde by sa to dalo tak ustriehnuť?

No ono je vlastne vždy dôležité, otevřenie, ako doprvé, vždy byť ve spolení sama so sebou. Jak sa v tom cítim, keďže mi to říka. Jo, pretože je to pro mňa príjemný, alebo je to pro mňa taký nejaký divný. Tie ľudia tam väčšinou nejaký ten pocet majú, ktorý ale väčšinou ignorujú. Anebo už po pár randech môžete mať skušenosť, že on má skraženú náladu, keď si vezmete tie iné šaty, inú kabelku, idete do iné restaurácie, nechcete, to sú také iné rôzne veci. Takže automaticky začnete delať to, čo on chce. A to je dôležité si začniť zvedomovať, Od začiatku vztahujem, že je to ťažké, pretože v tej zamilovanosti si väčšinou tie partnery idealizujeme. A neidealizovať si partnera na začiatku zamilovanosti je veľmi otížné. Ale furt tam majú tú sebereflexiu, furt sa vracia sama k sobi. Jak sa tom cítim, jak to vnímam, je mi v tom dobre, dĺlá mi to radosť. Samozrejme, takový people pleaser to je ten podlízač, takojto zranenie, že sa potrebuje za každou cenu zavdäčiť, to veľmi ťa ťa ťažko rozeznáva, že jo, pretože uspokuje to zavdäčenie sa. A tam zase, chci sa mu zavdäčiť, tam to také môžu vypozorovať. Mám tam tené, chci sa zavdäčovať, zalíbiť sa, toto je neautentické. Takže sa na to dívate. Pokud človek má opakovanú smúnu, opakované si privoláva, nevhodný, nebo toxický partner, nebo nerozstupný partner, tak je dobrý už sa to začieť říkať, nebo zvedomovať. Pretože bez toho zvedomého pristupu, bez toho zviditeľného, mimým si tých našich automatických vzorcú, vlastne bez toho sa nikam neposuneme. Budeme si, ako kdeby, stále do kola privolávať i podobný partneri práve.

No a napadá ma otázka priputania v detstve. Ako sa rôzne štýly priputania prejavujú v dospolých vzťahoch? Ake sú rozdily medzi bezpečným priputaním, úzkostným a vyhybalým?

Bezpečný citový pútov sa väčšinou buduje už v ranným stádiu detstvy. Samozrejme sa môže potom i promeniť v tom živote, lebo aj v tých staziach, kde človek začína pracovať. Ale to bezpečné citové pouto je, že vlastne sa cítim s svýma rodičiama v bezpečí. A potom sa to zobrazuje i v tom partnerstvi. Umým tam reagovať primierne. Umým viaciť svoje emocie, svoje pocity. Je to taký stabilný partnerství. A to dá sa už rozpoznať u detí ve školce. Když vlastne pride rodič do školky a to díte má radosť, že prišiel rodič, tak je tam väčšinou to stabilné citové pouto. Ale pokud príde do školky rodič, ať to díte, snad to rodiče povie, sa začne plakať a naříkať. Ako kde ten rodič byl, tak je tam úzkosne citové pouto, ktoré se potom projevuje v tej dospielosti. Tí úzkosti, nadmierné ujišťovanie, nadmierná predpoutenosť, až závislosť na tom vztahu, neustále dožadovanie sa pozornosti, až neprimierené takové žadostivosti, ktorá môže byť veľmi až nepříjemná v tom vztahu. A potom je vyhýbavé citové pouto. A to vyhýbavé, to se projevuje tak, že keď prejdete pro rodiťi do školky, tak si hraje dál a nevšíma si, že ste tam. A to rodičisto často vysvetľujú tým, že tomu diti sa tady tak líbí, ono by tady chtielo byť ešte dýl, ale ono už sa emočne chrání, pretože ten rodič je nedostupný. Tak sa začne on vyhýbať z blízkostí, vyhýbať sa komunikácie, začne sa už vyhýbať a rešiť si problémy uzaviráním do sebe. A když sa potkajú v partnerstve hlavne ľudia v úzku s tým citovým poutom a tým vyhybavím, tak je to veľmi náročná dynamika. Ľudia s úzkostným citovým poutom potrebujú veľmi veľké ujišťovanie, veľkú komunikaci, veľkú pozornosť. A to vyhýba, on my bere svobodu, on my bere nezávislosť. Ja sa teda nebudú spovídať. Takže tam hodne naráží. Ja hodne s ľuďmi to řeším. I sama sme si to zrešila s partnerem, s mým manželem. Vlastne my sme objevili, že ja mám úzkostný, on má vyhýbavy, kedy sme boli na začiatku vztahu. a museli sme na tom hodne pracovať, abych ja si hezky spracovávala tú svojú úzkosnosť, abych ta mohla byť vyrovnaná a on zase, aby sa tomu automaticky všemu třeba nevyhýbal. A nastavili sme si dohody a veci, ktoré nám fungujú. A samozrejme, je to o tom i vnitřní práci, ale v ním vidím, jak to klientky strašne ubijí, když vlastne majú tú úzkosný citový pouto. A třeba viac je tu potrebu, aby sa mu ten partner aspoň jednou denne ovzval, nebo napsal, nebo napsal, až dojede, a on to proste neudelá. tak tí ľudia to vyvoláva až nadmiernou úzkosť, což ten partner s tým vybavím citovým poutom vôbec nemôže chápať. Ten sa tomu diví a má ju ako za stíhačku, za žárlivku, ale vždy je to úzkosne citový pout. Je to nenom nedostatek nasecnosti lásky v detství, ktorý sa ten človek potrebuje hodne řešiť sám sobie, ale ideálne, i když ho podporí ten partner tým, že mu Myslím, že to je samozrejme pre sebe, musí tam byť nejaká míra, ale i to, že ho napíše pre ten den. Pretože mu to dá to uklidenie a tým sa to vlastne ako kdyby i poláčuje vnitřne. Často, keďže ten partner my v tom pomôže, tak to vnitřné uzdravenie môže byť třeba i rýchlejšie.

To je v tom ideálnom prípade. Pri tom napáda sa spýtať, že čo keď to ten druhý neakceptuje nejaké takéto dohody alebo to, ako si ty popísala, že vy ste si vytvorili nejaký taký systém v tom. Ale že keď tá žena, povedzme, má napríklad úzkostné priputanie a ten partner vyhybavie, takže čo robiť, keď na to ten partner nereaguje vôbec?

Kdeže na to partner nereaguje, tak je to známka toho, že nemá sebeflexia a empatii. Tak je to dosť veľký varovný signál. A ďalšia vec je, že když na to partner nereaguje, tak tie ženy sa dostávajú do vnitřnej bolesti a trápení. Nedokážu to vlastne pochopiť, prečo sa to vlastne dieje. Musíme s tým hodne vedomne pracovať. Potrebujú sa hodne vratať sami k sobie, zvedomovať, čo je pre nich dôležité, čo potrebujú. a dáme potom se podívať na to, aké je to moc v žití. Asi ten partner vôbec na nič nereflektuje, tak vlastne projevuje nezájem o nás. Chce byť človekem, čo o mne projevuje nezájem, ktorý se nezajíma o tom, ak sa cítim. Iž třeba to tí klientky často zraniteľne zvykajú tému partneru, aby oni treba nektorí Niektoré vztahy sa zlepší a niektoré práve sa rozejdú, pretože už tam nie je žiadna spätná vazba a není tam žiadej posun. A naopak tú ignoráciu zvýrazňuje. Treba oni tam často do toho, ako kdyby to chtieli tú partnerku, ja myslím, že to často i možná neviedomne dusiť. Takže o to ešte viac chodí pozdieji třeba z práce. Ešte o to viac sa neozvol. Odejíždí na služební cesty a sa neozvol. A pak dela, ako prosím ťa, co nadeláš. Ešte vždy som ako byl jenom tady s kamarádem v hospode, nebo jenom na služebce, nebo cokoliv. Minimizujú vlastne ten prožitek. toho partnera. Takže dlhodobie, pokuď to tam je takový, tak je to vlastne neúnosné pro toho človeka s tú skrutitou vazbou. Protože i když na sobe pracuje, ale ten partner mu tú trauma vlastne furt probouzí a vlastne nereflektoje tam ten nezajem. Je tam neuchotá pracovať na stahu. Pretože na stahu väčšinou, když tam nie sú to vyhýbavici, to vypoutujú, tak také na tom potrebujú pracovať a ne se všemu vyhýbať. Vyhýbať sa konfliktom, vyhýbať sa řešením. Protože to je potom toxický. A vlastne vztah je funkčný, keď oba chtieji sa vedomne posúvať, rozvíjať sa, zvedomať sa tých vecí, čo im slúži, čo im neslúži, aby sa mohli cítiť dobře.

No a keby sme sa pozerali na nejaké ty preniesené traumy z generácie na generáciu, tak aký vplyv majú takéto generačné traumy na naše vzťahové vzorce, že aj keď sme ich priamo nezažili?

Tým, že si ako deti prijmáme neviedomky, postoje rodičov, spôsob vyjadřovania emocií, rôzne obrané mechanizmy. Takže to, čo sme zažili v tom detství, nebo vlastne, jak říkáš, tý mezingrenáčný prenos, traumat, Je i to, že vlastne to, čo zažilovali už naši predsci, si môžeme nesť do tých vztahov. To znamená, že vlastne si preprinášíme z generácie na generácie nejaký postoje, nejaké vnímanie situácií, ktoré nás potom ovlivňujú v tých stazích. To znamená, že si tam môžu môžu přenäs treba to, jak sa reší tie situácie. Nebo nejaký môj rodic zažil nejaký veľký trauma, nejakú veľkú bolesť, nejaký veľký strachy. A pretože to v ňom už zustávajú, tá úzkosť, nebo to napietí, tak vlastne to přenáse na tie deti, ktorí nasávajú všetko, ako tie húbičky a všetko prejímajú. Takže vlastne tam môže z TGAC a TGAC se môže priniesť. No o tomto tématu sa nebaví. Toto je u nás tabu. Nebo rôzne prúpovídky. Nikdy sa nebudeme mýť dobře. Naša rodina vždy bude chudá. Nebo spoustu žen má takový... Chlapi sú úplne k ničemu. Nebo ako chlapa, ak ničemu nepotrebuješ. Na chlapa sa nemôžeš spolehnúť. Iní ženy mi zdieľajú, čo tam slyšajú od otce, že ženy nic neznamenajú. Ženy sa musí prispúsobiť. ako delať nejaké veci. Takže je tie prípovitky, ktoré si přinášajú z generácie na generáciu, čo tam vlastne slyšali, si pak prinášajú všetky vztahy. Takže pokud žena od svojho otca neustále slyšela, že žena nic neznamená, že všetko rozhoduje muž a videla to v tej realite, videla to třeba už i prarodiči, teda sa bude dynamikovať do toho vztahu. To sa totálne podřídí. a všetko řeši aj za ostatní, jenom aby bol ten klid. Nebo ženy, ktoré majú... Máma furt říka, že nemôžeme sa na ne spléhnuť. Chlapi sú k niečemu a vidí to už aj u svojej babičky, kde to bolo úplne to stejné. No tak väčšinou nemajú funkční vztahy títo ženy. Takže to si takto dokážeme přinášať. Vlastne tie veci, ktoré nás formujú v tom detstve. Je to aj teda nejaká atmosféra neistoty, uzavřenosť tých rodičov, nebo tie dynamiky v tých vztazích u doma. Automaticky si to prenášame a pak to opakujeme v stazi. Když vidím, že rodiče sa vyhýbali konfliktom, vyhývame sa automaticky konfliktom také. Oni si to zase prevzali už od svých rodičov. Takže môže to byť aj nejaká rodinná traumata, ako som říkala. Niečo, čo bolo veľmi bolestivé, to sa o tom nemluví. Utajuje sa to. Alebo to vždy nejak vyleze. A o to bolestivý, že to pak je a je to vlastne nespracované. A ovládá to pak tí ľudí v tom pozdnejšom vieku. dostatek otevřené komunikácie. Když tam díti cíti neustále nejaké napieti, tak vlastne to si už neseda ďalších vztah. Už ve vztahu cíti napieti, dokáže sa ve vztahu uvoľniť. To všetko sa dá prenést z generácií na generáciu. Zvýšila nás cetlivosť na konflikt, nebo zvyčený strach s odmytnutí, když sme odmytáni rodiči, lebo tam vidíme, jak otec neustále odmytá mámu. Babička, dedečka, to sa tam často s klientami probídame. Práve je to, že si to preberú už od tých prarodičov. Buď rodiče, lebo tam vidí souvislosti, že vychovávala, lebo často byli u babičky a dedečka. Takže tam opravdu si toho môžeme prenieť hodne. A aby sme to prerušili, rozhodne, to musíme vždy pojmenovať. vždy vnímať a väčšinou potrebujeme na to aj nejakú terapii, nebo koučovanie, nebo niečo, aby sme s prostrednictvím toho, že to si neuvedomujeme, dali do toho vedomí a o tých rodinných tabú začali mluviť.

K tomu sa ešte chcem dostať, že čo robiť, ale zaujímavá ešte, že ako vlastne sa naučiť rozpoznať, lebo každý si niečo nesieme zo svojej, buď osobnej histórie, z generácie na generáciu pred nami, z toho, čo sme zažili v živote a je tam veľmi veľa toho, to je taký koktél u každého, ale že ako sa naučiť rozpoznať, či reaguje človek z pozície zraneného dieťaťa, alebo z pozície dospelého človeka, takéhoto zrelého.

Vlastne, keď reagujeme z pozice zraneného diťa, tak sú to väčšinou neadekvátne emócie. Sou to emócie, ktoré neodpovídajú danej situácii. Protože dospilej človek z toho svojho stredu by miel reagovať nejakým nadhledem. Miel by sa na tú situáciu podívať. Ale viečinou reaguje spúsobem, ktorý sa v nem spustí práve to zranenie a reaguje z toho zranení. Je to väčšinou rýchlejší, než sme my. A keď sa spustí to zranenie, tak ideme buď do úzkosti, nebo do agrese, nebo do nejakých tých automatických nastavení z toho, čo sme tam zažili. Tam je viac aspektu. Jeden aspekt je, že buď ideme do Když ospustíte amygdala, to je taký strach nebezpečí, veľká emočná situácia, tak ideme do automatického reakcie, utek, zamrznutie, alebo do agresivity. A pak ešte môžeme rozlišovať, jestli je to zranenie ditek, kde si skutečne pojmenujeme spoušteče. To znamená, že ve mne sa spustil třeba, že som špatná. Ďalšie ľudia niečo neuviedomí, ako sa im to vevních spouští, ale keď si to potom pojmenujú spouštiče, tak budú vidieť, aha, preto som sa mala potrebu tak obhňovať, preto som sa cítila nejistá, mala pocit viny, pretože vlastne som chtela, aby bolo vidieť, že nejsem špatná. A vlastne, aby mi neprišiel ten trest. No, pretože vlastne, když sa spustí to vnitřní zranenie, tá reakce toho vnitřního diťate, tak vlastne je to okamžite, ako kdyby sa musím brániť v podstate. No, nebo nekomu sa spustí třeba, že nejsem v bezpečí. Takže do úzkosti, do stažení, do strachu. A z toho strachu pak jedná aj v tej komunikácii. A ten strach jem aktivuje, třeba pokud má dominantnýho partnera, k veľkej agresii, ešte k väčšej agresii, pretože když on najnúd cíti ten strach, ktorý tam v ním spustil, třeba ako niečo príliš resne, nebo nepříjemne. V tom druhým partnerovi sa spustí, že nejsem bezpečný. Začne myť strach. A ten druhej, pokud je ten partner dominantní, tak mu to dá ešte více žrať, pretože v ňom sa také spustí strach. Spustí to a musí bojovať. Je také vlastne v ohrožení. Takže vlastne to, kde sa reagujeme... Toto díte má také černobyľé myšlenie, nemá tam nadhľad. Najednou vlastne reaguje z tých emocí neprimieřenie tej situácii. Takže to rozpoznáme, když vlastne nejsme tam dospili, ale väčšinou nejakým detenským chováním. ktorý, když sa začneme zvedomať, tak si zvedomíme, aha, takže sa vlastne na spoleť človek nechová, ale každý v sobi niečo máme. Vlastne každý v sobi nejaký takovýto čas máme, nejaké to vnitřní zranení, ktoré vlastne nám potom otvírá bolesti a reagujeme z tých bolestí. Kde vlastne je dôležitý, když vlastne si to zvedomíme. Když si to ten partner, ten ich partner si to uvedomí vlastne dřív, že reaguje z toho detskejho zranení, že reaguje ako díti, a nie ako dospielí a zastaví to, tak tým lep. Protože vlastne v tých zraneních, kde sme tam dva zranení detí, tak sa niekam nemôžeme dostať. Dokonce som nikde slyšela, že vlastne, když zvládni sú v hádce, tak im dokonca klesá IQ až na 70 a pak je to, ako kdyby sa hádali dva debilového. Takže potrebujeme odstoupiť z toho, uklidniť sa. Mielo by to byť o tom, že máme heslo, že to nemá cenu dál pokračovať. Co si treba říci, aby to toho druhého človeka viac neaktivovalo. Prečo řekneš, no v tom nejde pokračovať, nech si, jak se chováš. No tak toho agresora, to človeka, nechci říci agresor, ale to nemusí byť úplne agresor, môže to byť človek, ktorý je cholerický, nebo víc dominantný v tom samozrejme, ho to ešte viac aktivuje. Takže my idložení je domôvene třeba ako heslo, kde to zastaví a daj si odstup. Ale vydomej odstup, to znamená, musíme si dať odstup a vrátime sa k tomu. Čo mám doporučovať, že tak za 20 minút a maximálne 24 hodin, kde sa k tomu ľudia vráti a už s tým nadhledem tam budú znova komunikovať iným spúsobem.

A čo s tým, keď hlavne v tých narcistických, týchto veľmi manipulatívnych vzťahoch sa to práve roztáča. Človek aj môže povedať, že v rámci nejaké hadky, že môžeme sa k tomu vrátiť neskôr, alebo na základe tohto, čo si hovorila, že s odstupom a s nadľadom, s chladnou hlavou sa o tom pobaviť, ale Z vlastnej skúsenosti viem, zo skúsenosti mnohých žien, že proste tam sa to roztáča do neuveriteľných vyvrtiek a hádok. A napriek tomu, že človek chce to riešiť s kľúdom, tak to nejde. A vlastne ten partner to ešte viac roztáča, že nedá sa to zastaviť a ešte tie emócie idú potom zase veľmi...

Práve preto je tam potreba dať tú dohodu, aby tam mieli tú dohodu predtým. Ja som tady třeba i klientku, ktorá mi sdílela, že když chcela z tej hátky odejť, že je ten partner zamknul v místnosti, aby neodešla. Takže ono je dôležité vlastne, aby si vlastne skutečne treba, když to mu už niekedy došlo, dali treba klíče prič z tech dveří, A musí sa domluviť samozrejme v klidu, aby mohla odejíť. Samozrejme, pokiaľ je ten agresor fakt veľký, tak pri tom, keďže ten človek sa odejí, môže práve dojť k tomu až fyzickým násilím. Proto je dôležitý v tejto chvíli vyvoľovať ozvoľť. Treba ich Lenku bezpečí, nebo určite pracovať s kúčem, terapeutem, nebo s nekým, aby to řešili. Protože pokiaľ je to nerešiteľné, pokiaľ sa to len roztáči, tak to väčšinou len niekde žití. A tam je potom se podiať na to, jak dojít k tomu, aby z toho stahu mohla pripadne i odejít. Ale často tí výbušné ľudia, když sa im zvedomí, že ubližujú... Tieto narcistické škály nie sú vysoké. Niekto má narcistické chovánie, ktoré odkúkal, ale nemá ani narcistickú osobnosť na to, že poruchu. A keďže týmto ľuďom sa vysvetli, že ubližujú a majú nejakú empatiu, tak im je to väčšinou pak líto. Ale väčšinou to neumí, treba ešte desetkrát zastaviť. Tam je potom potreba vidieť, jestli ten človek má ochotu pracovať. Když si tam potom o tom popovídaj, jestli třeba niekam dojdú. Pokud je to furt nehrešiteľný, pokud sa nikam nedokážu dostáť, tak vlastne ten vztah väčšinou nemá dlouho doby na prežitie, nebo sa ten človek tam bude dlouho doby trápiť. Mne je to težké si povedať, že toto není funkčný potrebou, keďže mám dve malé deti a som závislá na partnerovi. To je potom dlhý proces. ľuhej proces vedomyť si, kto tam sem, nabiť znova v sebe vedomy. Niekdy, aby človek mohol z nečeho nefunkčného odejíť, tak to trvá niekoľko let. Na druhú stranu je dobrý, když v tom vztahu sem sedívať na to, jestli tam môžu ešte niečo zmeniť, pretože väčšinou dominantní ľudí majú submisívny partnery a oni sa navzájem uvozovajú ako dráždí. Často súdmysliví ľudia ani neuvedomujú, ak toho dominantního partnera dokážu rozdrážiť svojou súdmyslivitou nebo tým, čo říkajú. Ilež oni to neříkajú, že by chtieli ublížiť. A tam je potom potreba aj naslouchať tomu druhýmu. Čo ti aktivovalo, že si tak rozlobil? Klientky si pak uvedomujú, že vlastne i toho partnera niekdy ponížovali, že vlastne sa mu smáli, že nedokážu teda zvládnuť emóce. Až on sa tak úplne rozdivočil u ozovkách. Takže tam je vždy pohľad na to, aká je moja časť. I kde bych tam mala mať jedno procento zodpovednosti na to, že sa partner ten tak veľmi chová. Čo je tá moje jedna časť? Čím to dovolujú? Čím to ja spôsobujú? Večno tam niečo vždy nájdeme.

Prečo podľa teba ľudia sa často dostávajú do také zaciklenosti, že opakujú tú známu takú bolestivú dynamiku, že už si nejaké veci zvedomili, dostali sa z nejakého takéhoto nefunkčného toxického vzťahu a zase si priťahnú ďalšieho človeka, ktorý je rovnako toxický?

Človek vždy podvedomne vyhľadáva partnera, ktorý mu práve umožňuje zopakovať tú známou viac. Ilyže je to bolestivý. tak vlastne nevedomne máme tendenciu opakovať tú dynamiku z detství. A pretože je to úplne zakúšený v našej psychice. A vlastne to, čo je pro nás známý je pro nás víc atraktívny. I když je to bolí, i když je to neprijemný a bohužiaľ v tých stažistoch často vlastne stupňuje, tak furt, ako kdeby tam tí lidé často pak říkajú, tí ženy, nebo i muži, ale říkajú, že vlastne je tam tá vášaň, tam tá chemie, tam pritažlivosť. Vlastne často si zvedomí, že to drama je super, že sú vlastne na tom dramatu závislí. A vlastne ten mozek skutečne preferuje to, čo zná, než aby se učil niečo novýho. A hlavne, pokud, ako kdyby, když človek je zvyklý na tie dramata, už od detstvy často, ešte to teda ľudí nezvedomujú, a pak majú tie dramatické vztahy, tak hodný kluk je pro ňa nudný. Ja vlastne, ako spústu ľudí řeklo, môže zostali z toho v strach. Že by sa tam vlastne museli priznať, že tam sú. Anebo vlastne tam vidí ako nudú. Pri tom vlastne je to veľký přechod z deprivečných vztahov i do vztahu, ktorý nám nabíjí. A ve ktorých môže byť třeba aj tá nuda objavovať, aspoň pro ňa je tá nuda. Čo tam je? Protože my tú bolesťovú skušenosť neusásiť opakujeme. I proto, že sme tam třeba meli neuspokojené potřeby z detstvy. A my sa snažíme pre stejné podobné partnery si tú potřebu uspokojiť. A často to nie je možné, alebo niekedy možné to je, když sa tam začnú oba ľudia pracovať, že to promiení spolu. Ale každopádne je to o tom, jak vystoupiť z toho traumatu. Pokud si nezvedomím, čo tam delám, aké sú moje vzorce z toho chovánia, že vlastne pokud mám manipulátora nebo dominantní osubu, tak väčšinou tie ženy nebo i muži potlačujú svoje potreby, nevnímajú sa, omlúvajú chovánia partnera, nerespektujú sami sebe, nemajú ani sebe lásku rozvinutú, pretože furt sa dívajú, čo by potreboval ten druhej, zachraňujú tý druhý. Tak vlastne, pokud si toto nespraví, tak budú potrebovať si podobné partnery, aby konečne bol ten budíček, aha, ja potrebujú byť aj dospielá, potrebujú byť za sebe, potrebujú nejakú hodnotu, potrebujú vnímať sama sebe, nacítiť sa na sebe, že sa budú fúr upozaďovať. Takže tam je proste to nutkánie, za tým stejne nás tam vede. A dokud to skutečne dnes si nespracujeme, tak väčšinou z toho vzorce neviede. Mám klientky, ktorí to majú na střídačku. Najednou potom majú, ako keby si odpočinuli trochu v lepším vztahu. Lepším, ako takýmto, kde je ten môj štráh hodnejší. Ale tam sa necíti tu chemii, tak stejne sa opustí a idú za tým dramatem. Takže vlastne je to skutečne o tom si zvedomiť, To, čo chceme v živote žiť a co potrebujeme udelať a potom vňamať tie varovné signály a spracovávať si vzorce, čo tam máme sami a díky kterým vlastne pritahujeme ty manipulátory. Protože si tie partnerky na začiáku testujú, jestli sú manipulovatelní, jestli je môžu ovládať, nebo nie. Treba i týma šatama, jak už sme zmenili.

A pri tomto ma napáda otázka, aké je chemie. Vlastne ty si hovorila, že keď to je nejaký taký lepší partner alebo pokojnejší partner, ktorý môže vyholávať aj ten pocit nejakej nudy, tak zákonite tam nie je chemia, alebo... Veľa žien sa túži, čo hovoria, s ktorým sa rozprávam, túži vlastne mať dobrého partnera, ale musí tam byť chemie. Čiže keby sme sa ešte na toto mohli pozrieť, čo to je a ako sa to vlastne dá nejako rozlíšiť.

Určite je dôležité, aby tam nejaká chemie byla. Aby tam bola nejaká pritažlivosť, aby to nervali hlavou. On je horný, do toho musí mít. Počasne zase vyvlá odpor. Ale je to dôležité, že tam nemusí byť taká šilená vášená chemie. Keďže tam je nejaká pritažlivosť, tak vlastne tá láska sa dá vytváŕať, dá sa objevovať. Aby sa objevovala kvality toho človeka. Ale musím ja aspoň trošku vonieť, musí tam nieco být. My z ničeho nic neudeláme, jo? Ale vlastne i tá malá chemie na začiatku je menší, sa dá rozvíjať. A môže to byť potom nejhňa stabilnejší a krásnejší vztah. Hlavne, keďže potom mám tam ten vedomej prístup. že toho partnera obdivujú. Potom klientky často říkajú, že si nedokázali ani predstaviť, čo tam môžu zažívať, když sa potom otevžujú tomu objevovániu s týmto třeba klidnejším mužem, nebo vyrovnanejším, nebo ten, ktorý je ochotený vidieť, slyšet, respektovať. Najednou je to úplne... Když prekonajú ten začátek, akože je to nudné a tak, tak najednou tam objevujú tú krásu toho. A začnú si toho vážiť, hlavne potom, keďži zažili tie opakované veľké bolesti v vstazích.

No a na to by som nadviezala otázku, že aké by si povedala, že sú také prvé kroky k uzdraveniu takých tých vzorcov, ktoré si človek či už priniesol z rodiny, alebo ich zažil vo vlastných vzťahoch. Čo je to, čo by mohlo ľuďom pomôcť naštartovať uzdravenie?

Uzdravenie naštartujeme väčšinou tým, že si zvedomíme, čo sa nám to vlastne deje. Zaprvé niekde je dôležité, Pokud dávne máme ty manipulátory nebo manipulujúci rodíčia, ako edukácie, získanie informácií začáku ľudí, sa to objeví, co sú v tomu šoku, že objevili, že žijú v niečom úplne, co ani nevideli, že žijú, tak potrebuje nasáhať hodne informácií a my sa vlastne v tom ukotujeme, aby sme si vedomili, aha, toto sa my deje. Často ľudia říkajú, že vlastne to uvedomení im pomohlo si zvedomiť. Niektorí ľudia dokážu pre zuvedomení užihať akce. Niekde nie je dobré akce uspiechať. Hlavne je hlavne pracovať na emočnej stabilite. Uvedomiť si, že pokud ste boli ve vztahu s narcistím, tak ste byli ovládaní pocity viny, povinnosti a strachu. Boli ste také, ako my mu říkame FOG, ako z anglické strachy Fear, Obligation a Guilt. A vlastne to sa to líbi, pretože když vystoupím z té mlhy najednou, vidím tú realitu. Vystúpim z té ilúze, ktoré sme žili, tak je to väčšinou šokující a potrebuje sa hlavne emočne stabilizovať. Potrebuje aj kouče, terapeuta, nejakú podpornú skupinu, kde sa začnú zvedomovať, čo sa im to delo, pretože ten šok je väčšinou náročnej. a umieť začítať pracovať so svými emóciami. Začítať si zvedomovať, čo cítim, že je v pořádku. Často ľudia spochybňujú to, čo cíti. Im to spochybňujú aj rodičia a partnery. Takže uvieriť vôbec tomu, čo cíti, že to cíti správne, nebo čo si myslí, že je správne, to je to objevovanie na začiatku. To sú také malé kľúčky, ktoré postupne vedú Potom rozvienit sebelásky, sebedúvery, vnímanie sama sebe. Čiže ľudia v týhle vztahách sú naprosto odpojení od sebe. Pre nie nic iného nezbylo. Práve když třeba došli k tým nerežitelným konfliktům, ani se nedalo vyrešiť, no tak když třeba nevideli možnosť, že by mohli z toho vztahu odejít, no tak sa odpojili, uzavřeli, aby to prežili. A teď sa potrebujú naučiť, ak mám vnímať sama sebe, ak mám vnímať svoje potreby, ak je môžu vyjádriť. Vlastne sa učí vnímať sama sebe úplne novým spôsobem. Že sú dôležití, že sú v pořádku, že sú dosť dobrí. A často tam pracuje s ľuďma i na tých vnitřných presvedčeních, ktoré je vlastne tam držali v týchto xyckých vztazích. aby si mohli vytvážiť nové vzorce chovánia. To sa často musí úplne naučiť. Nové komunikační dovednosti, nové schopnosti, aby mohli tam byť sami za sebe. Ja vnímam, že to je dlhý proces. Pokud človek miel narcistického rodiče nebo narcistického partnera ako dlhého, tak je to od niekoľka miesícu, klidne i do niekoľka let, než sa dostabilizuje skutečne v té své sile, esence, v tom, že vníma sebe, ví, čo v živote chce, dokáže sa za to postaviť. To je celý proces, kedy vnímam, že dôležitá veľká práce zmyslí. zvedomovaním si veci. Rôznažitá je práce i s telem. Často sa nám to spôsob veci somatizuje práve v tele. Takže tam je dobrý. Ja třeba diam ľoboké procesy i pres telo. Ale podporujú ľudí v tom, aby třeba i chodili na třeba kranial sakrálny terapii, nebo diali iné metódy. Existuje taková, som zapomínať, ak sa jmenuje T. Na T to začína, ako takový stres a trauma z tela. Sú ďalšie, aby si ľudia hľadali, čo s nimi súzní, aby to řešili na viacej úrovni. Niektorí dokonca nejaké masáže môžu byť léčivé. Je spousta druhých masáží, kde sa také môže uvoľňovať nejaký teóma z tela. A ideálne, aby to spojili třeba i pre tú dušu, pre tú spiritualitu, kde vlastne vnímajú ten přesak, kde vnímají sami sebe, kde vlastne... Pretože když tam dáme do toho třeba aj část spirituality, tak nám to pomôže. Čo som sa z toho měla naučiť. Jak mňa to má pomôcť rúst, dostať si na inú úroveň viedomí. Môžou to vnímať ako veľký rúst pro sebe. To im víc pomôže třeba sa dostať z té pozice objetí k tomu, aby sme si zvedomili, že si môžem ten svoj život vytváŕať podľa sebe. A pro spústu ľudí je práve veľká viec. Hlavne, co meli i tí narcistickí rodiče, si zvedomiť, vlastne ja môžu žiť podľa sebe, podľa svých pravidel a tak, jak ja chci. To je pre ňa úplne vážny moment, kde si zvedomí, áno, ja môžu. Oni potrebujú sa z toho slyšieť i od toho koučia a terapeúta. Zmývam s klientkama to svolenie, že môžu, pretože oni furt čakali na nejaké svolenie, furt sa museli podrizovať, furt museli nekoho žádať, nebo boli tomu vystaveni, aby im niekto svolil, čo môžu, nebo nemôžu. Takže, keď si dovolí, že môžu žiť svoj život podľa svojich pravidel, tak je to veľký výtiazství. A to by mohlo byť takový i haslo, pokud aj taková nejaká žena poslouchá, tak si zvedomeť, že ja môžu, ak len si to říci na hlas, ja môžu žiť svoj život podľa svojich pravidel a dáť si ešte ruky do pozície výtiaze, akorát si rúce nahoru a řici to, ja môžu. Jo, pretože i to telo, ktoré si dáme do pozície vyťazená, nám uvoľní ako pozitívne emoce, než keď sme v tom snažení, v tej obeti. To sa cítime úplne, tak to si môžete aj vyskúšať. Keď ste skrčení, tak sa cítite, nebo že vypnete hrúď, potřepajte ráda ruce nahoru. máte úplne iné emoce v tele, pretože to telo, emoce a myšlenky sú propojení a s tým už im je potreba pracovať, aby sme sa vlastne cítili lepšie, aby sa ľudia cítili lepšie, aby sa dokázali uzdraviť, aby mohli byť tam sami za sebe.

A pri tomto procesu ma napáda spýtať sa, že stretávam sa s oženami, ktoré si myslia, že je to strašne dlho, že taká nejaká terapia trvá dlho, pretože najradšej by niečo poriešili hneď, povedzme na nejakom intenzívnom víkendovom kurze. A keď im človek povie, že taký proces, ako si aj ty spomínala pred chvíľkou, trvá niekoľko mesecov až niekoľko rokov, tak sa zhrozia, že to je proste nemysliteľné, že to trvá dlho a na to nemajú čas. Čo by si, lebo určite počúvajú tento podkaz aj ľudia, ktorí tento prístup majú, čiže čo by si takýmto ľuďom odporúčil, ako sa na to pozrieť, alebo ako to vnímať, že ten proces má nejakú dĺžku trvania a že treba mať aj určitú prebezlivosť.

V tomto chvíli musíte si vždy zvedomiť, kolik je mi rokov a jak dlho si to v sobie budovali. Pretože to budovali roky v sobie tí vzorce chováni, tí vnitřní presvedčení a maj je tam proste zaritý v tom systému. Jak v energetickým, tak vlastne v tom myšlení, ako v neurónových spojach. A aby sme vytrenovali nový neurónový spoj, aby chodili inú cestičku, aby sme vlastne mysleli inakto. proces, ktorý trvá. A hlavne, ono je tam spôsta vrstev. Takže když si na víkendu odhalím, že nejsem dosť dobrá, preto som v tomto vztahu, tak je tam väčšinou mnohem víc. Ja to vnímam tak, ako sme v skúčovací praxe, aj sama za sebe, že každý máme prúmierne minimálne 3 až 6 vnitřních zranení, ktoré nás skútečne ovlivňujú a ovládajú veľké míre. Potom môžeme my treba ešte ďalšie, ktoré nás to neovlivňujú, ale to se nedá spracovať. To ani náš systém by totiž nepobral. Keby totiž, keď vystoupíme z tej toxicity a všetko si odhalíme na nás, tože ani není možný, tak sa ten človek môže aj zhroutiť, když sa začne všetko príliš uvidoma, všetko vidieť. My to ani nemôžeme všechno vidieť za jeden víkend, co tam všetko v nás je nahromadené. Proto je nám umožňuje to rozkličovávať postupne, aby sme to ustáli emočne. I tak, keď to rozkličováme postupne, tak to môžu byť niekedy náročné situáce, kdy vlastne lidé sa propadajú do rôznych emočných choupaček. Po odchodu z tých narcistických vztahov, nebo už v tých vztazích, môžu zažívať panické ataky, úzkosti. To sa nepromení za víkend, alebo za pár dní. To je proste dlhý proces. A sám ten človek potrebuje objaviť, čo jemu funguje, informácie nám zmienu neudelajú. Zmienu nám udelajú až to, čo integrujeme do svého systému, do svého života, čo aplikujeme a začneme žiť. A tam je to zase, že každému pomáha trošičku niečo iného. Čiže tam vlastne... Preto je dobrý mi třeba aj toho kouče terapeuta, ktorý vám pomôže odhalovať a ukázovať tie možnosti, ktoré môžete aplikovať a ktoré vám sedne. Jo, pretože je spôsta technik, ktoré sa dajú použiť. A teď, ktorá je tá nejlepšia pre vás? To potrebujete objeviť. Pretože život a léčenie je o objevovaní toho, čo je pre mňa dobré. Ne, aby vám to niekto řekl, ale aby ste si to pro sebe objevili. To je tá vedomá práca, ale i to, že vy ste tam potom už nechcete obieť, ale tu vodce svojho života. Priberáte si zodpovednosť za tú svojú časť. Nechcete, aby vás ten koužim, ten terapeút vylečil, ale vy sa chcete vylečiť. Převzáciť zodpovednosť za to, že môj život nedieje, ale že život sa dieje skrze vás. To je potom úplne novej úhel pohledu. ktorý ide k tomu, že si pak ľudia uvedomí, že to je vlastne celoživotní práce. Že to nie je tak, že teď mesec na sobe budú pracovať a pak už to bude dobré. Tak kdeby ste si mysleli, že budete mesec cvičiť v poslovne a už na vždy budete myť svaly. No to je hodne podobné práve.

Je ešte vy niečo, čo by si chcela dodať na záver? Nejaký odkaz alebo nejaké odporúčanie?

Ja bych určite chtiela vzkázať, že je dôležitý, aby ste si zvolili tú svoju cestu, aby ste sobe boli v každej fáze tej cesty laskaví. a lásky plní. Pre nejhoršie je to, že když sa začneme na sebe ešte zlobiť, nebo se vstekať, nebo se snižovať, ponižovať, mýt vnitřního kritika ako byč na sebe, že už bych mela byť indé a už bych toto nemela cítiť. Potom ste vlastne sami sobi tým harcistou, sami sebe snižujete, ponižujete a dávate na sebe tlak, že už by ste meli byť treba niekde indé, nebo niečo iného už meli umieť. V tejto chvíli vždy najdôležitejšie, ja vidím, Ty problémy u tiech klient nejvíc, když začnú používať tú lásku a laskavosť k tomu prožitku. Normalizovať si to, že to prožívajú tí veľký výkyvy a tí šílené stavy, že sú části procesu a že je to tak moc neprijemný. Takže vlastne skutečne a byť na sebe horná. To, čo umí dobře tým druhým, sa dávajú furt v mne. Jako zachraňovať druhý a obečovať svoj druhý. Tak začínať teďka sobie. Päčiť, laskavosť, lásku. A zazdrojovať sami sebe teďka. Hľadať tú cestu, jak to udelať, jak sa zazdrovať. Vnímať, čo cíti, vnímať, čo potrebujú. To je veľké krok sebe a lásce. Vnímať, čo je pro mňa dobrý. Pretože oni to často neví. že dovolte si to objevovať. Netlačte na sebe a nechte ten proces projít. A zároveň tam buďte tým aktivným článkem toho, že sa vám to stane, ale že na tom lenom pracujete a postupujete dopředu.

Veď ti veľmi pekne ďakujem. Ešte keby si na záhradu povedala, kde teba môžu ľudia nájsť a osloviť. Dáme aj odkaz do popisu, ale keby si ešte povedala, ako môžu s tebou nadviazať kontakt.

Vycej informácii môžete nájsť na webu evolucevstahu.cz Tam sa môžu podívať na to, čo deláme. Vlastne s manželem rozvíjeme, jestli je to Evolúcia vztahu. Takže tam môžeme nájsť ďalšie informácie o nás, o tom, čo deláme, po prípade vyhľadať i naši pomoci.

Ďakujem ešte raz veľmi pekne, že si bola ochotná sa porozprávať o tejto téme, ktorá je veľakrát veľmi náročná, ale myslím si, že môže byť veľmi prínosné to, čo si hovorila pre ľudí, ktorí počuje tento podcast. Ďakujem.

Moc, veľmi veľkým potešením a budú sa tešiť, že treba to nekomu pomôže, že niekto si niečo uviedomí. Vždy to začína všetko tým uvedomením.

Ďakujem aj tebe, že si si vypočula alebo vypočul dnešnú epizodu. Keď sa ti páčila, prihlás sa na odber, nech ti neunikne žiadna téma, vzdieľaj na sociálnych sieťach a hodnoť podcast o crca hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohlo dostať čo najviac ľudí, ktorí môže pomôcť. Ešte viac inspirácia a odkazy, o ktorých sme teraz hovorili, nájdeš v popise tejto epizódy. A už teraz na teba teším pri ďalšej téme podcastu o crca. Tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. Pamätaj na to, že si zaslúžiš čo najlep.