#35. Sekta ako predohra vzťahu s tyranom

Zažila si alebo zažil si vzťah s narcistickým partnerom a chceš sa o svoj príbeh podeliť v podkaste o CRCA? Klikni na odkaz príbeh pod touto epizódou. Chceš znovu objaviť svoju vnútornú silu a dôverovať sebe, láske a životu? Prečítaj si moju knihu Znovu sama sebou. Nadežne je aj seriózny dotazník, ktorý ti pomôže odhalieť viac ako 50 skrytých varovných signálov narcistickej manipulácie. Je vytvorený tak, aby si mohla identifikovať prípadne aj iný ako partnerský vzťah. Kniha tiež obsahuje aj viac ako 40 overených typov, ako sa z toxického vzťahu spametať, ako upokojiť svoj nervový systém a znovu sa rozžariť. No a z kniho získaš aj dva bónusy, meditáciu na uvoľnenie napäťa a tlaku a meditáciu na posilnenie sebavedomia. Odkaz je pod touto epizodou. Vítaj pri ďalšej epizóde podcastu o cercach, v ktorom sa narovinu a otvorene rozprávame o partnerských vzťahoch, narcistickej manipulácii a o tom, ako nájsť cestu naspäť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočnej láske. Volám sa Nora Šulíková a sprevádzam ženy na ceste naspäť k sebe. Ako certifikovaná koľčka im prostrední son emočného detoxu pomáham uvoľniť emocionálnu záťaž, oslobodiť sa z toxických vzťahov, hlbšie sa napojiť na intuíciu, prebudiť vedomie sebahodnoty a znovu otvoriť Som autorko kníh Šťastie na dosah, knihy Znovu sama sebou, denníka snov, množca meditácií, vzdelávacich prednášok, online kurzov a zakladateľkou školy Šťastie a konferencie Sama sebou. Dnes sa budeme rozprávať s Bárou, ktorá vám povie svoj príbeh. Vítaj Bára.

Vítaj Nora.

No a chcela by som ťa spýtať hneď na začiatok. Ako ten tvoj príbeh vlastne začal?

No, týka sa narcistického manželství, ale úplne na začiatku byla dokonca sekta. Takže vlastne som sa narodila už do narcistického prostredí. a potom to pokračovalo, respektíve súčastní toho byli i narcističtí rodiče a potom pozdieji, prekvapivie, narcistické maďarství. Takže takto úplne bez kratce to bolo. A vlastne rozvedená som teď 4 roky.

Keď si hovorila, že tam bola na úvod tá sekta. Tak to vyzeralo ako a čo to presne bolo? A čo to obnášalo? Keby si mohla tak viac do toho nejak vniesť svetlo, ako to vyzeralo.

Bolo to kresťanské prostredí. Vlastne moji príbuzní také z tohohle prostredí pocházajú. Ale v dobe, kde ja som sa narodila tak menšia skupina sa vytvořila svoju vlastnú skupinu v rámci kresťanství. začal to tam väsť jeden človek, ktorý podľa mého osobního názoru má tady tie sklony. Takže sa to postupne vyvinulo takým hodne špatným spúsobem. No a ja som sa tam narodila do tohoto prostredia a z tohoto prostredia sa neodchádzajú. Ľudia tam proste zůstávajú. I potom sa vlastne žení v rámci tej sekty a tak. Takže ja som potom... Už je to deset let. Před deseti lety som od tamto utekla.

No a čo sa tam dalo? ako to vyzeralo od malička, keď si tam bola v podstate od narodinie, tak čo všetko tam prebiehalo?

Vlastne som neznala pocit bezpečí vôbec, pretože som viedela, že čokoľvek řeknú, tak to budú všichni viedieť, hlavne ten hlavný vedúci. A to bola nebezpečná viec. Takže som sa bála čokoľvek říkať. Všechno som si držala sama v sobe. A také som si hodne hlídala, jak sa tvářim. Pretože třeba když by mojí tváři by bolo vidieť nesouhlas, nebo že si myslím nieco iného, tak to bolo také postihováno. Takže... Som sa tam cítila ako ve viezení. Že o tamto nesmím odejít, musím tam zůstáť. Zároveň mňa pořád niekto hlída, sleduje. Což nebol pocit, to bola realita. Probíhalo tam třeba veřejné zesmešňováni, rôzné kokárné řízení. To som také niekoľikrát absolvovala. No, bolo to docela psycho.

Dobre, tak poďme o tom niečo viac, lebo toto si myslím, že nie je taká bezná realita mnohých ľudí a nevedia si to predstaviť, ani ja si to neviem predstaviť úplne, ako to môže fungovať. Čiže, čo boli tie tresty, alebo čo bolo to sledovanie, alebo tí si urál nejaké také tie kárne rízení a proste verejné zesmišňovanie. Čo to obnášalo, ako to vyzeralo, ako to prebiehalo?

Asi si posluchači môžu predstaviť, že je spoustu ľudí, kteří chodí v nedeli do kostela. Čož by bol i náš prípad. Nebola to teda kostelní budova, ale proste nejaká iná církevní budova, kam sme chodili. A nebolo to jenom v tú nedeli, ale pak boli ešte ďalšie dvie setkání v rámci týdne. Človek tam prišiel a hned, jak sme tam prišli, Pořád človeka niekto sledoval, jak sa tváří, co říka, s kým mluví, do které řady si sedne. Bola tam taková atmosféra napietí. Potom ten program celý trval asi 3 hodiny. Zase celou dobu toho programu vás pořád niekto sledoval, jak sa tváříte, co deláte, kolikrát idete na záchod. Pokud idete jednou, dobře, ešte to ide. Pokud už dvakrát, znamená to, že Aha, asi ten program pre vás není dostatečne dôležitý. Takže to flákáte, chodíte proste na záchod. Takže jenom, když som šla třeba na toaletu, tak som mela opravdu úplne stažený žalúdek a bolo to psycho. No, vlastne pořád niekto sleduje každý váš pohyb, každé hnutí tváře. To zesmiešňovanie bolo treba ve smyslu, že ten vedocí mial nejakú prednášku, proste nám nieco říkal, všichni museli poslouchať psáci poznámky. A pak najednou si vybral nejakú jednu osobu a to začal očerniovať pred celým tým sálem nejakých 200-300 lidí. A třeba pôl hodiny vykládal o tom, čo tá spôsoba delá v soukromí, čo říka, jak se k sobe chovají manželé, nebo vúči detem. Takže vlastne vytahoval špinové prádlo pred celým tým osazenstvem. No. A pak taká nařízení, to bolo treba vedúcí a k tomu niekoľko ďalších predstavených ľudí. A kdež si predstavíte výslech za totality, tak takovým stejným spôsobem v podstate. No, vlastne to hodne pripomínalo totality. Potom, když som bola na univerzite, na stáži, v jednej muslimské zemi, tak som si tam pripadala ako doma. A říkala som si, hm, to je zajímavé. Tady je taková, ako Persekuce a pořiad vás niekto sleduje a za každý hnutý oka málem dostanete sa do viezení. A vlastne ja sa tady cítim tak dobre. A to bol jeden z prvních momentov, kedy mi to nejako silnej došlo, že v tom prostredí je niečo hodne špatne. Ja som sa tam nikdy necítila dobře, ale to som pričítala tomu, že ja sama som nejaká rozbitá, nedostatečná. Nemela som tam žiadné opravdové přátele, pretože som viedela, že pokud budú zdieľať niečo ze sebe, tak mi to oblíži, pretože to všechno môže byť použité proti mne a bylo to mnohokrát proti mne použité. Takže to, kto ja som, čo si myslím, čo si přeju, to nikto nesmí viedeť, pretože mi hrozí málem... Byl to takový strach o život. O život bych neprišla, ale tak veľký ten strach bol.

A ty si chodila do normálnej školy alebo si chodila do školy, ktorú vlastne ovládala tá sekta? Mala si nejakých kamarátov ako mimo tej sekty? Alebo teda si hovora, že nemala si priateľov, ale že minimálne nejakých spolužiakov? Či si mala ako z nejakého iného prostredia?

Chodila som do normálnej školy, stejne ako ostatní deti. A dospeli chodili do normálnej práce. Ale i tam bolo sledovanie a nesmieli sme tráviť čas s ľidmi mimo tú sektu. Respektíve nesmieli sme mít opravdová přátelství mimo tú sektu. To každý viedel. Bolo to niečo, čo sa... Ani neviem, jestli sa to opravdu řeklo na rovinu, ale každý implicitne chápal, že bych neminiel mít. To je práve to, čo potom v manželstvích nebo v stazích je, že proste tá druhá strana to ani neřekne. Treba nesmíš delať tohle, ale my intuitívne víme, že pokud bych sa jenom odvážila, bylo by hodne zle. Takových vecí bolo opravdu spoustu v té sekte. Jedná z nich bolo, že opravdu nekomunikovať s niekým zvenku a pokud už, tak maximálne pozitívne, neutrálne, ale nikdy negatívne.

Dobre, ako sa k tomuto stávali tvoji rodičia? Pretože ty si hovorila tiež, že majú tieto skôny. Čiže čo sa vlastne dialo u vás doma? Tým, že to bolo prestúpené na všetkých rovinách tohoto tvojho života takéto správania a prístup, tak tá manipulácia obrovská. Ako sa to prejavovalo doma?

Tak vlastne moja mamka... tam chodila s námi do té sekty a rodiče sa rozvadli, když som chtela ešte do školy, nejaká druhá třída, nebo niečo takového. A pak sa vlastne ešte jednou vdala. A s datou sme pak nebydlili a jenom som ho potkávala o víkendech. Ale doma s mámou to bolo podobné. To bolo takové chozenie po vejcích, po skožávkách, nebo jak sa to řekne správne. Takové to, že víte, že když udiate jeden krok, tak možná bude hodne zlé. A pak ho udiate príštia a možná to projde a bude to v pořádku. A vlastne nikdy nevíte, že stejná viec spôsobí niekdy veľký problém a niekdy ne. Takže sme meli doma spoustu pravidel nepsaných, ktorá sa neustále mienila. Nikdy som neviedela, kvôli čemu bude zlé, ale viedela som, že vždycky tým dôvodem budú ja, Ja som proste totálne špatne a zničila som jí život. A som stejná ako môj táta všim, což je to nejväčší zlo na svete. No, vlastne všechno mi závidela, všechno sa mi snažila zničiť, akmile som bela v niečom úspešná a dobrá, tak, no, tak mi to, snažila sa mi to nejak jako prekaziť a od nej mi to závidela.

A máš súrodencov? U nich sa to prejavovalo ako? Alebo ako sa k ním správali?

Mám dva súrodence. Ja som bola ta černá ovce, pak mám sestru, tá je mámy kamarátka a potom mám bráchu a ten práve bol na té mojej černé strane. Ale ja asi tým, že som bola nejstarší, tak som bola tá hlavní, to nejväčší zlo na svete. Ale môj brácha to také hodne odnášal. Ten sa mojej máme hodne bál. Ona mala takový výbuch jesteku, kde bola opravdu hodne zlá a agresívna. Na mňa to bolo hlavne ako kričení, že ja som proste z ničeho nic. Na mňa začala kričeť kvôli ničemu. Začalo to tak, že ty si řekla to a to, nebo udelala to a to. A to znamená, že mňa nemáš ráda. To bol začátek väčšinou. Bolo to niečo, čo si vymyslela, ale bola o tom opravdu presvedčená, že to je pravda. Ja som nebola schopná jej to vyvrátiť. Pokud som mlčala, bolo to špatne. Pokud som oponovala, bolo to také špatne. Takže som jenom sedela schovlená na zemi a čekala, až proste táhle bouře přejde, pretože ona sama sa začala rozohňovať a víc kričela a mela takú ohňivú prednášku. A ja som jenom čekala, až to proste přestane a pak som... Když som videla, že už môžu opustiť tú místnosť, tak som si zalezla k sobe do pokoja a proste som jenom brečela, brečela, ale po tichu, aby to neslyšela a abych ja zase nemňal nejaký kvôli tomu následky. Takže takový... takové hodiny hrúzy, ktoré sa dali často. A nikdy som neviedela, kde to príde, kvôli čemu. Jenom som viedela, že to bude niekdy. A že ja to proste nejak prečkám, vydržím a pak to pustím přes slzy a zase nejak pôjdu dál. Tak to bol takový dennej chleba.

A na tých tvojch surodencov to malo aký vplyv? Správala sa k nim teda rovnako?

K mému bratrovi áno. Moja sestra, tá bola protižovaná a když treba niečo nechtela delať, delala som to ja. Nebo som bola trestaná za to, čo ona udelala. Protože ona vždy udelala všetko správne. Ale ja špetne.

A ako sa vaši rodičia dostali do tej sekty?

Oni boli v rámci tej zakladajcej skupiny. Oni a pak ešte pár ďalších ľudí a ten vedocí, takže skupina třeba asi deseti ľudí, si řekli, že tú víru pojmú správne. Že oni viedia, jak je to najlepšie. A vytvořili takú exkluzívnu skupinu. kedy sa považovali za nieco lepšieho než ostatní skupiny. Že oni majú tú pravdu zjavenú od Boha. A ten jeden človek, ktorý potom sa pasoval do role toho vedúcího, takže on vždy všechno ví nejlíp. Treba když bolo nejaké tokárne řízenie, ktoré som zmiňovala, tak tam... Treba mi nieco vytknuli, čo ja som udelala, nebo čo som si mystala. A ja som řekla třeba jednu vietu, ale tak to není, ja som si myslela, tak mňa okamžite prerúšil, že ja vôbec nevím, čo si myslím. A začal mi říkať, čo ja si myslím. Tak to bol ten očiotevírajúci moment, kde ja som si řekla, dobré, hodne vecí je tady asi nejakých divných, možná to je mnou, že ja som fakt nejaká taková moc tvrdohlavá a ovšem si myslím nieco svýho a proste som taková nepřispôsobivá a proste niečo špatne se mnou. Ale když mi řekol tady to, ty nevíš, čo si myslíš, myslíš si tady to, tak som si řekla, aha, tak tady už nechci byť. A pak trvalo asi ešte pôl roku, než som odešla. Vlastne som navštívala mezi tým nejaká iná kristianská společenství, pretože som si nedovedla predstaviť, že bych najednou byla bez té výry, bez církve. Takový sviet pro mňa vôbec neexistoval, takže najdřív som si omrkla niekoľko ďalších míst a na jednom míste, kde som sa cítila dobře, tak som sa nezávazne promluvila s tým vedúcím. Cítil som sa tam dobře a bezpečne a prijatá aj ostatníma lidma. Zároveň oni ani nejak negatívne nehodnotili to prostredie, z ktorého pocházim. Jenom tak ako starostlivie sa ptali. No a díky tomu, že som si vytvořila tady ten most, kam môžu prijiť potom, tak som sa potom odvážila z té sekty vlastne udejít.

Po koľkých rokoch? Koľko si tam bola?

25 let.

A keď si odchádzala, tak to malo hladký priebeh? Alebo ti v tom nejako bránili?

Sestra ma zavolala a to bol asi nejhorší rozhovor, ktorý sme kdy spolu meli. Kričela na mne, vyčítala mi všechno, že sa mi skazila život. Ja som sa pak z toho zasypala. To bola vlastne jediná interakce, ktorú som měla. Inak to bolo tak, že najednou som ztratila všechny ľudí, ktoré som znala. Protože když niekto odejde z sekty, to je taká zanaviec, to se nesmí. A potom ten človek vlastne proti ľudí neexistuje, ako kde by umřel. Takže ja som mala pocit, že som opravdu umřela. A bolo to strašné. Mala som veľké depresie a nebola som schopná vstáť z postele a tak. Sviet, ktorý znáte, jediný sviet, ktorý znáte, tak najednou proste přestane existovať. Proste ako blackout. Černo, tma. Tak to bolo to nejstrašnejšie.

Čo sa teda dialo potom, keď si z tej sekty odišla? Prešla si do toho nového spoločenstva?

Ľudí?

A čo nasledovalo potom?

To si myslím, že som si zařídila moc fajn. Že som mela... nieco, čoho som sa mohla chytiť. Niekoho, ktorý bol cizí, což pre mňa bolo v tú dobu bezpečné, pretože kdokoliv byl blízky, což bola sekta, rodina, to bolo opravdu hodne nebezpečné prostredí pre mňa. Takže paradoxný je, cizí prostredí, ľudí, ktorí mňa vôbec neznali, navíc byli cizinci, bolo to mix rôznych ľudí, tak tam som sa cítila hodne bezpečne. Vlastne som tam mohla byť trochu anonimní, zároveň prijatá, bolo to takové laskeplné prostredí. To bolo pre mňa hodne dôležité. A když tak bezpečne na sebe kúkam, tak bolo to ako když zvíře z útulku, nejaké hodne týrané, proste najednou ho niekto vezme ven do bezpečí. Nic mu nehrozí, má tam jídlo, pití, ľudí sú na nej hodní a on sa strašne bojí to zvíře. každého hlasitejšieho zvuku, nebo jakékoľvek zmieny. Proste všetko vyplaší, vydesí. Takže ja tam pár let chodila a všeho som sa bála. S týma depresiama mi pomohla joga. Chytím sa jedné veci. Niekto to na mňa vykouklo, tak som proste cvičila 15 minút denne jogu, každý deň. A to bola tá jediná vec, ktorú som niekdy zvládla. Tak časem mi to pomohlo. Vlastne sa napojiť víc na svoje telo, cítiť sa v bezpečí ve svojom tele. To bolo to hlavné, čo ja som asi potrebovala. Predtým som to bezpečí vôbec neznala. a že sa môžu cítiť dobre sama se sebou, ve svým tele. Že vlastne sa môžu mít ráda, pretože predtým som sa opravdu až nenávidela. Pretože od malička mi niekto vštipoval z rôznych stran, že som celá špatne rozbitá a hríšná. Tak to bolo pre mňa hodne dôležité na té ceste.

A ako si sa potom zoznámila so svojim partnerom, alebo teda bývalým manželom?

Potom teda postupne... Mezi tým som dodelala školu, začala sem pracovať a tam som sa práve seznámala s manželem. Manžel věřící nebyl, respektíve pocháziť ako z tradičnej rodiny, ale nikam nechodil. Tehdy som nejak prestala chodiť do této chýrkve, asi i jeho vlivem, že vlastne najednou som na to nemela čas kvôli ňemu. A on vlastne zaplnil ten môj život. Ja som tehdy ho mela nejaký. Vlastne som tehdy i mela vsteh s jedným mužem. Boli tam nejaké veci, ktoré úplne nesedeli, takže třeba v horizontu roku dvou možná bychom sa rozešli, kto ví. Ale je vlastne pravda, že tehdejší manžel, bývalý, tak si mňa v práci vyhlídol a i mňa dokonca fyzicky od toho muža odstyhoval. Což teď späťne si říkam, jak som to mohla vôbec dopustiť. A to je přece taková divná viac. Ale tehdy mi to prišlo v pořádku normálne.

A ako ten váš vzťah vlastne začal? Ešte predtým, ešte odsťahoval, ale takže ako to prebiehalo, ako to vyzeralo?

On mi začal v práci nadbíhať, což bolo pro mňa hodne, hodne príjemné. Líbilo sa mi to, delalo mi to dobře, že sa o mne niekto zajímá. vozil mňa autem, pretože ja si mysľala MHD a tak on mňa vozil s autem z práce. Takže sa vlastne u mňa staral. A bolo to takové hodne intenzívne. Od začiatku mi začal hodne psáť, pořád mi psal. Chtiel sa mnou pořád tráviť hodne času. Takže mňa zahrnovali ako veľkou pozornosťí, péči. A to bolo moc příjemné, že najednou z pocitu, kde ja som byla celá špatne v detství, pak teraz som trošičku zapracovala na tom, že už som sa nejak tak měla ráda, trochu, trochu lepší vztah, tak najednou tady to bolo vlastne ako černá a bíla. Úplný kontrast, což bolo hodne lákavé. No, cítil som sa ako v bohátce, že najednou to je ten môj vysnený princ, ktorý si o mne zajímá, ktorý mňa chce. Tak mi to vlastne prišlo takové předozené a logické, že som kvôli ňemu opustila vztah, ktorý som tehdy mela. Že som sa celkem rýchle k ňemu nastiehovala. Že som investovala do jeho bytu, abychom ho zrekonstruovali. Všechno mi to prišlo takové logické, pretože on je predsa ten môj princ. A my teďko tvaríme tú skvielou, báječnou budúcnosť spolu. Takto mi to prišlo.

A kedy ste si zatiaľ uvedomovať, že niečo nie je v poriadku, alebo kedy boli nejaké prvé várovne signály, ktoré si možno predtým odignorovala, alebo nechcela vnímať? Čo to bolo a kedy to prišlo?

Od začiatku tam boli veci, ktoré sa mi úplne nezdáli, ale říkala som si, že to je asi nic. Jenom som to precházala.

Čo to bolo konkrétne? Čo sa ti nezvolilo?

To bolo odstiehovanie od přítele. Na jednu stranu to bolo v poriadku, ale také som si říkala, že to je trochu divné, že on tam jede, vezme všechny veci, zařídí to za mne. Ja som s tým nesouhlasila. Neřekla som primý souhlas, ale zároveň ani iné nesouhlasy. Jenom som to nechala díť. Nebo rýchlosť toho nastiehovania. Říkala som si, není to trochu brzo, že tak brzo sa mám nastiehovať.

Po akom čase to bolo? Keď to bolo brzo, tak ako to bolo rýchlo?

Bolo to do dvú týdnu. Říkal som si, tak asi o mne má opravdu zájem, myslí to vážne, tak je to muščinu. Tak to sú vlastne fajné vlastnosti. Mne sa to zdá nejak moc rýchle, ja bych to potrebovala asi trochu pomalej, ale No možná som moc pomalá, jak mi už tehdy říkal. Vlastne už od začiatku, krome všech těch lychotek, tam boli aj takové trošku podpásovky, nebo niečo, že som třeba pomalá, nebo takové veci. Tak som si říkala, že asi má pravdu, asi bych mňal byť odvážnejší a více do toho pustiť, ako to dela on, pretože som k nemu vzhlížila, obdivovala ho. Tak som si říkala, že tak ja do toho dú, ako on. I když mi to úplne nevyhovovalo, ale šla som do toho. A ty sa sptala na tie verobné signály.

Áno, že čo si prehliadala, lebo späťne sa človeku už viac veci potom pozrie mi, že prečo sa dieli. Alebo aj to, čo bola intuícia, že čo našepkávala, takže to človek nepočúval. Ale že čo to bolo u teba. Bo každého sú to jemne odlišné nejaké situácie alebo prejavy. Takže tako sa to prejavovalo v tom vašom vzťahu.

Pro mňa bolo dôležité, když sme boli v kontaktu s inými ľidmi. Když sme boli sami, za zavřenými dvermi, tak se ke mne nejak choval. I když to třeba z pohledu niekoho iného bolo hrozné, tak mne to prišlo vlastne fajn, pretože bolo to pořád lepšie než s mojou mámou, nebo v sekte. Takže som si říkala, tak super. To je jeho spúsob, jak mňa má rád. Ale když prišla návšteva, nejaký môj známy, nebo niekto z rodiny, a komentovali, jak sa ke mne chová. Tak to boli tie momenty, kdy som si říkala, aha, no možná, že to není úplne v pořádku, že si ze mne pořád dala legracii.

To som sa chcela spýtať, že čo presne to bolo, ako sa k tebe správal alebo choval, keď boli sa zatvorenými dverami?

Tak to bola treba legrace, ktorú teda používa aj môj táta, takže mi to vlastne prišlo v pořádku. Legrace ve smyslu vysmívani sa. Tomu treba, jak vypadám, aké mám vlastnosti, co delám, že moc premýšlím, nebo nepremýšlím. Všechny tady tie vysmívani si to hodne odporovalo. Teď spätne vidím, že to boli jeho vlastnosti, ale tehdy som mu to vierila. Takže pořád sa do mňa trefoval, ako kdeby byla ja nejaký terč. A on sa dobre bavil tým, že se mi smál. A když som mu řekla, ať nieco nedelá, tak to schodil. No jo, ty nadeláš, to přece nic není. a delal to ešte víc. Tým pádem mne to pak... Po nejakej dobi som nevydržila a vybuchla som třeba. Tak to bol ďalší dôvod k tomu, aby sa mi mohol smáhať, no jo, ty proste to si tady... Seš jako emočne nestabilní. No. tak takto sa bavil na môj účet. Zlomyslne, což znám od svého táta, takže to je v poriadku. Ale když prišla nejaká návšteva a tady na to poukázala, tak som si říkala, aha, on možná sa to všude nedieje a možná to nie je úplne v poriadku a není to úplne normálne.

A ako sa ešte prijavoval? Ako sa to jeho správanie v tom každenom živote zobrazovalo?

Muselo byť všetko podľa nej. A ja som si pripadala, že ničemu nerozumím. Jako kdeby byla malá holka. Malá holka, ktorá ho musí poslouchať na slovo, prečíst si, jak to asi myslí, akou má zrovna náladu. A tomu sa prispúsobiť, aby nebylo zlé. A zároveň niekdy sa tá rola obrátila, že vyžadovala, abych ja se o neho starala, ako kdybych bela máma. A vlastne kolem mňa ho skákala. No a pořád mňa kontroloval. To mne bolo hodne nepříjemné. A zároveň som to znala z té sekty, že človek je ve viezení. On třeba chtel, abych bola doma, když on príde, abych nikam nechodila ven. Takže když som pak miala dceru, tak sme chodili ven, když on nebol doma, když bol v práci. A zároveň on mi hodne často volal. A když mi volal, Tak mi prišlo, že to není o tom, že si se mnou chce povídať, ale že poslúchal, kde zrovna sme. Protože to vícekrát komentoval, ale ty si niekde venku, co deláš, kde zase seš. Hodne často mňa akoby sprdával, vynadával mňa za nieco. takový spôsob mluvení používal. Takže ja som sa celý deň cítila v napietí a nervózní, čo zase bude, s jakou náladu asi príde. Neustále som kontrolovala telefón, pretože som vedela, že když mu telefón nezvednú, tak hneď. Tak bude zle, bude sa hodne zlobit, že ty vôbec nezvedáš telefon. Teď späťne si ríkam, čo to je za blbosť. Ale tehdy mi to prišlo úplne normálne, samozrejme. Takže som musela byť pořád k dispozícii. Starosť otceru byla na mne, on odšiel do práce, ja som rýchle uvažila, ukolidila, napekla. Pak sme rýchle ešte bieželi domů, niekam ven, aby sme to stihli, než on sa vráti domů. Takže vlastne som bela v jednom kole a tým, jak mňa tak hodne zamiestnal, tak som nemala moc prostoru přemýšľať o tom, jak mi ten vztah vyhovuje, nebo nevyhovuje. Ja som bela ráda, že to všechno zvládam. A ešte som bela pešná na to, jak som výkona. Že dokážu byť hodne efektívni. Tři dceru som mela na sobe v šátku a medzi tým som vykýrala, uklízala, pekla, vařila. Pak sme išli ešte na procházku, všetko som to zvládla. Ešte som si treba začvičila, abych to vôbec prežila, pretože v noci som treba moc nespala, takže som potrebovala nejak dočerpať energii. Tak som si chvíľku začvičila, abych sa zase napumpovala energií. No a tak som sa sústredila na optimalizácii toho procesu a nejak som prežívala v tom vztahu.

A ako ste sa vlastne dostali do manželstva? Bolo to predtým, než sa vám narodila dcéra, alebo to bolo potom, alebo ako toto prebiehalo? Lebo vlastne tým si ťa nejakým spôsobom zrejme asi poistil na nejakých rovinách. Takže to by ma zaujímalo, či sa tam aj niečo zmenilo, keď ste sa sobrali, alebo ako toto prebiehalo.

Je to tak. Nejdřív... Vlastne bela svedba, to bolo do pôl roku, čo sme sa seznámili. Tak sme začali hneď rekonstruovať, tam si mne zavázal finančne. A jak môjle byla hotová rekonstrukce, tak dcera, což bolo tretí závazek.

A toto prebiehlo v rámci prvého roku? Čo ste sa vlastne vôbec dali do toho vzťahu? Čo ste začali fungovať? Čiže toto všetko sa vlastne zrealizovalo v rámci roku?

Je to tak. Vlastne do roku a púl som bola tehotná. Respektíve ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte ešte S každým tým ďalším zámaskem mi prišlo, že se ke mne chová húr, že si viac dovoluje, že má pocit, že je viac v bezpečí, že ja mu neuteču. Pak, kedy som ten útek zrealizovala, tak myslím, že bol hodne prekvapený, že videl, že ja som treba už nespokojená, tie signály už tam byli, ale že nevieril, že ja bych utekla. Že si myslel, že ten systém nastavil tak, že ja proste neuteču, že si tako nedovolím, že sa budú báť. A prišlo mi, že bol opravdu hodne překvapený.

Ako vyzeral ten systém, čo nastavil? Ako to probiehal? Ako to vyzeralo?

Jo, jo, jo. Ten systém sa myslel, že vlastne, když ja som utíkala, tak to bolo... To, čo som ja potrebovala prekonať za prekážky, abych vôbec utekla, bolo, že som si tajne našla prácu na hlavním pracovním pomier. Školku pro dceru, ktoré bolo tehdy 2,5 roku. K tretím dne školky nechodila a spoustu maminek má s tým veľké procesy, když díti má nastoupiť do školky, majú z toho veľké obavy. Veľké obavy, najúci práci po materske, takže dva veľcí strašáci. Pak ešte bydlení samostatné a všechno to finančne zvládnúť, logisticky, organizačne. Takže mám hodne známych, ktoré by třeba i chteli ten vztah opustiť, ale každé tej jednotlivé veci sa natolik bojí a vôbec si nedokážu predstaviť, jak by to zrealizovali, že i třeba kvôli tej jedné veci, třeba samostatné bydlení, tak sa do toho kroku odejít neodhodlají. Tým sa myslel ako ten systém, čo on ze svého pohľadu by asi miel strach tohle všechno podniknúť, takže předpokládal, že ja to neudelám. A ten systém bol ešte o tom, že ja som vlastne neměla finanční prostredky, pretože som je investovala do té rekonstrukce. zároveň mňa odrízol od mých známých, od rodiny. Vlastne je přetáhal na svoju stranu a izoloval mňa zámerne, že som nesmiela chodiť nikam ven. Ten zákaz nebol nikde explicitne řečený, ale vedela som, že bych nemiela byť nikdy venku, když on to nejak nedovolí. Takže jako sociálne izolácie, potom bez finančných prostredků, Každá žena, ktorá pôjde po masterskej zpátke do práce, tak sa necíti tak sebejisti ako predtým. Sú tam nejaké procesy s tým spojené. niečo treba ohľadne sebevydomí, nebo že treba v tej profesi se niečo zmienilo a my treba teďko nevíme všechny tie novinky a človek potrebuje sa nejak zase do toho zpátky dostať. Takže nejaký pocit hnedostatečnosti, nebo procesy s tým, když sa vracíme do práce po materství. To sú tri veci asi.

A si mala nekedy aj v tomto vzťahu také obdobie, keď si mala pocit, že sa tie veci môžu zlepšiť? Že to jeho správanie, menilo sa to jeho správanie, ako to dobre a zle a tie prejavy, bol tam rozdiel? Alebo správala sa stále takto, že ťa mal potok kontrolov a si bola úplne presvedčená o tom, že chceš odísť? Alebo si aj verila tomu, že sa to môže zlepšiť?

No, striedalo sa to. A kdyby sa to nestriedalo, tak myslím, že bych odešla. Už niekdy hodne záhy. Takže... Ze začátku se k mne choval skoro pořiad hezky, jenom tam byli občas takové typy odpásovky. A s každým tým ďalším háčkem, kde si mne zavázal, třeba finančne, nebo skres tú svadbu, atď. tak ako přitvrzoval. A byli to takové jako vlny, bych řekla. Že mňa hodne sundal doľu, nejaká hodne ošplivie si ke mne zachoval a potom to vyvážil tým, že bol ke mne hodne hodný. A takto sa to pořád střídalo. Ja som to brala tak, že kedyž sa ke mne choval nehezky, tak som si ukázala, že má špatný den, v práci sa niečo stalo, niekto sa k nemu nechoval pekne. I sama som to prostredí znala pracovní, takže som si dovedla predstaviť, ktorí ľudia tam sú, tzv. holeričti, nebo ten šéf, nebo niečo takového. Takže som nejakú pochopení vúčiňemu. Zároveň som viedela, že měl hodne ťažké detství on sám. Jeho maminku som znala, udelala som si svoju predstavu. Takže som s ním mela veľký súcit. Veľký súcit. A kedykoľvek sa on ke mne špatne choval, tak som si říkala, aha, miel ten špatný deň v práci, nemiel sa kde naučiť hezké chováni, doma si užil možná mnohem horšie veci, než treba ja, zase v nejakej inej oblasti. Takže ho vlastne chápu. A pořád to bolo lepšie, než to, čo som znala ja sama z domova. Takže v podstate fajn. A vyvážilo to potom tým, že se ke mne choval hezky. Což s mojím mámou úplne nebylo. Asi si úplne nejaké hezké momenty nepamatujú. Spíš neutránní a takové hodne chladné. Kdežto môj bývalý manžel mňa zahrnoval pak pozorností a choval sa hezky, galantne. Takže to bolo fajn. Tak som si říkala, dobře, tak má asi takovú povahu, má za sebou náročné detství, v práci to také není ideálne. A ja som tá chápava. Tá chápava, ktorá vždy všechno zvládne a je to teď mnohem lepšie, než som to měla dřív. Takže som vlastne vdiečná.

A čo sa stalo, kedy sa to zlomilo? Kedy nastal taký ten bod? Alebo čo sa udialo, že si si povedala, že už je koniec, alebo že už takto ďalej nie?

No pořád mňa nahľadávali tí návštevy. Když občas k nám niekto prišiel, trošku sa snažil omezovať, aby toho moc nebylo. Ale když už, tak tam bolo pořád nejaké to srovnávanie, že tí ľudia viečnou si všimli, jak sa kem nechová a komentovali to. Takže to bolo takové kontinuálne, že čas od času my tam niekto vnesol ako pochybnosti, že možná to nie je úplne tak fajn a ne tak normálne, ak se chová. Ale ten zlomový bod byli asi dva. Jeden, když sme jeli autem takú dlhšiu cestu i s dcerou a on viedel, že sa mi dělá špatne v aute. A ja som musela sedieť vzadu s ní, což je horší pozice. Už som cítila, že sa mi dala špatne, tak som ho poprosila, jestli môže zastaviť, keďže sa mi dala zle. A on sa mi vysmál, že to nic není a že to musím vytržieť. A teď všetci sme teprve vyjeli a nejak takto proste zahral do autu. No ale pro mňa sa to zhoršovalo. Ja som delala svoje metódy, ktoré vím, že mi pomáhajú, ale nezabíralo to. Zhoršovalo sa mi to. Ja som ho niekoľkrát upozornila dál, že proste je špatný. A on proste na mňa tak jako řekol mi, teď to proste nejde, tak to musíš vydržiť. No ja som to nevydržila. Mali sme tam nejaký pytlík nebo nieco, takže, jako, ale tu sa nic nestalo, ale oblečení, myslím, sa měla jako špinavé a no. Teda nebolo tam žiadne pochopenie soucit, nebo cokoliv to vôbec. Začalo sa na mne hrozne zlobit, když sa tady to stalo. Takže mne nebolo dobre, ja som potrebovala, aby sa o mne nejak postaral a on miesto toho sa mi vysmál a pak sa za mňa začal strašne zlobiť, že to tam teď v aute smrdí a že som úplne vlbá a neviem, nejaké takové nadávky. Pak sme dojeli do cílovej destináce, on vzal dceru a šiel za svojí tří buznou, mňa tam nechal v aute, vôbec mi nepomohol, nedal mi ani čisté oblečenie, proste zzadu z kufru, čo som ho potrebovala. Poňa mňa odignoroval a opovržlivé odešel. U tých příbuzných bolo tam víc lidí a on vyprával ten příbieh k dobru. Ha, ha, ha, proste. Mne sa stalo to a to. Respektíve, že ja som byla ten, kto to spôsobil. Nechal mňa tam potopne pak príjť. Když už všichni viedeli ten příbieh, pak ešte nekolikrát zopakoval. že vlastne ja som si pripadala ponížena, že on mne... Do té doby som si myslela, že sme jako tým, i když to bolo tak, ako na houpačce, ale tehdy... Tehdy som si najednou pripadala sama a ponížena, no. Ďakujem za Tak jenom k tomu prvnímu, vlastne mne to bolo nepříjemné, ale říkal som si, dobře, tak to se mi vlastne vôbec nelíbe, jak sa ke mne chová. Ja mám nejakú svoju hodnotu ako človek a tohle teda nechci, aby si ke mne niekto dovoloval, ale tá moja sebehodnota nebola ešte taková. Tak měli sme tú dceru, tak kvôli díteti ešte človek všechno vydrží a zvládne, pozornosť. lebo takový sa mi má prístup. No a ten druhý, tá druhá viec, se týkala práve dcery a to už pro mňa znamenalo už ako signál k odchodu. Protože když už niekto sáhne na díte, na mojiceru, tak to už pak bolo jako konečná. A to bolo, že ona si hrála s dvermi od sprchového koutu. Proste bola malička a jenom skúmala mechanické vlastnosti, co to děla za zvuk, jak sa to pohybuje. A jeho to rozčililo. Začal na ní kričeť a nadávať, aspoň proste jí nadávať. Hodnýkrát sa stalo, že proste na ní kričil, nadával jí, to bolo normálne. Teď bola zmiena o tom, že na ní bol sprostý, takovým docela hodne hrubým zpúsobem. A ja som si řekla, že to nechci, aby už nekdy zažila znova. To, že na ní kričí, to mi ešte prišlo normálne. Ja som to také znala od mojej mámy, ale že by na mňa bol hrubý a sprostý, respektíve hlavne na mojí dceru, tak som si řekla, že takto ne. To už nedobústim. a pak v podstate asi do miesíca už som sa odstiehovala. Že to nebolo jenom tak, ako tajne chodiť na pohovor, nebo proste bydlení. Tam bolo spôsob logistických viací. Bolo to docela náročné, ale zvládla som. Ale to bol ten moment, kedy už som sa rozhodla odcházať.

A to si zvládla takto logisticky organizačne za mesiac? Čo sa potom stalo, ako keď sa rozhodla, že odídeš? Bránil ti v odchode alebo...

No ja sa mu nic neřekla. Tady v ten moment ja som viedela vnitřne, ja odcházim. Neviem, jak to udelá. Zdá sa mi to šílený, nemožný. Nedovedu si predstaviť, ak bych to mohla zrealizovať. Ale proste ja to nejak, ja tú cestu najdu ven. Proste, i kedy bych mela dceru odnísť a ja neviem, skočiť z balkónu, no proste cokoliv. Tak ja to proste najdu tú cestu, jak tady z toho prostredí zmizíme. Nedala som na sobe vôbec nič znáť, toto som umela dobre ze sekty, proste. A dál som hrala tu svojí roly, a pri tom som hledala tie cesty a spôsoby. Takže ja som svoje oznámenie vôbec neřekla, svoje rozhodnutí, a on sa to dozviedel až v ten den, kdy prišiel domů z práce, a my sme tam nebyli, a nebyli tam naše veci. Tak takto sa to dozviedel, pretože som mala obrovský strach, že když sa to dozví, Takže to môže byť moment, kde dostane nejaký záchvat a proste bude treba agresívny, nedovolí nám odejť, nebo cokoliv. Slyšela som hodne desivých prípadov, kde ta žena to ani nepřežila, pretože ten človek mial záchvat. I když treba nikdy predtým nebol fyzicky agresívny, takže treba v tú chvíli mu rúpol v hlave, tak s tou som mala veľký strach, aby sa mojej dceři niečo nestalo. Takže s obavej o naše bezpečí, tak som hrála svoji roli, kdy som nedala vôbec nieč znáť a na pozadí som zarizovala všechny vieci. Proste najednou som sa promenila v manažerku a úplne bez emocií, neosobne, som tady tie všetky vieci zařizovala takovým spôsobem, aby on na to neprišiel. Když bol v práci, dávala som si pozor, aby neboli žiadny signály, cokoliv. Což nejde úplne zařídiť. Asi kdyby sme boli nejlepší špióni, tak... No, asi by sme museli mieť nejaký profesionálny výcvik, ale... Takže niečo si potom v posledných týdnech všimol. Ale tak som sa to snažila nejak zamluviť. Tak myslím, že tušil, že sa niečo chystá, tak sprístil kontrolu a takové namátkové kontroly i pre nejaké ďalšie ľudia. A on sám sa treba vracal v nečekané časy domů. Ale myslím, že... nečekal, že ten pripravovaný plán je ako utek. To si myslím, že ho prikvapilo, ten rozsah.

A ako sa zachoval, keď zistil, že tam nie je všetko?

No, polal mi. Ja som bola na to prepravená. Nezvedla som mu to. Som mu vlastne poslala e-mail, kde som mu oznámila, že som odešla a že sme na té adrese, když bude cerujúc chtieť vidieť, že ji môže vidieť. Ale že som sa proste rozhodla odejít. Aby to nebolo ako únos dítiate, to som si poradila s právničkou, jak to naformulovať. Zároveň ešte den pred tým utekem som podala žádost o rozvod, aby to už vyžilo. Takže on sa asi po týdnu sa dozviedel o tom predvolánii k súdu. Tak zapomínala som otázku, jak on reagoval, áno. Jo, tak... Nejdřív, keďže bol rozčilený, co som si to dovolila? Jako kdeby vám niekto ukradol majtek. Tak, no proste prišiel zlodej, ukradol vám majtek, tak to som udelala ja, že sama sebe a ceru som mu ukradla. Tak vám prišla nejdřív reakcia, že teda... Bol rozčilený, hodne si zlobil a... vlastne mi vynadal, proste, co som si to dovolila, ať neblbnú a ať sa vrátim domů. No a ja som ako na to nereagovala. Pak skúsil inú taktiku, kdy som ho videla poprvé v živote je brečet. a úplne sa zhroutil a že teď si nedôveri predstaviť život bez nás dvou, že sme pre neho moc dôležití a že nás má rád a že to dĺla spôsobem, ktorý umí a že se bude chodiť na nejakú terapii, nebo čokoľvek řeknú. Hlavne nás nechce stratiť. Líčil mi, že byl sám i u psychiatra, že dostal nejaké léky. Abych videla, jak je to závažná viec pro neho. Ja som zase dál mela tú kamennú tvář, což som umela do prezvedctví. A nereakovala som. Pak sa do toho vložila jeho máma, ktorá mi neustále volala a vyhrožovala mi. Přes telefon vyhrožovala mi o spodem. Asi bych si z toho třeba nic nedalala, ale v tom rozpoložení som s tobou bola hodne špatná. Když ma volala, tak som sa úplne klepala a mala som opravdu veľký strach. I z neho som mala opravdu veľký strach, ale nedala som to najvu. Takže bych řekla taková... Nasledovala taková búře, taková smrč ze všech rúznych stran. Hlava, nehlava. Po dobrém, po zlém. Slzy, vyhrožovanie. On sám, jeho příbuzní. Pak do toho zaangažoval mojí rodinu, mojí mámu, moje sourozence, moje známe přátele, ktoré znal. Proste ze všech stran sa snažil mne získať zpátky. A ja som sa hrozne bála a bolo mi to hodne nepríjemné. Ale viedela som, že to musím vydržať. Že to vôže. A teď, ako kdeby som sa držela nejakého stromu a to se mne umávalo ze strany na stranu, ja sa viedela, že musím to vydržať. Vlastne to bol takový podcet podobný s tou mojou mámou. Dobře, teď je tady stršilená smršť, je to strašné, neviem, čo mám delať, ale jenom musím počkať, až to přestane. Pak budú môcť odejít, opustiť tento pokoj a môžu brečeť. To je to, čo som dělala v tú dobu. Starala som sa sama o dceru, chodila som do práce, ona do školky a pak, když večer usnula, tak ja som proste tančila a brečela a brečela a psala, takové to automatické psanie. Ja brečela a vztekala som sa a všechny emócie som nechávala výjť ven a další den. Som to zase nejak zvládla, prečkala, prežila a tak zase som pouštila tie emóce. Řekla bych, že to bol v prúbehu... nejakých asi 4 miesícu, to bolo takové nejvíc intenzívní a po nejakých 4 miesícich už som sa cítila vlastne docela fajn. Už nejak začína vysvítať slníčko a tá bouře na tom moře už nejak sa jako asi stratila, už to prešlo a vlastne je tady docela fajn na tom svete a vlastne sa nic nedie, nic mi nehrozí. Vlastne sa máme docela fajn a No tak takto to pak nejak pokračovalo.

A keď to malo vyústenie, ako to skončilo? Lebo tam si hovorila, že si podala tú žiadosť o rozvod, takže tam asi zrejme boli ešte nejaké úseky časové, v ktorých bolo treba zvládnuť nejaké situácie. Tak to sa vám podarilo ako rýchlo?

Áno, ten rozvod vlastne to bolo... asi dva mesece po tom uteku, tak to bolo první stánie. To bol rozvod manželství, teda nejdřív... Jo, jo, jo, asi také to bolo. To boli nejaké tři kola, myslím. Jedno je rozvod manželství, pak bolo vlastne i řízenie oditeti a potom i majetek. Úplne nejhorší bolo to první, asi i tým, že to bola nová skušenosť so súdem. A ja som ešte na tom nebola psychicky nejlíp. Bela som hodne rozhodzená. To druhé už bolo lepšie. Už som viedela, že som to první zvládla, takže to také zvládnu. A bela som na tom psychicky líp. Myslím, že by pomáhlo tú propouštenie tých emocií.

A dceru zverili tebe do starostlivosti?

Áno. Vlastne sa použila to, že som ho mohla dosť dobre poznať v tom manželství a sa svou právničkou. Ja som ji řekla, aký on je, z čeho má strach, čo ho znervozňuje, čoho se bojí a ona to použila v celom súdním řízení. Treba viedela, že on má respekt s autorit a z tých úředných vecí, že je celý nesvoj, nemá to rád. Všetky som to dala ja. Tak ona to prezentovala spôsobem, že tam nakráčala ako odborník a proste mu řekla, bude to tak a tak a tak a on si nedovolil ani nieč říct. No, zároveň sa vedela, že má rád svoje pohodlí, že i když říkal nieco iného, tak ve skutečnosti on svojí dceru nechce, nechce mít péči, ani nechce striedavou péči. To třeba tak říkal, aby to vypadalo, ale ve skutečnosti, pretože ho dobre znám, tak vím, že má rád svoje pohodlí a vlastne mu vyhovuje mít dceru na víkend.

Ako si sa ty spametala celkovo? Ty si hovorila o tom propuštení emocií a tých rôznych takých vlastných rituálov, ktoré si robila počas toho obdobia. Ale čo ti tak aj pomohlo a ako si sa spametala celkovo po tomto náročnom vzťahu?

Myslím, že celkovie v živote mi nejvíc pomohlo sníť. Vlastne od malička som bola taková tá holka, co prezden sní. Vždy sa na mňa za to zlobili, že proste ty sa nesoustredíš a ty pořád jenom máš niekde hlavu v oblacích a máš nejaké tie svoje vzdušné zámky. Myslím si, že to je to, čo mne vede celý život a co mi pomáhalo v tých nejnáročnejších obdobích. Treba som hrála na klavír, nebo chodila plavať. A pri tom som si snila o nejakých vecech, čo ja by som si přála o nejakej budúcnosti. A nebolo pre mňa dôležité, aby sa tie veci konkrétne uskutečnili, ale vedlejší efekt sa hodne z nich uskutečnilo. Ale pre mňa bolo dôležité to, že som mela ich v tých úplne nejhorších momentech vždy proč žiť. A to si myslím, že dáva človeku veľkou sílu, že pokud je to jenom o tom, že chci odejíť z nejakého prostredí, kde mi není dobře, ja odejdu, ale potom mám sobie veľké prázdno a nevím, čo. Tam si dovedu predstaviť, že treba niekto pak neví, proč tady vôbec zustávať. Je to pak možná treba i težké dobrovoľne neodejít, nesahnuť po nejakých návykových látkách, pretože tie psychické stavy sú šilené.

To som práve rozmýšľala nad tým, že ty si vlastne zažila tú sektu, zažila si prostredie v rodine, ktoré bolo takéto potom ten manželský vzťah a celkovo, že v podstate celý život si sa motala v týchto vzťahoch tohto typu a že si neskončila naozaj buď na nejakých návykových látkách, alebo niekde v nejakom v zlom vstave, takže... Čo by si odkázala ľuďom, ktorí toto počúvajú a sú ešte v takom vzťahu, alebo sa potrebujú spámať z toho, že... Čo by bol taký tvoj odkaz? V budúcnosti nás zažila rôzne veľmi extrémne náročné a nebezpečné vstavy a situácie. Čo by si poradila?

Ja bych poradila spomenúci na tú malú holku, nebo malého kluka, ktorý sme každý z nás byli. A spomenúci na to, čo sme rádi tehdy. Vierim, že každý mnel nejaké momenty, kde sa cítil opravdu šťastný. Pro mňa to bolo, když som treba jela na kolé, nebo když som plavala, nebo když som nieco tvořila kreatívne. A chytiť sa toho ako takové kotvy, a dopřávať si tedy tie veci. Vraciť sa takto do pocitu, že sme šťastní. Na začiatku, aspoň pro mňa, to nebolo jednoduché. Si to zase dovoliť. Nemám na to čas, nebo mi to niekto opravdu nedovoluje, nebo nemám na to prostredky vôbec si to dopřávať. Ale jakýmkoľvek spúsobom skúsiť na to navázať a rozvíjať to dál. vlastne brá to ako takovú stříbrnou nit, ktorá sa táhne celým našim životem, ako takový volání. Co je to moje? Co mi rozsvítí oči, kedy cítim, že se mi proste srdce úplne rozšíří a cítim sa proste šťastná, voľná, ako pták. Co mňa volá? Ne ve smyslu, že to má byť nejaký moje, mu nejaký veľký životný úkol, kde mienim celý sviet a tak. ale jenom, jak ja môžu byť zase taká štestná malá holka nebo kluk. A jenom k tomu sa vracať a dopřávať si to. som v situácii, aký som, ktorá je třeba úplne fakt hodne blbá a niekto mi třeba fyzicky ubližuje, nebo som v nejakým šíleným prostredí. Začítať tým, že ja sama sobe si budú dopřávať aj tie záblesky toho, kde ja se chviličku cítim naživú, chviličku sa cítim šťastná a pak du zase do toho svojho pekla, kde je to fakt strašný, ale takto si postupne dopřávať. Myslím, že toto bolo jedna z kličových vecí, ktoré mi pomohli v tých náročných situáciách. To postupne buduje vnitřní sílu, sebeviedomí, kapacitu. a pak to človeka dovede dál a dál a treba z toho vztahu odejde. Ale je to, ako kdeby si človek budoval pevnú púdu pod nohama. A budoval si ju, ako kdeby to boli zrnička písku. Tady tie malé záblesky, ako kdeby to boli zrnička písku a vy každým tým zrničkem stavíte pevnejší a pevnejší púdu a pak zistíte, že ste niekto trochu iný, než ste boli dřív. A to nejlepší na tom je, že to není jako složitá viec, že vlastne vy si to jenom užívate. Že deláte to, čo máte rádi. Neřešíte, čo z toho bude, ale jenom si užívate ten proces. A to všechno dá i v tom pekle. Akorát ja som pak zistila, že dobre, když ja tančím nebo malujú, je mi skvěle. A pak sa vrátí manžel. A ja som zase tá malá ústrašená holka, ktorá sa bojí všeho. Počiat je ve střehu. A vlastne, když som s ním, tak nedokážu byť šťastná, uvoľnená, v bezpečí. A možná to není mnou. Možná ja nesem rozbitá. Možná je chyba na druhé strane stolu.

Všetké mi je táto skúsenosť, alebo je to jedna skúsenosti životné, s týmito typným vzťahom dáli, aj keď to bolo bolestivé.

Vlastne mne to privedlo k mojej vnitřinej síle. Že som sa stala odvážnejší. v podstate, že teď nemám strach vôbec, pretože vím, že... Dobre, tak nejhorší, čo sa mi môže stáť, že mňa niekto zabije a pak už som mrtvá, takže nic. Ale v podstate, ať nastane jakákoľvek situácia, tak ja vím, že sa môžu sama na sebe spoláhnuť, že vždy najdu řešení. I když to treba bude proces na niekoľko let, to ja neviem, jak dlho to bude trvať, ale ja to řešenie vždy nejak najdu. A najdu ho tým spôsobom, že vnímam sama sebe, aký ja mám pocit, co mi dĺa dobře a co ne. Takže taková vnitřní síla, spolehnutie sa sama na sebe, odvaha. Že vlastne môžu byť úplne sama na celom svete, ale nikdy nebudú sama, pretože ja som si vždy našla ľudí cezí kolem mňa, ktorí mi pomohli. Že sa vlastne nemusím ničoho bát. No, tak to boli asi tí hlavní veci.

Ještě niečo, čo by si chcela povedať alebo odkázať na záver?

Asi bych sa vrátila k těm snům, aby ľudia nezapomneli snítiť. Aby si to dôvolili. že i když sa treba niekdy znají veci težký, smutný, náročný tak že i po bouři vysvetlne sluníčko vždy. A že takto môže byť v živote každého z nás. I když tá bouře môže byť niekdy dlhá, niekdy kratší, to nevíme. Ale že zastrídá deň a noc. Takže vierím, že pro každého človeka je možné aby mu zase vysvetlo to slunce. Z mojej vlastnej skušenosti vidím, že to snienie a predstavovanie si toho, ak by mohli byť veci krásne, bol pre mňa ten spúsob, čo mňa vytáhlo z toho temna, unadených svetlov.

Báro, ja ti veľmi pekne ďakujem, že si bola ochotná sa podeliť o svoj príbeh.

Veľmi ctí a doufám, že to niekoho treba inspiruje, namotivuje nebo mu to nejak... aspoň lepší den.

A ja ďakujem aj tebe, že si si vypočula alebo vypočul dnešnú epizódu. Keď sa ti páčilo, tak sa prihlás na odber, nech ti neunikne žiadna téma, sdieľaj ju na sociálnych sietiach a hodnoť podcast o cerca hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohlo dostať čo najviac ľudí, ktorým môže pomôcť. Ešte viac inšpirácie a odkazy nájdeš v popise tejto epizódy. A už teraz som na teba teším pri ďalšej téme podcastu o cerca, tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. Pamätaj na to, že si zaslúžiš to najlepšie.