#39. Zranený empat v zrkadle vzťahov

Zažila si alebo zažil si vzťah s narcistickým partnerom a chceš sa o svoj príbeh podeliť v podkaste o CRCA? Klikni na odkaz príbeh pod touto epizódou. Chceš znovu objaviť svoju vnútornú silu a dôverovať sebe, láske a životu? Prečítaj si moju knihu Znovu sama sebou. Nadežne je aj seriózny dotazník, ktorý ti pomôže odhalieť viac ako 50 skrytých varovných signálov narcistickej manipulácie. Je vytvorený tak, aby si mohla identifikovať prípadne aj iný ako partnerský vzťah. Kniha tiež obsahuje aj viac ako 40 overených typov, ako sa z toxického vzťahu spametať, ako upokojiť svoj nervový systém a znovu sa rozžariť. No a z kniho získaš aj dva bónusy, meditáciu na uvoľnenie napäťa a tlaku a meditáciu na posilnenie sebavedomia. Odkaz je pod touto epizodou. Vítej pri ďalšej epizóde podcastu O CRCA, v ktorom sa narovinú a otvorene rozprávame o partnerství v vzťahoch, narcistickej manipulácii a o tom, ako nájsť cestu ma zpäť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočnej láske. Volám sa Nora Šulíková a sprevádzam ženy na ceste Naspäť k sebe. Ako certifikovaná koučka im prostrednícom emočného detoxu pomáham uvoľniť emocionálnu záťaž, oslobodiť sa z toxických vzťahov, že som napovedná intuíciu, prebudiť vedomie sebahodnoty a znovu otvoriť srdce láske. Som autorkou kníh Šťastí na hdosách, Znovu sama sebou, Deníka snov, spoloautorkou kníh Jako pírko, množstva meditácií, vzdelávacich prednášok, online kúzov a zakvátelkou Školy šťastia a konferencie sama sebou. V predchádzajúcich epizódach sme sa bavili s Karin o jej príbehu a spirituálnej manipulácii ktorú zažila v Amazonii a dnes si povieme ako k tomu vlastne mohlo dôjsť. Karin Trojerová je Montessori lektorka pre deti od 4 mesiacov do 3 rokov a veľký fokus kladie na zdravý emočný vývoj vzťahu rodič-dieťa a je tiež sprievodkynou šímavým rodičovstvom. Litej Karin.

Ahoj Norika, ďakujem za pozvanie znovu.

Karin, povedz nám, a hlavne pre tých, ktorí začali s nimi počuli tvoj príbeh o tej spirituálnej manipulácii, povedz nám, ako si sa ty sama dostala k téme manipulácie a celkovo traumy z detstva.

Jasné. Tak ja teraz som s nej istá, ale myslím, že sme práve v tom predchádzajúcich epizódach spomenuli, že taký úplne prvý red flag alebo vlastne taká prvá skúsenosť, že niečo teda nie je úplne v poriadku, sa prejavilo vo vzťahu, v partnerskom vzťahu, v ktorom som sa ocitla nejak v 2018, 2019. To bolo tak nejak na prelome. A v podstate to bol môj prvý Prvá moja skúsenosť s človekom, ktorý vlastne vykazoval rysy nejakej poruchy osobnosti vlastne narcistickej sociopatii. Ja som není psycholog, aby som ho vlastne vedela diagnostikovať, ale boli tam tie rysy a vtedy vlastne som si začala uvedomovať, že aha, Zrejme som v takomto vzťahu. Začala som vyhľadávať materiály online, začala som čítať knižky a sa do tej témy viac ponárať, aby som sa uistila, že naozaj prežívam niečo také, čo sa všade popisuje. Našla som tam seba ako zraneného empata v tej dobe. a s nejakými znakmi samozrejme aj toho partnera. A potom vlastne po ukončení toho vzťahu som sa vlastne dala... Prvýkrát som začala navštivovať psychoterapiu a tam vlastne sme sa začali trošku viacej poviem rýpať v podstate v mojej minulosti. Samozrejme sme rozoberali aj tento vzťah. No a samozrejme sa dotkli aj toho, čím asi každá psychoterapia začína, že ako ten človek vyrastol, čo ho formovalo vlastne, keď bol dieťa a rôzne nejaké traumičky a veci. No a vlastne to som tu s Vým tiež spomenula, že ešte počas tejto terapie som mala vlastne svoj úplne prvý spirituálny zážitok. vďaka tej Magic Mushrooms a tam sa vlastne tiež som sa regressne vrátila do veku asi mojich 4 rokov, kde to mi potom vlastne aj tá pani terapeutka, ktorá bola veľmi, mal otvorenú mysľ, čo som vtedy privítala a v podstate mi potvrdila, že som sa tam dotkla vlastne svojho nejakého vnútorného deťatka a vlastne tam sa začali prvé veci skládať.

To by som sa chcela spýtať, prečo si myslíš, že je to tak dôležité, aby sme o týchto detských traumách hovorili v súvislosti s partnerskými vzťahmi? Pretože pre mnohých ľudí je to ešte stále taká neprebadaná alebo neobjavená oblasť. berú možno až ako klišé, že jasné, že keď sa niečo deje v dospelosti, tak sa to týka nejakých vzťahov z detstva alebo teda s rodičmi a podobne, ale že prečo je to dôležité, aby sme o tom hovorili a aby sa vlastne človek nad tým každý sám zamyslel, že ako to mal. Ako si to vlastne objavila ty a čo to pre teba znamenalo, keď si sa do tej psychoterapie vlastne ponorila a Čo si napríklad, ak sa môžeš o niečo podeliť, čo si poodkrývala a ako to vlastne vo výsledku súviselo s tými manipulatívnymi zážitkami potom vo vzťahoch do spolu?

Hej, je zaujímavé, že zrovna dneska som našla veľmi zaujímavú vec. Ak môžem, tak ju budem citovať. Bola to presne téma... Našla som príspevok, ktorý hovoril o tom, že s našim partnerom si neberieme jeho súčasnú dospelú verziu, ale jeho vnútorné dieťa. Tak som si dovolila povedať, že s tým sa nedá nesuhlasiť rozhodne, ale napadlo mi, že to zďaleka nie je všetko. Že si s ním berieme, alebo si volíme oveľa komplexnejšiu bytosť. Volíme si jeho, Či jeho vnútrne dieťa, ale aj tínedžera, mladšieho, dospelého a vlastne úplne každú jeho predchádzajúcu verziu a všetky tie archetypy, ktorý ten človek v sebe nosí za svoj dovtedajší život. Volíme si ale aj jeho vedomú a nevedomú verziu a rozhodne si volíme človeka s jeho aktuálnou emocionálnou zrealosťou. A takže si volíme učiteľa alebo teda zrkadlo, ktorý na nevedomej úrovni reprezentuje presne to, čo nám v úvodzovkách chýba, ako aj to, vďaka čomu sme k nemu pritahovaní na základe našich hlboko základených presvedčení. Takže toto vlastne tak ako zhumarizuje to, že v podstate to, v akom súčasnom stave, v tej dospelosti, keď si tých partnerov hľadáme, alebo vlastne sa stretávame vlastne s kýmkoľvek, nie len v tých partnerských vzťahoch, ale sú to vzťahy proste každého druhu. Všetky ľudské vzťahy, či je to pracovný vzťah, kamarátsky vzťah, aj tá dynamika, či je ten človek v podriadenej alebo nadriadenej pozícii, tak v každom tom vzťahu sa odhalia nejaké nevedomé vzorce, pod ktorými ten človek v akomkoľvek druhu tých vzťahov koná. A pri tých intimných vzťahoch, či sú to vzťahy partnerské, alebo sú to vzťahy blízke rodinné, Alebo vlastne čím intimnejší vzťah, tak tým vlastne viac sa to tam zobrazuje. A u mňa to nebolo inak. Tiež ako každý, tak som vyrastla v nejakom prostredí, nejaké prostredie ma formovalo. To nemusí byť žiadnej negatívnej konotácií, proste to je fakt. To prostredie, v ktorom sme vyrastli, nás sformovalo. A pochopiteľne už teraz tiež z mojej súčasnej pozície sa dívam na tie veci inak, ako som sa dívala na ne. pred štyrmi alebo piatými rokmi, aj keď vlastne táto moja cesta začala. Keď človek v podstate začne odhalovať nejaké prvé takéto svoje, neviem, jak to úplne nazvať, nie sú to úplne defekty, ale proste sú to vety, ktoré si začneme o sebe uvedomovať a zistíme, že aha, tak s týmto by som mal, alebo mala niečo robiť. Také prvé lastovičky, Je tu nejaká práca, ktorú musím vykonať. A tiež som to hodnotila inak v tej dobe, ako vlastne sa na to dívam teraz. aj keď má nejakého sprievodcova, alebo prechádza nejakou terapiou, tak často to zvykne uchopiť z takej tej proviny, že a tí moji rodičia urobili niečo zlé. Ale v podstate, zase budem hovoriť primárne zo svojej vlastnej skúsenosti, ale vnímam to tak, že tých ľudí, ktorých toto zaujíma a začnú naozaj s tomu venovať, uprímnu pozornosť, tak začnú ťa časom zisťovať aj z nejakých iných rovín, keď sa na to dívame, že vinník vlastne neexistuje. Že úplne všetko, čo my zažívame, alebo či my sme prešli a za tým si stojím, je vlastne nič iné, iba skúsenosť. A v podstate pochopenie tej skúsenosti tiež je možné na rôznych leveloch. Proste tým, Teraz je to viac a viac populárne hovoriť o veciach aj z nejakej duchovnej roviny, že v podstate každá tá skúsenosť, či ju my hodnotíme predtým ako dobrú alebo zlú, tak v konečnom dôsledku, keď sme schopní naozaj ju nahliadnúť z nejakej širšej perspektívy, tak zistíme, že v podstate z nej môžeme benefitovať. Takže je to veľmi obširná téma a je to moja obľúbená téma takže ja sa o rozkošatím a môžem o tom hovoriť z rôznych rovín. Ale v podstate tá úplne prvotná na začiatku v tej mainstreamovej terapii tak samozrejme bolo nutné pochopiť prečo sa nejaké tie veci diali a je tam určite miesto aj na hnev. Je tam určite miesto aj na to, že napríklad ten hnev, keď si ho človek uvedomí vlastne v dospelosti, tak je zás iba potlačená emócia, ktorú nedokázal, nemohol, nedostal šancu naplno prežiť, keď bol dieťa. A preto je aj vlastne tento proces a každá emócia, ktorú hodnotíme pozitívne alebo negatívne, tak je úplne v poriadku.

Čo sa tebe stalo v detstve? Alebo aká bola tá emocia? Alebo akú si zažila detskú traumu? A to teda nemusí byť niečo ohromne dramatické, veľké, ale čo sa tebe stalo, že si sa potom stala ľahkou obeteľ manipulácie v dospelosti?

No to je... Ja si myslím, že je to zás veľmi komplexná vec, ale je zaujímavé, že sami, a tiež to nebolo hneď, bolo to vlastne až počas toho procesu, že som sa začala rozpametávať na veci, ktoré som úplne vytiesnila. A pre niekoho, alebo proste pre ľudí, ktorí nevnímajú vlastne tú prácu na sebe, proste možnosť tej roviny, ako to vnímam ja, lebo nechcem zase zachádzať, niekto tomu rozumie viac alebo menej, pretože každý tomu rozumie podľa svojich aktuálnych možností. Ale proste spomenula som si na pár zážitkov, Jeden z nich bol, ja som vlastne najstaršia z troch cer, z troch sestier. A pamätám si na taký zážitok, že vlastne to sme bývali ešte u mojich starých rodičov v Čunove, odkiaľ vlastne úplne pôvodne pochádzam. A pamätám si, že som mohla mať tak okolo asi troch rokov, lebo tá moja stredná sestra ešte nebola na svete, ona je o 3,5 roka mladšia odomňa. A naši išli buď na nejaký plés, na zábavu alebo na svadbu. Neviem, ale viem, že mi to tam vzadu potom niekde vyskočilo. A vlastne nikto nebol doma. A oni ma z piacu, v pížame, v deke vlastne vzali a odnášali ma do iného domu vlastne krstnej mame mojej mami, kde som vlastne mala spať, kým oni budú preč. No a ja som sa vlastne zobudila na ulici v tej deke, ak ma otec niesol a pochopila som, čo sa deje. A v podstate, áno, oni ma tam odniesli, ja si pamätám, že som proste bola emocionálna, že som plakala a pamätám si presne, ako studená bola tá postela a vlastne ma tam nechali. A vlastne tým, jak som začala sa o tieto veci zaujímať, zase spomeniem mojho jedného z najvýznamnejších mentorov, a to je Gábor Mate, ktorý sa presne týmto veciam venuje. A veľmi dobre už ten jeho príbeh poznám na spameť, pretože on popisuje veľmi často, ako keď on bol oveľa mladší, on nemal ešte ani rok, keď ho vlastne jeho mama utoku nacistov v Budapešti na ulici odovzdala úplne cudzej žene, aby mu zachránila život. Samozrejme, je to neporovnateľné, ale v zásade to dieťa, ktorý je v tom momente a toto prežíva, tak ono nedokáže posudiť tú situáciu a nedokáže vlastne ani kriticky, ani racionálne posudiť, čo sa stalo. Ono iba vidí, že proste bolo Opustené. Opustené, ďakujem. Takže v podstate v tej situácii, ja si to neviem predstaviť, čo som v tých troch alebo štyroch rokoch si myslela. Ja som iba vedela, že proste tí moji rodičia, ktorí to urobili s tým najlepším úmyslom a odniesli ma do bezpečia, kde som mohla dospať do rána, vlastne ma v tej chvíli opustili. Takže to je len jeden z mnohých zážitkov, ktoré som si po viacech 40 rokoch vybavila, pretože som ho úplne vytesnila, zabudla a vlastne tou prácou sa aj takéto veci začali vyplavovať von.

Na tom aspoň teda vidno, že mnohé také zážitky, ktoré ľudia nepovažujú, že sú nejako extrémne vrcholne dramatické, alebo násilné, alebo tragické, alebo agresívne. Môžu to veľakrát byť zážitky presne tohto typu, ako si teraz popísal ako príklad. Vedú k rôznym situáciám potom v dospelosti, kde sa človek dostane do ďalších situácií alebo vzťahov, ktoré ktoré vlastne nevie pochopiť, prečo sa do toho dostal. Lebo mnohí ľudia aj v rámci sedenia terapii povedia že však ja som mala to detstvo pekné alebo mne nikto nič nespravil alebo mne sa nič dramatické nedialo. Ale práve tieto mikrosituácie alebo takéto zážitky tohto typu a keď sú aj zopakované alebo v nejakom inom prevedeních to dieťa zážije, tak veľmi často vedú k rôznym takým hlbokým zraneniam na duši, ktoré vlastne človek buď vytiesná, alebo na to úplne zápudne, že sa mu to stalo. A tým, že sa to potom kopí v rámci života v rôznych ďalších situáciách, tak sa to potom niekde zobrazí a najčastejšie a najciteľnejšie je to v tých takých intimných vzťahoch potom.

Presne tak. A v podstate je to taký imprint, ktorý vlastne tá naša duša alebo to psyché vlastne dostane. A potom v podstate to nevedome žije. Samozrejme, ak to dieťa rastie, ak sa nemilim, tak vlastne tá osobnosť okolo nejakého 6. a 7. roku je nejaká jako hotová. Samozrejme, vybíja sa človek stále ďalej, ale v podstate, čo sa do tohto veku stane, tak v podstate my žijeme ďalej. A vlastne tak, jak sa hovorí o tých vnútorných deťoch, a samozrejme, odtiaľ sa začína, pretože môžeme sa baviť o vnútornom teenagerovi alebo vnútornom mladom dospelom, ktorý tiež zažil určite svoje veci, ale v podstate všetky tie ďalšie Moje bývalé verzie v akomkoľvek ďalšom nejakom tom staršom veku sú aj tak vždy ovplyvnené tým, čo si to malé dieťa proste do tých zhruba troch rokov vlastne nahonobilo, keď to tak poviem. Takže preto ma to vlastne začalo zaujímať a v podstate, ak som ti popisovala minulé, ten zážitok v tej meditácii, keď som rozprávala o tom, čo sa dialo po tom, ako som z tej džungle prišla, ako som sa s tým vyrovnávala, tak v podstate to bol jeden z najsilnejších mojich zážitkov, kde sa všetky tieto veci spojili a zaklikli sa do seba a tam som dokázala nahliadnuť nie len na tých ľudí, ktorí mi v uvodzovkach to spravili v tej džungli, ale v podstate aj na tých svojich rodičov. A ono samozrejme to neznamená, že pokiaľ sa takáto vec udeje, že vlastne ja v tom momente, naozaj to bolo veľmi emotívne, proste vyvalili sa emócie von a proste vyčistilo sa to a v tom momente to bolo absolútne jasné. ale to neznamená, že vlastne od toho momentu už bolo všetko super a rúžové, pretože vlastne ten život vždycky donesie nejaké ďalšie situácie a vždycky vlastne som bola stále viac a stále znova som bola konfrontovaná aj s tými mojimi rodičmi, pretože toto som zažila ja a vlastne som to pracujem v tom sama so sebou. V podstate je zaujímavé na tom aj to, a to neviem vlastne, či som ti povedala, že som po tých 20 rokoch vlastne prišla náspäť do Jarovec, odkiaľ pochádzam. A tu vlastne teraz žijem s mojimi rodičmi. A bolo hrozne zaujímavé sledovať to, že jak som odčiaľto v tých zhruba 21 rokov odišla z tohto domu. Najprv som išla bývať do Dubrávky a potom som sa vlastne s zábyvalým manželom odsťahovala do Prahy. Takže som sa vlastne po tejto celej dobe vrátila sem nazpäť a zrazu my sme tu vlastne nadviazali na tú prácu. Alebo teda ja spôjne z mojej pozície to tak vnímam, že áno, ja som odviedla na sebe nejakú prácu za tých posledných X rokov a predtým samozrejme boli ďalšie iné veci. Ale v podstate som sa vrátila do toho istého prostredia a mala som šancu vlastne si čeknúť, Jak to teda naozaj mám? Že to bolo vlastne ako taký lakmusový papierik, že vlastne aha, tak ty si urobila nejaký job na sebe, no tak OK, tak uvidíme proste, jak to naozaj je. Mne sa veľmi páči výrok Ram Dassa, neviem, či ho poznáš. On hovorí, že Pokiaľ si myslíte, že ste osvietení, tak choďte na týždeň navšteviť svojich rodičov. A ja hovorím, že OK, tak preto som tu od marca a musím povedať, že je to veľmi zaujímavé sledovať vlastne, čo sa deje a jak sa to deje. A samozrejme, je to proste občas stále horská dráha, ale v podstate ja som vďačná za to, že dokážem tie situácie nahliadať inak a v podstate sa vrátiť k sebe aj v tých momentoch, ktoré pre mňa zďaleka neboli jednoduché vždy. A pamätám si presne moje teenagerské roky, pamätám si tú mladú dospelosť a aj to obdobie, keď som vlastne chodila na navštevu raz za mesiac, alebo raz za dva mesiace, keď som žila v Prahe, že aké to bolo, ako to dokázalo vlastne vyeskalovať. Je to veľmi zaujímavý proces, musím povedať.

Čo ešte myslíš, že môže viesť ako pre ľudí, ktorým sme dali teraz tento tvoj príklad, že si zažila tú opustenosť v tej forme, v akej si ju popísala v tom útlom detstve. Čo ešte ďalšie si všímaš aj v práci s deťmi a rodičmi, že vedie k takýmto nejakým traumám, ktoré si vlastne veľakrát ani ten rodič nemusí uvedomiť, čo sa vlastne tomu dieťaťu deje a čo výsledku potom v dospelosti sa prejavuje na tých rôznych toxických väzbách a dynamikách vo vzťahoch. Čo ty pozoruješ už v tom útlom veku dieťaťa z pozície aj Montessori z prievodky nevšímavým rodičovstvom ako také?

Tak ono samozrejme veľmi záleží. Nie sú dve rovnaké deti, ako nie sú dva rovnaké rodičia. A vlastne tých rodičov, ktorých som ja stretla, alebo tie detičky, ktoré som stretla, tak tam je tiež veľmi široká škála toho, čo tie rodičia riešia s tými detičkami. Mala som ultracitlivé deti. To som vlastne mala aj devčatko v svojej starostlivosti. To bolo jedno z mojich prvých, moja veľká učiteľka. A tam bolo vlastne vidieť, toto budem hovoriť všetko anonimne, toto devčatko vlastne malo veľmi citlivú maminu aj. Viem, že mámi nachodila sama na terapiu a bolo tam vidieť... Zase je tam veľmi veľa aj mojich osobných tém, ktorých som sa ja sama videla aj v tomto ich vzťahu, aj v tom samotnom devčatku. taká ta vlastne úzkostlíva starostlivosť, až ako opičia láska vlastne to dieťa zachrániť od všetkého a vlastne robiť veci za ňoho, pretože svet je nebezpečný. Hej, že vlastne taká až nadmerne ochraniteľská vlastne roľa tej matky a vlastne to dieťatko tým vlastne ona nechodila nikam do škôlky. Ona už mala skoro, myslím, že mala necelé tri roky, keď som začala vlastne robiť pestunku a s ňou som začala chodiť do toho štúdia Montessori, kde som sa vlastne zoznamila potom aj vlastne s tou metodou a tak ďalej. Takže ona bola vlastne taký môj, jako fakt veľká, malá veľká učiteľka v tom. Čiže to je jeden taký príklad, že napríklad okrem iných vecí, tam som pozorovala vec, že vlastne ona keď bola v nejakom diskomforte, keď sa napríklad rozplakala, alebo keď sme sa lúčili a bolo to ťažké pre ňu, aj pre tú mamu to bolo ťažké, lebo som bola prvý cudzí človek v tej rodine, ktorý vlastne si ju zobral vlastne na nejaký čas a opušťali sme ju, tak vlastne bol tam nejaký proces toho lúčenia. Nebolo to, že ostrý rez a dovy, to som ocenila, ale v podstate tam sprebíhala taká vec, že ona keď sa dostala do nejakoho diskomfortu, začala plákať, tak vlastne okamžite dostala naservírované jedlo. A ja som napríklad mimo iného mala poruchu príjmu potravy. Takže to je vlastne zase ďalšia téma. Čiže ono sa to naozaj nabaluje To je vlastne jeden z tých príkladov. Druhý bol, boli napríklad deti, ktoré sa prejavovali agresívne, ktoré kúsali iné deti. To je v podstate čokoľvek, s čím to dieťa s tou maminkou prišlo na tú lekciu, alebo proste dieťa, ktoré som ja mala v starostlivosti a niečo sa riešilo, nejaká téma, tak sa okolo toho vlastne dalo siahodlho rozprávať. To by som fakt uvádzala veľa, veľa príkladov, ale zásadné tam pre mňa bolo, a to ja vždy hovorím, že v podstate, keď som ešte robila pestunku, tak ešte som sa neprofilovala, ma zaujímajú zároveň deti aj rodičia, ale pre tých rodičov bolo primárne, aby ich dieťa bolo s niekým, s kým bude v bezpečí. Ale pre mňa už vlastne si nešlo nevšímať aj tie ďalšie veci a samozrejme bolo pre mňa aj dôležité pochopiť tiež to súvisí všetko so všetkým, aby som nedávala žiadne nevyžiadane rády napríklad, ale vlastne sa držala v tej pozícii, že som pestúnka, že som chúva. Ale pokiaľ ten rodič tomu bol naklonený, tak som bola otvorená vlastne sa o tých veciach baviť. A fakt tých tém tam bolo strašne moc. Keď teda rodič proste prišiel sám od seba s tým, že teda riešim takúto vec a bol priestor na to, aby sme sa o tom rozprávali, tak sme to otvárali a veľmi jemne a postupne aj som pochopila vlastne z tej mojej pozície, že to je jediný spôsob, ako na to ísť, pretože ten rodič sám, pokiaľ si nesie vlastne svoje nejaké témy podvedome sa chová nejak, alebo vlastne to dieťa formuje tými svojimi programami, tak vlastne ten môj hlavný fokus bol potom na toho rodiča. A on vlastne musel pochopiť v tej svojej aktuálnej roli, že to, aby sa dieťa takto neprejavovalo, či už bolo agresívne, alebo teda malo nejaké iné veci, ktoré tomu rodičovi boli vlastne trňom v oku a vďaka tomu on sa dostával do diskomfortu vlastne sám u seba, tak vlastne, že tá práca začína u ňoho. Že to nie je poďme opraviť dieťa a poďme vlastne urobiť niečo, aby... Samozrejme, ono sa to dá robiť aj na úrovni toho dieťaťa, ale ten rodič z toho proste nemôže byť vynechány. Keď aj ten rodič príde s témou, že moje diete sa prejavuje tak alebo tak, tak pre mňa osobne je nemysliteľné, aby vlastne ja som pracovala len s tým dieťaťom. A do istého veku to ale neni možné, si myslím osobne. Takže vlastne zase naspäť k rodičovi a práca s ním, že vlastne OK, tak čo sú tie tvoje triggere? Keď sa toto dieťa prejavuje, čo sa v tebe spúšťa? No a vlastne, keď ten rodič si to dokáže vlastne zvedomiť a uvedomiť, tak to je práve tá vec, ktorú on u seba dokáže, ak chce samozrejme, ošetriť a s tou vecou pracovať. A ako náhle on toto urobí, a to sa mi naozaj počas tej praxe potvrdilo niekoľkokrát, tak vlastne tá zmena v podstate v tom, ako sa to dieťa prejavuje, je v podstate skoro okamžitá. ale ten rodič proste musí začať od seba. To je vlastne celý ten trick, celá tá magic tej práce. Takže vlastne u tých klientov som to videla nespočetne krát a vlastne aj niektoré spätné väzby, ktoré som dostala, za ktoré som veľmi vďačná, pretože ono to vlastne plínulo tak nejak prírodzene. A až keď vlastne som ukončila pracu v tom štúdiu a lúčila som sa vlastne s tými klientkami, tak vtedy začali chodiť tieto späť na väzby a písali mi tam o tom, že vlastne s čím konkrétne vlastne sa nám podarilo pohnúť. A že vlastne niektorí písali doslova, že sa naučili na to svoje dieťa pozrať novou optikou, alebo vlastne naučili sa k ním, bola tam matka dvojíčiek chlapcov, ktorá tiež to mala... celkom zábavné a zložité, v istom smysle s tými dvoma chlapcami. Takže od nej tiež prišla nádherná spätná väzba. Pamätám si, ak chodila na tie lekcie a bolo vidieť, že proste neni vo svojej koži, že bola frustrovaná, vyčerpaná. No a začali sme sa o tom iba baviť, že čo sa teda deje. No a keď sme to začali rozoberať, tak sme prišli na to, že to dieťa vlastne... Ja vždy hovorím, že to dieťa je zosilovač. To dieťatko zvedomí a vyťahne na povrch všetko, čo ten rodič buď nedokázal, nechcel, alebo z nejakého dôvodu proste nebol schopný nahliadnuť. Tak to dieťa proste príde na svet a vlastne zasa len tým prostredím, ktorého formuje, primárne to ide samozrejme od tej matky, pretože tam je to najsilnejšie puto, tak vlastne začne tie veci to dieťa prejavovať. A už proste to nejde prehliadnúť, pretože často mi dospelí to u seba, presne buď nechceme, nedokážeme, alebo nejak proste s tým nechceme pracovať a to dieťa si príde na svet a proste začne tie veci manifestovať a začne ich prejavovať a to už sa ťažšie prehliada potom. Takže na tomto v podstate je to postavené, čo vlastne sa snažím nejak robiť.

A na to by som nadviazala aj ako keby som sa znovu vrátila k tej manipulácii v dospelosti. Tak ako vplýva teda nedostatok prijatia a lásky od rodičov na schopnosť rozpoznať manipuláciu neskôr?

No zásadne by som povedala absolútne, pretože Keď tam proste... Zase spomeniem toho Gábora, pretože on to vlastne hovorí veľmi výstižne. Ono vlastne sú také tie, akože big T trauma, jak to on hovorí. Hej, že proste... A tiež ich mám za sebou celkom dosť. Ja neviem, proste naozaj, ako by fyzické násilie, alebo zneužitie sexuálne, lebo proste šikaná. Hej, proste to sú tie, ako by big T trauma. Ale potom sú veci, ktoré sa vlastne mali stať, ale nestali sa. To znamená, napríklad to dieťa nevie, alebo nezažilo, aké to je vlastne to bezpočítačne prijatie, možno dotykom, alebo nejakým láskavým prístupom k tomu, keď sa niečo stalo, alebo keď to dieťa niečo vyviedlo. Keď ten človek vlastne nedokázal tam byť v roli toho, toho vedomého dospelého, čo je, chápem, že pre generáciu napríklad mojich rodičov, ale proste oni v živote tieto veci nepočuli. Takže tiež sa na to treba dívať proste, alebo ten, kto to dokáže, proste dívať sa na to s nejakým nadhľadom, tak jako dokáže pochopiť proste, prečo tie veci tak dielajú. Dnešní rodičia malých detí sú vďaka Bohu už trošku inde a vnímam to, že sa toto povedomie o týchto veciach proste šíri. Takže len tá schopnosť v podstate nenakričať na to dieťa a vlastne si uvedomiť, že to je moja frustrácia, ktorá sa vyvaluje von. Ale potom je aj ďalšia vec, že keď už to správim, Keď už reagujem vlastne s nejakým podráždením alebo v nejakom vlastnom diskomforte a uvedomím si to, tak vlastne sa ešte neobviňovať za to, ale fakt sa dostať do takého proste svojho vstredu, že OK, stalo sa to, ale ja mám ďalšie možnosti, ako s tým môžem naložiť. Nemusím na seba vlastne hádzať nejakú obrovskú vínu, nemusím cítiť za to hambu, ale ďalšia veľmi dôležitá vec, ja sa môžem tomu dieťaťu ospravedlniť. A ja si myslím, že je vlastne úplne jedno, či to dieťa má rok, alebo či má 10 rokov, alebo má 15 rokov, alebo má 20 rokov. Keď vlastne ten rodič sa chytí za nos, ako sa hovorí, a vlastne si uvedomí, že aha, tak toto bolo cez čiaru, tak vlastne vždycky môže za tým deťačom prísť. Bez ohľadu na to, či mu ono rozumie, verbálne či mu rozumie. Proste môže prísť za ním a prejavuť vlastne tú emóciu toho uprímného ospravedlnenia, ak my rozumieš. Takže to sú také tie, na jednej strane, big tea traumas, jak on vraví, a na druhej strane sú to veci, ktoré sa mohli stať a nestali sa. Alebo by sa ideálne samozrejme mali stať a nestali sa. Že vlastne ja sa dívam späťne na seba a na svoje bývalé verzie s láskavosťou a s istým súcitom. Samozrejme, že by som si prijala, aby som nejaké veci kedysi neurobila. Ale mám šancu to zmeniť? Nemám. Takže jediné, čo môžem urobiť, je proste nastaviť proste pokoj a mier s tou svojou bývalou verziou a na nejakej úrovni, či už mentálnej, alebo nejakej proste inej, spirituálnej vlastne si uvedomiť, že ja som ale vtedy tiež konala pod vplyvom nejakých vlastných programov a zranení a nevedela som to lepšie. Takže v podstate tak, ako... Ja teda nemám vlastné deti, ale v podstate moje vlastné deti som ja v mojich rôznych verziách, keď sa dívam na seba spätne. A v podstate tak, ako sa hovorí o práci s vnútorným dieťačom, dá sa hovoriť o práci s akoukoľvek mojou bývalou verziou, či to bolo pred 40 rokmi, 30 rokmi, pred mesiacom alebo včera, alebo pred hodinou. Toto všetko vedie potom k jedinej veci. A keď už to človek nejakým spôsobom dokáže, a to je k tej prítomnosti tu a teraz, kde už vlastne s tým, čo sa deje vo mne vnútri, tak k tomu viem v tomto momente vstúpiť. Práca je naozaj na mnohých úrovniach z toho pohľadu, ak to vnímam ja dnes.

Keby si sa na seba pozrela na tú verziu seba, ktorá toto ešte nevidela, pretože tento podcast počúva veľa ľudí, ktorí sa nachádzajú v veľmi toxických, manipulatívnych, narcistických, psychopatických vzťahoch a ešte nemusia mať ako ten nadhľad, pretože mnohí ľudia, keď sú v týchto stiahoch, alebo dá sa povedať, nechcem povedať za každého, ale väčšina ľudí má takú tú hmlu, nevie to vlastne s tým nadhľadom ešte tak uchopiť. Tak čo tebe pomohlo vlastne získať ten nadhľad, keď si ešte bola v tej inej verzii samej seba, ktorá ešte toto nemala takto zintegrované, uchopené, pochopené a vlastne ako si sa nakoniec aj z tej hmly dostala. Pretože ty si zažila manipuláciu rôzneho typu od tej spirituálnej, o ktorej sme sa rozprávali v tom veľmi zaujímavom príbehu, ktorý odporúčam si vypočuť, pretože Karin rozprávala o spirituálnej manipulácii, ktorú zažila v Amazonii, ale počas svojho života sa stretla s rôznymi formami tej manipulácie. Takže zaujíma ma, čo si vlastne ty spravila a kde ťa tak ako... Nechcem povedať, že osvietila, ale kde si sa dostala do... Preč z tej hmly, preč z toho manipulatívneho prostredia, preč od tej manipulácie, lebo ako si to celé zvládla prekonať a čo si pre to spravila. Pretože to môže byť veľmi zaujímavé a také inspiratívne pre ľudí, si tiež nesú rôzne zranenia toho vnútrneho dieťaťa z detstva a ešte si to možno neovedomujú, čo všetko sa stalo a prečo to k tej manipulácii u nich konkrétne viedlo. Alebo prečo sa do tých zťahov dostali a ako vlastne z nich von. Takže je to taká asi už trošku komplexná otázka, ale v podstate, čo si ty spravila, alebo čo sa tebe stalo, že si sa z toho dostala.

Rozumiem ti, úplne ti rozumiem. Na úplnom začiatku, to sa odohrávalo ešte počas toho partnerského vzťahu, ktorý som popisovala, tak vlastne bola U mňa konkrétne informácia od jednej mojej kamarátky, ktorá sa mňa spýtala na základe mojho vzdielania. Je zaujímavé aj, že ja som nikdy nebola týp, ktorý by sa nejak zžaloval kamarátkam, alebo proste by si nejak vylieval to srdce. Ale v tomto konkrétnom prípade to bolo tak závažné, že v nejakom docela ako v bežnom rozhovore medzi nami som upustila nejaké informácie. A vlastne ona mi vtedy nadhodila takú udičku a hovorila, počuvaj, navštuduj si niečo o sociopatoch a narcistoch. A ja, že čo to je? No a vtedy som sa prvýkrát dostala k informáciám. A tam to vlastne celé začalo. Ja som začala vyhľadávať tie informácie v tom vzťahu, ktorý som nedokázala nejak uchopiť, ale vlastne tie informácie mi dali nejaké prvé aha momenty sa tam objavili. A naprík tomu, že som teda mala hlboké zranenia, tak v podstate tieto informácie mali pre mňa tak veľkú hodnotu, že som to začala brať vážne. Nebolo to úplne na prvú dobru, že aha, tak teraz som to pochopila a ja sa s ním rozchádzam. To rozhodne tak nebolo. Ale v podstate ten vzťah od toho momentu trval možno Ja neviem, niekoľko mesiacov ešte. My sme boli odtedy spolu na dovolenke, kde to tiež vyeskalovalo. Proste tých situácií, od ktorých boli sme na svadbe, kde to bol fakt veľký problém, slušne povedané. Takže tá lekcia sa opakovala, až vlastne som ja došla do momentu, kde som zaprvé nahromadila nejaké informácie zvonku, z nejakých externých zdrojov a potvrdilo sa mi to v tom mojom vlastnom prežívaniu, v tom mojom vlastnom živote vo fungovaní s týmto človekom, že je to naozaj to, čo vlastne tí ľudia popisujú. Takže informácie, úplne na prvom mieste. A druhá vec, pod vlastne vplyvom tohto všetkého, vlastne to bola nejaký púd seba zachovy. že vlastne áno, tento človek má takomal omotanú okolo prstá, vlastne na jednu stranu, to bolo vlastne, ak to tí ľudia majú, že takto úplne zapadnú do seba, jak puzzle, že proste tie zranenia ich, ktoré proste majú jeden aj druhý, tak vlastne dokonale do seba zapadnú a v podstate si či už teda projektujú na seba nejaké veci, ale proste si niečo zrkadlia, tak proste preto sa stretli, aby vlastne tam na tom niečo pochopili. Takže vlastne toto bola ďalšia vec, ale v podstate na konci toho, alebo vlastne k tomu mojemu rozhodnutiu ho opustiť, sme rovali všetky tieto veci informácie, ale veľkú rolu v tom hrala vlastne ten môj púd seba, záchovy, že som si povedala, že proste toto ma ničí. To ma tak veľmi ničí, že vlastne ja už to proste nedávam a proste, nejak keby som si spomenula proste sama na seba, že vlastne, že čo je dôležitejšie, môj vlastný nejaký well-being, alebo proste moja vlastná nejaké duševné zdravie, alebo vlastne vzťah s človekom, ktorý som si musela opakovane vlastne zvedomovať si tú vec, že vlastne ma to ničí. A to sa stalo vlastne aj po tom rozchode, pretože tam samozrejme boli nejaké ďalšie udičky a nejaké ďalšie chápadla a ďalšie ospravedlnenia a ďalšie pozvánky na rande. Ja neviem proste, čo všetko. Vždy som sa musela vrátiť k tomu pocitu, to som ešte nerobila vedome vtedy, ale fakt sa to dialo nejak proste samovolne, že som si najviac vtedy potrebovala vybaviť, prečo vlastne som ho opustila. Vždy si spomeniem, tiež to zvyknem hovoriť aj ľuďom, taký pekný príklad, čo som niekde počula. že smeruje to teda k sebaúcte, k sebaláske a k nejakej sebahodnote, ktorú ten človek, ktorý takéto niečo zažíva v roli toho zraneného empata, má na bode mrazu všetky tieto veci. Je to vlastne taký príbeh, že sú dve kamarátky a jedna z nich sa práve vráti z nejakého prvého rande a rozpráva tej druhej kamarátke, že ja som bola úplne nemožná a ja sa mu určite nepáčim Ja proste za nič nestojím. A tá kamarátka je vraví, čo to keca, že však si úžasná žena, proste si citlivá. Nemusíš to takto hodnotiť, vlastne nevieš, ako to dopadne. A je hrozne zaujímavé, vlastne tá pointa toho je, že my vlastne dokážeme, ľudia, ktorí majú nejakú empatiu a sú citliví, dokážu inému človeku vlastne takto v podstate nastaviť to zrkadlo a proste vidieť ho v tej proste jeho kráse, aký je, ale nevieme takto rozprávať sami k sebe. Hej, a vlastne toto isté sa prepisuje napríklad aj v týchto vzťahoch toxických alebo manipulatívnych, že v podstate my tam akoby zabudneme na seba a vlastne Stále konáme nejak... Hlavne tí ľudia, ktorí sú v tom úplne nevedoma, sú úplne vo vleku týchto náročných vzťahov, tak v podstate úplne zabudnú sami na seba. Zabudnú na to, že sami k sebe by mali v prvom rade pristupovať láskavo a nie pod vplyvom toho, že je tu nejaká návnada, ktoré nedokážem odolať. Je to strašne ťažké. Je to veľmi ťažké, ale je to možné. Je to možné.

Čo nasledovalo potom, keď si vlastne tento vzťah opustila? Potom nasledovala tá spirituálna manipulácia?

Ešte nie.

Ešte sa muselo stať do vtedy, aby si sa dostala až do takého vyhroteného bodu. A ešte raz upriamujem pozornosť na ten príbeh, ktorý si určite vypočujte v podcaste, ktorý už odznel. Čo sa ešte stalo? Kým sa ti úplne rozsvietilo? Kým si sa úplne mohla posúdiť?

No vtípené na tom celom je, že v podstate ja som odvtedy stretla ešte dvoch mužov, s ktorými to bola veľmi podobná dynamika. Akurát tento vzťah, o ktorom sme sa bávili, tak ten vlastne trval pol roka. A s odstupom nejakého času som stretla ďalšieho muža, s ktorým vlastne to bolo Tá dynamika bola veľmi podobná, ale ten vzťah trval dva mesiace. A potom prišiel ďalší, s ktorým vlastne po asi týždňoch dvoch týždňoch som si povedala, no tak toto nie. A proste už tam vlastne tie kontrolky, alebo vlastne ten radar sa vlastne rozsvecoval a proste začal húčať o to intenzívnejšie, pretože je to tá skúsenosť, že vlastne pri tej jednej som sa naučila toto, pri tej ďalšej to zúročujem a pri tej ešte ďalšej už proste sa ten proces skracuje, že nemusím ja znovu prežiť celú vlastne tú skúsenosť znovu od A do Z, ale môžem si uvedomiť vďaka tým predchádzajúcim skúsenosťam, že aha, tak toto je podobné. Čiže v podstate je to tak, jak sa hovorí, že proste každá lekcia sa opakuje do vtedy, kým ju nepochopíme. No ale vlastne potom prišla tá spirituálna manipulácia a to bol vlastne trošku úplne iný level tej manipulácie, čo som v podstate nedokázala prehliadnúť, pretože zaprve to bol pre mňa úplne nový svet, vlastne ten svet tej posvetnej medicíny. Ja som doktory vôbec nepoznala, ani som vlastne nepoznala nikoho, kto by mal takú skúsenosť. z mojich vtedajších kamarátov. Už potom späťne som pochopila, že niektorí mali skúsenosť s nejakými takýmito látkami alebo substanciámi. Ja sama som s nimi koketovala, keď som mala nejakých 20 do 30 rokov, tak tam boli podobné látky rozširujúce vedomie. Ale konkrétne s ayahuaskou a vôbec so šamánmi som nepoznala nikoho. Čiže ja som nemala ani s kým veľmi konzultovať. takéto veci, pretože som nemala vedomie o tom, že by niekto z mojho okolia, z toho prostredia reklamy, proste z toho prostredia tých mojich kamarátov, s ktorými sme žurovali, alebo proste sme chodili na dovolenky, alebo sme grillovali, nikoho nič také nezaujímalo. Čiže samozrejme, tých faktorov tam bolo viac, ale v podstate Keď som prišla vlastne do tej džungle, tak jak som to popisovala, tak boli isté red flags alebo nejaké varovné signály, ktoré vidím až spätne. Je to pod vplyvom toho, že som nemala tú skúsenosť predtým, až potom neskúšala.

To myslím, že ten príbeh si môžu ľudia vypočuť, pretože ten si veľmi detajlne rozprávala, takže je veľmi zaujímavé si to dať do kontextu toho, čo Karin rozpráva teraz. a určite si ho vypočujte. Každopádne ma zaujímať, či po tejto spirituálnej manipulácii, na to, aká to bola facka takže, či si sa ešte potom stretla s nejakými vyslovene extrémne manipulatívnymi ľuďmi alebo ako to vyzeralo potom. Ako si sa už s tej spirituálnej manipuláciou vymanila.

Ja by som ešte len priplnila jednu vec, ktorú si sama pýtala práve aj počas toho minulého nahrávania. A dostali sme sa k nej. Čo je to teraz spirituálna manipulácia? To nie je nič iné, iba manipulácia. Vlastne sú tam iné rekvizity a sú tam iné prostredie. Keď človek takto príde do nejakej inej kultúry, tak v podstate má tendenciu, aj vlastne pod chvíľou toho, čo som odrozprávala, že vlastne je to pre ňoho nové, je to pre ňoho zaujímavé, vyzerá to proste magicky, vyzerá to, ja neviem, proste zaujímavo, impozantne. Ale samozrejme, zase tam hrá tú najdôležitejšiu úlohu v týchto všetkých kulisách, hrá tá duovera. ktorú vlastne ja som, tak jak som rozprávala v tom príbehu, tak stála na tom, stála na zážitku, ktorý ja som zažila vďaka týmto ľuďom a nedokázala som vlastne ten red flex odhaliť.

A ešte by som k tomu chcela povedať, vstúpim do toho, že aby to tiež dávalo nejakú vzúku ľuďom, ktorí ešte nepočuli ten tvoj príbeh, tak tam sa odehrávala aj Nazme to ľudovo čierna mágia a proste rôzne takéto praktiky. Takže ako bolo to aj mimo tvoju trošku kontrolu v určitých leveloch. Takže ako do toho by som teraz nezachádzala, lebo treba s to vypočuť. Každopádne zaujímavá to, aby sme to teraz tu neodrozprávali znovu, ale že vlastne zaujímavá skôr ešte teraz to, čo sa dialo potom, keď si sa už z tohto typu manipulácie vymanila a či si potom ešte nejaké ďalšie manipulatívne vzťahy zažila.

Rozumiem, prepač, trošku odbočila, ale je to tak. Ono v típie je v tom, že človek pokiaľ proste má, ako ja, toto vnútorné nastavenie, to vlastne neznamená, že mne sa bo tejto... relatívne ťažkej a temnej skúsenosti v džungli. Samozrejme, že od momentu, keď sa to stalo, tak vlastne som sa tou integráciou začala na tie veci prichádzať a vlastne sa to začalo nejak uzdravovať, to moje zranenie. Ale to neznamená zase, že to bol jednorazový nejaký event, jednorazová udalosť a od vtedy vlastne už je všetko super. Není to tak. Takže áno, dostavila som sa postupne do ďalších a ďalších vzťahov, kde vlastne tá manipulácia už nebola možno na prvý pohľad tak okatá. Ale začala vlastne prichádzať v takých jako jemných nuancoch, alebo ak by som to povedala, Je veľmi jednoduché niečo, keď je úplne niečo evidentné, nazvať, že to je manipulácia. Napríklad áno, to, čo som zažila ja, bola spirituálna manipulácia. To, čo ľudia zažívajú v toxických vzťahoch, proste sú tam v tej pozícii, tej obete, a začnú si to uvedomovať, áno, to je manipulácia. Ale proste my zažívame... Obrovské množstvo všelijakých vzťahov a tak, jak sme sa bávili vlastne o tej dynamike, ktorú vlastne dieťa zažije, keď je malé a potom vlastne si to nesieme ďalej v tom živote, tak v podstate to môže byť naozaj v akomkoľvek vzťahu. Človek sa dostane napríklad do pracovaného prostredia, kde je nejaký líder alebo šéf, ktorý má nejaké narcistické sklony alebo poruchy osobnosti. Tiež sa to môže veľmi ľahko prejaviť v tom pracovnom prostredí. Ja teda nechcem byť konkrétna, ale mala som niekoľko takýchto spojení, Na začiatku, a je to tiež hrozne zaujímavé, že ja som sa vždy k týmto skúsenostiam dostala tak, že tam na začiatku bolo niečo, čo mňa ohromne zaujímalo. Ale naozaj to bolo, keď takto povieme proste, že táto posvetná medicína má určite mnoho benefitov, rozhodne. Nie je to rozhodne pre každého. Ja už som tento svet tiež opustila a som za to vďačná, že žiadne externé medicíny ani žiadne substancie už nepotrebujem. Ale v tom momente to bolo pre mňa ohromne lákavé, aj vďaka tomu, že mi podobná substancia predtým dovolila niečo zažiť, vďaka čomu som sa dokázala otvoriť a nejaké veci sa dokázali vyvaliť von. Či už teda to bola táto skúsenosť, ktorá došla vďaka tej posvetnej medicíne, alebo to bola ďalšia skúsenosť, kde ja som mala šancu niečo sa naučiť. Či to bolo o práci s deťmi, alebo to bolo v spolupráci s nejakými ďalšími terapeutmi, s ktorými som spolupracovala, alebo vlastne akákoľvek ďalšia iná príležitosť, kde bolo niečo, napríklad to bola organizácia, ktorá nejakým spôsobom pomáhala ľuďom. Vždy tam bolo niečo, čo ma ohromne fascinovalo a videla som tam nejakú možnosť uplatniť nejaké svoje know-how, alebo či už to bolo z bývalej kariéry, alebo vlastne z tej práce s deťmi, z práce s ľuďmi. Čokoľvek, čo som po tej ceste nabrala jednoducho, tak som videla, že aha, tak tu by to bolo super sa realizovať. A toto bolo vlastne také... taký ten headline, na ktorý som v podstate skočila, da sa povedať, keď to veľmi zjednoduším. A v podstate pod vplyvom tej spolupráce, alebo toho procesu, ktorý sa potom ďalej odviel a začal sa dejať, tak sa zrazu začali ukazovať nejaké veci, s ktorými som ja vlastne vnútorne mala veľký problém. Hej, že v podstate zás to poviem tak jako veľmi všeobecne, že ľudia, ktorí niečo hlásali smerom von k ľuďom alebo svojim klientom a potom v súkromí alebo v backstage proste ja som počula od nich niečo úplne iné. A bola to veľká lekcia, pretože, jak som vlastne aj hovorila o tom, jak som zostala úplne bez prostriedkov a bez práce a nejakú dobu dokonca bez bývania, tak to bolo veľmi dôležité pre mňa, pretože to bol môj príjem. A často to bol môj jediný príjem. A vtedy vlastne som bola postavená pred veľmi ťažkú voľbu, či pokračovať v takomto projekte, alebo v takejto spolupráci, alebo v takomto spojení, napriek tomu, že som mala veľký vnútorný problém s tým, čo sa tam deje, ako sa to deje, ako sa to vlastne, napriek tomu úvodnému wow efektu, ako sa to ďalej začalo odvíjať. A v podstate som taká hajhrdá na seba, že napriek tomu, že som naozaj nevedela často, čo so mnou bude a ako to bude, tak som dokázala odísť. Takže naozaj tá manipulácia, a vôbec, to je otázka, či je toto manipulácia, k tomu k tomu vlastne smerovala tá tvoja otázka. Odhaliť tieto veľmi jemné nuancy toho, že kde tu dušu ešte predávam a či som ochotná to robiť, alebo si poviem, aha, tak toto naozaj nie. A to je to veľké, vlastne tá najväčšia lekcia pre mňa z toho, že kde to teda ešte... ide cez ten môj filtr a či to dokážem dávať, alebo či tú dušu predám a budem v tom pokračovať, pretože mám za to napríklad tie peniaze, alebo proste nejaký iný pocit z toho, alebo to proste dokážem utnúť. A bolo to veľmi, veľmi ťažké.

To verím, pretože hlavne keď je to otázka týkajúca sa nejakého živobytia alebo vôbec prežitia tak je veľmi náročné v mnohých takýchto situáciách si ísť iba za tým, že áno, že seknem s tým, lebo závisí od toho, či je ďalší človek závislý pokiaľ má niekto deti a tak ešte možno ešte iná rovina toho, ako nad tým rozmýšľa, pretože Je to veľakrát veľmi náročné, každopádne určite je minimálne dobré vo všetkých takýchto nejakých situáciách hovoriť, nie postaviť sa za seba čo najviac, pretože To býva najväčší problém aj v týchto manipulatívnych sťahoch, že človek nemá jasne vymedzené hranice, pretože empatii, alebo ľudia, ktorí sú citlivejší, alebo majú prehnanú, prehnané zase do iného extrému, vychylenú tú empatiu. A hovorím to preto, že vlastne v detstve tou empatiou to bol obranný mechanizmus, ktorý riešil to, že keď boli veľmi zraňovaní rôznymi situáciami a ľuďmi, sa tak nacitovali na ostatných, na okolia, na všetko, že si tú empatiu až začali prehájnať, alebo jednoducho, že si ju vypestovali ako veľmi, veľmi citlivú. A tým pádom sa vlastne znistali tie empatie, čo je vlastne samostatná téma ako sama o sebe. Každopádne, prečo to hovorím, je to, že vlastne tí ľudia, ktorí majú tú empatiu takto hodenú, tak veľakrát najväčší problém je, že nemajú tie hranice. Lebo tým, že sa vedia na ľudí nacitiť tak do takých extrémnych detailov tak tie hranice ako keby nevedia si ústať. Pretože chcú, aby sa všetci cítili za všetkých okolností dobre. Aby všetko bolo v pohode, aby ich to neohrozovalo. Čiže robia to... aj na nejakej jednej rovine spodu seba zachoví, aby vlastne ten druhý neohrozil. Na druhú stranu sa ohrozujú tým samým, čiže je to veľmi tak zamotané, ale na druhú stranu aj veľmi zrozumiteľné, že tie hranice, je tam najčastejší ako problém si ich udržať. A preto si myslím, že aj v náveznosti na to, čo hovoríš, že je veľmi, veľmi, veľmi dôležité začať hovoriť viac nie, ako áno. A to aj z toho dôvodu, ja som to opakovala už aj dlho predtým v iných súvislostiach, ale že v podstate na všetko čo mu povieš áno, tak na všetko ostatné hovorí, že nie. A keď človek dá priestor tomu manipulatívnemu druhému človeku alebo tomu správaniu, tak hovorí nie krajším zážitkom, krajším skúsenostiam, lepším vzťahom a celkovo úplne iné energii. Takže je to o tom, že to nie. je veľakrát jedno z tých najdôležitejších slov, ktoré by človek mal mať po ruke, aby sa aj tej manipulácii mohol nielen úplne vyhnúť, ale aj zamedziť nejaké prejavy. A zároveň si stať potom za tým, nie len ho ako povedať, alebo nejako vyjadriť, ale jednoducho Pokiaľ to ultimatívne nie je odísť z nejakého stiahu, z nejakého prostredia aj z nejakého pracovného stiahu, tak je to na mieste, pretože otvoria sa dvere k niečomu lepšiemu a k niečomu pozitívnejšiemu. Aj keď to napr. tak nemusí vyzerať.

Úplne presne. Úplne absolútne souhlasím so všetkým, čím hovoríš. Ono ale práve najťažšie, vnímam to, aby človek sa vôbec k tomu dopracoval, že to nedokáže povedať. A to je práve za mňa osobne naozaj mravenčia práca v tom, si vlastne sa vrátiť k sebe. Ja viem, že to je hrozné kliše, proste tá sebaláska, ale pre mňa to nie je. Tiež sa mi páčilo, teraz nedávno som napísala taký príspevok o tom, že skutočná sebaláska nie je penový kúpel. Skutočná sebaláska je tá práca, tá ťažká práca, ktorú vlastne nikto nevidí a nikto ti za ňu nezatlieska. Že je vlastne to hovorenie, presne ako hovoríš to áno, samej sebe, keď to naozaj tak vnímam, a to nie, keď to naozaj tak vnímam. Keď tá hranica, ktorá je veľmi povolená, tak konečne začne trošku spevnevať. Lenže práve ten proces, ktorý k tomu vedie, tak je často naozaj vydláždený tými veľmi ťažkými skúsenosťami, kým tá lekcia sa opakuje a opakuje a opakuje, až kým konečne nie je pochopená.

A zároveň, pokiaľ niekto ešte hovorí, to nie už často, ale to okolie to nevníma, alebo to manipulatívne prostredie, v ktorom ten človek řečie už v partnerskom sťahu, alebo v pracovnom sťahu, nikto to nebere navedomie, tak tam je jediný možný spôsob, ako to vlastne doceliť, aby to vnímali a to je odísť. Iná možnosť nie je, pretože človek sa môže vymedzovať do aleluja, ale pokiaľ ako tí ostatní na to zvysoká kašlu, slušne povedané, tak to proste nikam nevedie a človek si iba zarába na ďalšie zranenia a na ďalšie nepríjemné situácie a jednoducho tam cesta z toho von je jedine ísť z toho von.

Iná cesta tam nevedie. Presne tak. A ono potom ešte môžeme samozrejme zachádzať do ďalších a ďalších oblastí, ale Ďalšia rovina, v ktorej môžeme túto neschopnosť za seba postaviť, alebo vlastne povedať to nie a povedať áno tomu, čo vlastne chcem povedať áno, je, že sa to začne prejavovať v somatickej rovine. Že vlastne to telo začne prehovárať a začne prehovárať chorobami. ďalšia známa fráza, keď telo povienie. Ja som mala práve počas tej bývalej kariéry mnohé chronické choroby. Dokonca som mala začínajúcu rakoviny kočka maternice. Bolo tam tých diagnoz až moc, ale nebrala som to tak, že aha, telo mi niečo dáve. Ja som to nevedela vtedy jednoducho. Proste tieto veci, ktoré prepájajú telo, Mysel a ducha mi boli absolútne neznáme. Iba som vedela, že som chorá. Prišli nejaké ťažké diagnózy, ale nevedela som si to vysvetliť nijak. Jednoducho som proste chodila po doktoroch a po zákrokoch a vtedy to tak jednoducho bolo. Až teda prišli samozrejme potom nejaké vyhorenia v tej bývalej práci a podobné ďalšie veci. No a teraz keď sa zase len späťne na to pozerám, tak som schopná to nahliadnuť. zás nejakou proste optikou, ktorej som vtedy nemohla rozumieť jednoducho. Takže tiež už aj z tejto roviny si dávam na to pozor, pretože jak mám vlastne také senzitívnejšie nastavenie, tak viem, už aj keď človek vlastne ten empat, alebo ten citlivý alebo citlivejší človek začne so sebou pracovať a berie to naozaj vážne, že proste začne sa vedome zaoberať tým, čo prežíva a začnú sa vyskytovať takéto nejaké invazívne veci zvonku, alebo v tom vnútri sa objaví niečo, čo ten človek zrazu zistí, že si s tým dokáže poradiť a začne to robiť, tak už len tak nepripustí, že by ho zvalcoval nejaký bulldozer, nejaký manipulátor alebo niekto zvonku. že vlastne tá hranica tým pevne a ako to vieme, že proste nie je to lineárne v žiadnom prípade. Proste tie veci sa dejú proste z rôznych levelov a proste je to kontinuálna vec jednoducho.

To, ako si hovorila o tých zdravotných nejakých témach, tak my sme vlastne nahrávali ten rozhovor s doktorkou Nadešou Šoltysovou a môžete si ho vypočuť, je to 32. epizóda a má názov skrytý odkaz toxických vzťahov, kde sa práve rozprávame o tomto, čo Karin teraz nadhodila, že vlastne ako ako sa to vlastne v tom tele môže prejaviť. A pre tých z vás, ktorí ste sa buď s tým ešte začiaľ nestretli s takouto súvislosťou, alebo aj pre tých z vás, samozrejme, ktorí tieto súvislosti poznáte, si určite tú epizódu vypočujte, pretože je tam veľmi veľa podnetných zamyslení sa nad tým, ako čo s čím súvisí a prečo a ako sa to vlastne prejavuje potom na fyzickej rovine. Čo si Karim myslíš, Akoby ľudia, ktorí sa v týchto extrémne manipulatívnych sťahoch ocitli, čo by mohli spraviť, keď teraz prechádzajú takým ťažkým obdobím a nevedia, ako z toho von. Najskôr sa pozrieme na to, že keď niekto nevie stať a odísť, alebo že nevie sa odhodlať. Čo by si ty mohla zo svojej perspektívy a zo svojej skúsenosti poradiť, čo by bolo dobre spraviť?

To je fakt veľmi ťažká otázka, pretože si myslím, že naozaj každý ten človek má tú svoju skúsenosť unikatnú, je vlastne zafarbená niečím, čo on v minulosti prežil. Bez toho, aby som toho človeka videla, lebo stretla, pochopila vlastne, čo sa mu deje, tak nejaká taká prvá pomoc, premýšľam nad tým, Rozhodne aj v tých skupinách, v ktorých sa nachádzam, kde sa ľudia o týchto veciach bavia, tak sa navzájom vlastne povzbudzujú k tomu, aby odišli z toho prostredia. Ja viem, že to je strašne ťažké, pretože som mala aj klientka, ktorá mala sína, ktorého vlastne mala v striedavej starostlivosti a bola v rozvodovom konaní so svojím manželom, ktorý bol právnik, ktorý mal neskutočné možnosti ovplyvniť to konanie. A sú to veľmi bolavé veci aj pre mňa, ktorá som počúvala to, čím prechádza. A je veľmi ťažké takým ľuďom niečo radiť len tak od stola. Takže... Zasa len vrátim k tomu, že ako si ty hovorila, nie je jedno, či ten človek je sám, ako som bola ja, alebo či tam je nejaká rodina, či tí ľudia majú spolu proste viacej deti, hypotéku, firmu, že proste o to komplikovanejšie to je. Ale v zásade, ono to vždy, som presvedčená o tom, tá práca začína vždy u samých seba, u toho človeka, ktorý vlastne sa s takýmto niečím potýka.

Pri tom, že vlastne ako jedno z takých, čo si myslím, že je najdôležitejšie je vlastne to rozhodnutie.

No samozrejme.

Lebo to je ten prvý moment, prvý krok k tomu, aby sa vlastne niečo začalo hýbať, ale to naozaj akože úplne rozhodnutie, že stačilo mi, končím. Lebo môže vám ktokoľvek čokoľvek rozprávať aj podporné rady, aj môžu vám ľudia okolí hovoriť, dávať nejaké informácie o tom, že v čom sa nachádzate, ako to vyzerá zvonku. Ale človek, pokiaľ sa mútorne sám nerozhodne, že nedospie do toho bodu, už nie a že stačilo mi, tak vlastne bez tohto rozhodnutia sa môcne pohňať. Čo by si ešte poradila ľuďom, ktorí už z takého vzťahu odišli a potrebujú sa teda spamätať? Čo si možno ideálne z vlastnej skúsenosti... Ty si spomínala tu psychoterapiu. Čo ešte si robila, aby si sa mohla z týchto všetkých vecí pozbierať a znovu vrátiť k sebe?

Jasné. Ono je tam zase mnoho úrovní. A tým, že tiež každý sme úplne iní, ale pre mňa... Tam bola aj istá izolácia od kamarátov. Už to asi určite aj mnohí hovorili, ale v podstate v takýchto vzťahoch je veľmi časté to, že ten partner, ktorý je v tej manipulatívnej pozícii, si v podstate uzurkuje toho empata pre seba a má snahu buď odstrihnúť od tých kamarátov, ale proste od toho prostredia, tak potom tak po takomto závažnom rozhodnutí, ako hovoríš, už som išla niekam ďalej, ale pravda je, že to rozhodnutie je najdôležitejšie, je v podstate... Znovu začať tvoriť to, aj to svoje sociálne prostredie, vlastne robiť veci, ktoré ma vyživujú, ktoré ma bavia, ktoré možno dovtedy nemali priestor, pretože tá hlava a ten život bol zahotený proste tým vzťahom samotným, pretože to bola tak veľká a náročná téma, že tam proste nebol priestor na nič iné. Čiže proste návrat k tomu, čo jednoducho mi, neviem povedať inak, vyživuje tú dušu. Sice aj počas toho vzťahu som občas chodila. Milujem salsu, milujem speu, hudbu, muziku, živu, folklór. Takže v tomto období som to vnímala tak, že som tie veci ustúpila do pozadia. A potom, keď som to rozhodnutie urobila, tak sa postupne tie veci do toho mojho života začali vrácať. Čiže akákoľvek forma psychohygieny v podstate. Začala som písať, hej, to bolo zase po tej džungli, keď sa to stalo, tak vtedy som vlastne začala písať, začala som sdielať vlastne nejaký... Či už ten tá príbeh, alebo veci, ktoré vyplyvali z toho mojho predchádzajúceho života, alebo proste z toho detstva. Veci, ktoré začali vlastne dávať zmysel proste tým ďalším poznaním a hlavne seba poznaním. Takže ten písanie si denník alebo journaling, v podstate čokoľvek, proste či človek maluje, alebo proste hoci aká kreatívna činnosť v podstate, alebo ja som začala behať napríklad, tých vecí je strašne moc. Robiť čokoľvek, čo ten človek... Ale nemať to ako kompenzačný mechanizmus zase. Robiť to proste od srdca a z radosti, lebo keď viem, že mám v tom tele, čo teda určite máme, keď tie emócie nie sme schopní pozorovať alebo prijať a nakoniec ich uvoľniť. tak v tom tele zostávajú. Sú tam v tele nejaké energetické úzly alebo veci, ktoré tam jednoducho zostávajú. A už len pohybom, táncom alebo hociakým športom v podstate ta energia v podstate prúdi a vie sa transformovať a vlastne odchádza potom z tela zdravo preč. To sa veľmi zaujímavé zase súvisí s tými chorobami, pretože si viem predstaviť, že človek, ktorý funguje v takomto nejakom toxickom vzťahu, no tak sa to presne, jak si hovorila, proste podpisuje na tom zdravi. Čiže všetko to spolu súvisí, ono sú to prepojené nádoby. Takže nejaký ten návrat proste k sebe nie len na tej rovi, že OK, samozrejme, terapia je dôležitá, proste najsi nejakého sprievodcu, ktorý vlastne rozumie tomu, čo ten človek prechádza. Môže to byť vlastne, ja neviem, no to už ten výber, samozrejme, ten človek musí urobiť sám. Ale ja som pochopila tiež, že v podstate tá nejaká mainstreamová terapia mi pomohla rozhodne na začiatku nahliadnúť na tie veci nejakou optikou, A vlastne na konci tej terapie som zistila, že je to síce fajn, ale ja potrebujem ísť ešte hlbšie. A proste tá mainstreamová terapia mi to v tom momente, alebo tento druh terapie mi to v tom momente vlastne nedokázal poskytnúť. Čo mne samej vlastne pomohlo, už teda to bolo trošku ďalej na tej mojej ceste. pri čom som vlastne zostala, tak samozrejme to bola meditácia, ale tiež rôzne formy meditácie. Všímavosť alebo mindfulness je vec, ktorá mi denne zachráňuje zadok, keď to tak poviem. Že v podstate nejaké to uvedomovanie si uvedomovania. Hej, proste to, čo sa mi deje, tak zvedomenie si toho, pretože ten život Jak niekto povedal, to sa mi tiež veľmi páčilo. Uvediem to tiež ako príklad. Videla som nejaký podcastový rozhovor a bol tam taký mladý muž, ktorý hovorí, že ja som sa pýtal svojej terapeutky, že prečo ten život musí byť v takých extrémoch. Buď som úplne hore, alebo som úplne dolu. Stále dvíham sa a padám a ide to hore, dole, hore, dole. A tá terapeutka mu hovorí, že videli ste niekedy EKG monitor? čo tam robí vlastne tá kryvka, že ide hore alebo dolu. A hovorí, viete, čo by sa stála, keby bola iba takto rovno v strede. Takže ono v podstate... Ten život, áno, proste sú tam občas eskapády a sú tam proste ťažké lekcie, ale to neznamená, že oni prestanú chodiť. Môj osobný názor je urobiť vlastne iba to, že začneme proste to svoje vnútorné nastavenie meniť tak, aby vlastne tie výkyvy ktoré sa tam aj tak budú vždy dejať, sme vedeli prijať nejak z ľahkosťou, keď to tak poviem. Čokoľvek sa deje, tak možno keby som pred desiatými rokmi určite reagovala úplne inak. Boli veci, ktoré by ma samorozhodili. Ja tiež som bola pasívne agresívna, tiež som reagovala na veci. iným spôsobom v porovnaní s tým, akonárne reagujem dneska. A práve v tom prostredí, v ktorom som teraz naspäť, tak vlastne tu sa to všetko začalo krásne odkrývať. A veľmi dobre si pamätám, ako to kedysi bolo a vlastne vnímam to teraz proste inak, jednoducho. Ale len preto, že vlastne v tomu predchádzali všetky tie veci a proste celá tá cesta, nech to boli akékoľvek metódy, medicíny alebo nástroje, ktoré mi na tej ceste pomohli, alebo ľudia, ktorí ma sprevádzali, či už teda mi naozaj držali bezpečný priestor, alebo sa z nich vykluli. Ľudia, ktorí mali proste skrytú agendu, alebo proste boli manipulatívni. Vlastne všetko toto sformovalo. Všetko to viedlo k tomu bodu, kde som ja tu a teraz, a zajtra a za týždeň a za mesiac, alebo proste za rok to zase bude inak. Čiže ono je to nekonečný proces. Ja si myslím, že to učenie fakt končí posledným dňom, čo sme na svete.

Karin, ti ďakujem veľmi pekne za to tvoje sdielanie. Sme tu pokryli viac tému manipulácie z rôznych hľov pohľadu, čiže máme toto také pestre dnes. Ale každopádne ti veľmi pekne ďakujem, že si sa podelila aj o svojej osobnej skúsenosti. Ešte raz odporúčam pre tých z vás, ktorí ste si zatiaľ nevypočuli príbeh Karin, tak si pustite podcast o spirituálnej manipulácii a jej príbeh. a tam tiež je veľa takých ako zaujímavých zamyslení a podnetov, ktoré je dobre si tiež uvedomiť. Ešte raz ďakujem, že si sa podelila aj o svoju časť príbehu a želám ti nech sa ti na toj ceste dáriť najviac.

Ja tež veľmi pekne ďakujem. Veľmi ma tešilo. Tiež ďakujem aj za tvoje podnety. Bolo to veľmi zaujímavé. A za priestor, ktorý si mi držala. Veľmi pekne ďakujem.

Ja ďakujem aj tebe, že si si vypočula, alebo vypočul dnešnú epizódu. Keď sa ti páčilo, tak sa prihlás na odber. Nech ti neunikne žiadna téma. Zdieľaj na sociálnych sieťach a hodnoť podcast o trsa hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohlo dostať čo najviac ľudí, ktorí môže pomôcť. a ešte viac inšpirácie a odkazy aj na to, čo robí Karin, nájdeš v popise epizody. Už teraz som na teba teším pri ďalšej téme podcastu od srdca, tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. Pamätaj na to, že si zasnúžiš len to najlepšie.