#42. Ukradnuté puto: príbeh vymazanej mamy

Zažila si alebo zažil si vzťah s narcistickým partnerom a chceš sa o svoj príbeh podeliť v podkaste o CRCA? Klikni na odkaz príbeh pod touto epizódou. Chceš znovu objaviť svoju vnútornú silu a dôverovať sebe, láske a životu? Prečítaj si moju knihu Znovu sama sebou. Nadežne je aj seriózny dotazník, ktorý ti pomôže odhalieť viac ako 50 skrytých varovných signálov narcistickej manipulácie. Je vytvorený tak, aby si mohla identifikovať prípadne aj iný ako partnerský vzťah. Kniha tiež obsahuje aj viac ako 40 overených typov, ako sa z toxického vzťahu spametať, ako upokojiť svoj nervový systém a znovu sa rozžariť. No a z kniho získaš aj dva bónusy, meditáciu na uvoľnenie napäťa a tlaku a meditáciu na posilnenie sebavedomia. Odkaz je pod touto epizodou. Vítej pri ďalšej epizóde podcastu o crca, v ktorom sa narovinu a otvorene rozprávame o partnerských vzťahoch, narkotickej manipulácii a o tom, ako nájsť cestu naspäť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočnej láske. Volám sa Nora Šulíková a sprevádzam ženy na ceste naspäť k sebe. Ako certifikovaná kôčka im prostredníctvom emočného detoksu pomáham uvoľniť emocionálnu záťaž, oslobodiť sa z toxických vzťahov, lepšie sa napojiť na intuíciu, prebudiť vedomie sebahodnoty a znovu otvoriť srdce láskem. Som autorko knížčastie na dosách, knížnou sa na sebou, denníka snov, množstva meditácií, vzdelávacich prednášok, online kurzov a som zakladateľko školy Šťastie a konferencie sa na sebou. Dnes sa budeme rozprávať Leo, ktorá vám povie svoj príbeh. Vítaj, Leo.

Ahoj, Nora. Ďakujem vám pekne za pozvanie.

Začneme teda na začiatku tvojho príbehu. Ako si sa zoznamila so svojím bývalým partnerom? Ako to vyzeralo?

Spoznala som sa s ním na internete. Bolo to ako keby cez nejakú moju známu. A takto sme boli na nejakom takom rande spoločne. Kde už ja na tom rande som cítila, že to moje telo ma nepúšťa že nemala som veľmi dobrý pocit z toho rande. Ale aj napriek tomu som vlastne tomu zťahu chcela dať šancu alebo tomu človeku som chcela dať šancu.

A prečo si sa rozhodla dať mu šancu, keď to telo ti hovorilo niečo iné?

Lebo vždy som bola naučená, ako keby byť to slušná, dobrá devča ktorá sa nejako správa, má nejaký spôsob aj toho vyjadrovania. A v podstate vždy som mala ako keby to svoje telo utlačené. To znamená, že nevenovala som tým mojim pocitom a tej intuícii ako keby dostatočný priestor. A spätne vidím, že toto bol ten ako keby veľký bod učenia a veľký bod toho, kde sa aj teraz nachádzam.

Dobre, a teraz keďže si mu dala tú šancu, že vlastne si sa stretla s ním znovu a teda opakovane, tak ako vlastne ten váš vzťah vznikol? Kedy ste si povedali, že ste vo vzťahu, alebo ako to celé začalo?

No ja som vlastne na tom rande bola taká otvorená. Veľmi mi na ňou imponovalo to, že ja už som nejakým spôsobom na sebe pracovala a on vlastne uhral ma tú strunu, v podstate aj on sa nejako rozvíja, je nejako dobre zabezpečený. Takže ja už tým, že som mala tiež nejaký u seba taký status, dobrú prácu nejaký svoj vlastný byt a podobne tak vlastne veľmi mi to prišlo, že je to vlastne niekto s kým by som mohla sa podielať na tej svojej budúcnosti. A v podstate vlastne celé to rande bolo o tom, že on tam síce vlastne rozprával aj o sebe. Nepýtal sa veľmi mňa, ja som skôr bola taká tá výrečná. A už som tam ja vnímala, že on má nejaké svoje nejaké bloky alebo proste ma to nejaké svoje detstvo. Už som ho tak nejakým spôsobom rozanalyzovala. A vtedy som mala ako keby taký možno zachránarský syndrom sama v sebe. Teda ja mám nejaké svoje boliestky z toho detstva. A v podstate, keď tento človek sa ako keby na sebe pracuje, venuje sa sebe, vlastne rieši nejaké tie veci, tak prečo by to nemohol byť nejaký plnohodnotný a funkčný vzňah?

Dobre, čiže začali ste, alebo teda začali ste zrejme spolu viac tráviť času. Ako ten vzťah vyzeral na začiatku?

Začali sme tráviť čas tou. Áno, to bolo tak, že vlastne sme si dávali nejaké také randé, nejaké prechádzky, stretnutia. Ja som po tom prvom rande už mala pocit, že už tam ako keby nepôjdem ďalej s ním, ale nejakým spôsobom a ako keby... začal mi písať a všimla som si, že teda máme nejaké spoločné témy. Čiže ako keby to prvé rande bolo úplne niečo iné, ako vlastne potom sa to ďalej vyvíjalo. Lebo na tom prvom rande som nemala dobrý pocit z toho. Nebolo to také, ako keby, to bolo takéto racionálne, si zdôvodne, že tento človek vyzerá fajn pre mňa. A potom vlastne, keď sa mi on ozval a začal vlastne práve tým, že o, tvoje modré oči veľmi sa mi páči, akým spôsobom sa vyjadrujaš a tak, také tie lichotky. Tak zrazu sme prešli aj pri tom písaní do takého uvoľnenia ľahkosti. Zrazu tam bol aj taký ten humor a nadsaska a to mi veľmi imponovalo. Čiže tu už som videla, že bol taký ten rozdiel medzi tým, čo som ja mala nejaký svoj pocit versus to, že inak sa prejavovala tajme tomu, keď sme si písali cez tie siete. Chodili sme presne takto. Bolo to pár randé, boli sme na nejaký večeri boli sme v nejakom múzeu, v nejakom kine. A v podstate to boli také bežné randé.

A koľko trvalo takéto obdobie tej ľahkosti a takej tej uvoľnenosti? Často to býva práve ten lovebombing, ktorý tam na začiatku býva taký ako dosť výrazný. Zažila si to v nejakej extrémnej podobe, alebo ako si to vlastne zažila?

Áno, on mi nosejeval kvety, takže bol veľmi taký galantný. Čiže v podstate všetko, čo ja som ako keby v mojich nejakých predstavách vyžadovala od toho partnera, od toho muža, tak vlastne zrazu tu bol niekto, kto mi dal ten pocit dôležitosti. Hej, hičkal si ma nejakým spôsobom, nosil mi tie kvety, pozýval ma na večeru. Nemal problém zaplatiť za tú večeru, hej. Čiže bolo to pre mňa také ako keby veľmi... také lichotivé, respektíve veľmi som si tým, ako keby možno aj dokazovala, že konečne ja mám tú hodnotu. A to trvalo tak možno, ja neviem, asi cca mesiac takéhoto intenzívného. bombardovania to vláskou. Ja som bola také ako keby, že ani pusania, ani proste nejakej intimnosti. To znamená, že ja som veľmi si držala ako keby tú hranicu. A ja už som vedela, že keď už chcem, tak chcem ten vzťah a chcem do ňoho ísť tým, že viem povedať mne, mám nastavené tie svoje hranice a a proste chcem mať vzťah, ktorý je zamložený na komunikácii. Čiže niečo, čo mne predtým tých vzťahov chýbalo. Tým, že som na sebe pracovala, tak už som vedela, že toto chcem, toto ja chcem v tom vzťahu zažiť. A v podstate ten mesiac to tak ako keby trvalo, že ja som vlastne, áno, bola som ja ako keby takým tým vodcom, on sa tak ako keby snažil ma dobíjať a ja už som postupne tak ako keby uvoľňovala po tomto, že som sa tak ako bola som taká dostupnejšia. Ale čo bolo veľmi také ako keby rýchle je možno to, že vlastne on sa ku mne veľmi rýchlo nasťahoval. Čiže zhruba po tom mesiaci sme začali bývať u mňa. Napriek tomu, že on mal nejaký svoj byt a ja som teda mala svoj byt tak vlastne začali sme sa ako keby stretávať u mňa. A už to bolo o tom, že vlastne ako keby on si tu postupne začal nosiť tie veci a postupne sa ku mne ako keby pridával. S tým, že on mal tam stále svoj byt, stále svoje stanovište, ale čím ďalej, tým viac trávil času so mnou, alebo u mňa. A už tu začínali byť také prvotné nejaké výstražné, Vlajočky, pretože už sa tu začal tak zabývať a už tu chcel všetko meniť a už mi tu chcel všetky veci zlepšovať a tak. Už to bolo také, že toto nie je dobre, toto nie je, toto by si mohla vylepšiť. Čo som ja teda brala na jednej strane? Wow, že konečne taký sebestačný chlap, ktorý naozaj mi tu aj pomôže s tom domácnosťou. Niečo, čo som ja predtým nezažívala, zrazu tu prišlo v tej celej forme a dostalo tu tú hmotnú podobu. Takže ja som to tak postupne akože vítala s tým že vlastne mi začal ako kýby pomáhať aj v tejto stránke. Prejavoval sa ako chlap, vedel dosť zárobiť tých peniazí čo som predtým mala partnerov, ktorí toto nemali. Dával mi tú lásku, dával mi tú pozornosť. Áno, bol úžasný aj v tej intimite, čo som tiež tedy dotedy nezažila. Takže vlastne 100 bodov zo 100.

A kde sa to začalo meniť? Lebo ty si hovorila, že ako sa k tebe už nasťahoval, takže si tam cítila a vnímala nejaké tie vystražné signály. Ale čo bolo také, že si si začala už uvedomovať, že niečo nie je úplne OK a kde to nastalo a ako to vyzeralo?

Ja som tam čase bola aj v novej práci, čiže mne sa tam... Vlastne to bola taká udalosť, alebo také obdobie, kedy ja som mala veľa vecí takých, ako keby nových. Vstupovala som do nových takých vecí, ako napríklad tá nová práca. A tam vlastne, on ma napríklad chodieval čakať. Ja som to brala, že wow, že proste tak si chýbame, tak ma chodí čakať. Ale v podstate neskôr späťne som zistila, že to bola iba jeho už začínajúca, ako keby kontrola nado mnou. A on sice nosil mi tam aj kvety, aby to samozrejme všetci videli. Ale už tam začalo tým, že ja som mala šéfa, ktorý bol zhruba na šlomejku. Takže už tam začali také, že a prečo si nebereš krátke šaty. Hej, pritom tie šaty boli také, ktoré som aj mala v tom šatniku, ja neviem, dva, tri roky. Takže to nebolo, že by som si niečo nové kupovala. Takže už tam boli takéto, ako keby... Vlajočky toho, že ako sa obliekám potom, keď som napríklad mu chcela pozdieľať tie veci, čo sa diali v práci a bola som s kolegami na obede a už to bolo, že a s kým si tam bola a kto tam bol a áno a tento Jožko, hej, a on sa s tebou rozprával a prečo sa s tebou rozprával a prečo ty s ním toto rozoberáš? Čiže už tam boli také tie sebazpitujúce veci. No a ďalšia vec bola aj to, že on chodil na nejaké služobné cesty a tým pádom ja som mala priestok pre seba, čo ja potrebujem mať priestok pre seba nejakým spôsobom. Ale zrazu vlastne tam prichádzalo k tomu, že on chcel vlastne ten čas, aj keď nebol so mnou, bol v zahraničí, ma kontrolovať. Chcel vedieť, kam chodím, s kým chodím. Znašil sa vyzvedať o tom, kto sú tie moje kamerátky. Snažil sa ako keby dostať aj také tie veci, čo my s tými kamerátkami spolu riešime, ako dlho sa poznáme. Čiže bol taký sebazpitujúci, alebo teda spitoval sa veľa, zaujímal sa, ale spätne to vidím, že to nebol taký ten prirodzený záujem, ale skôr záujem s tým, že sledujem niečo, aby som to vedel potom neskôr použiť a využiť. Snažil sa napríklad spoznať tie moje kamarátky. Čiže ja som povedal, že ideme s babami, máme každý mesec stretnutia, idem s týmito babami, vrátim sa o 2 hodiny. Takže už tam boli také žiarlivostné scény, keď som neprišiel presne o 2 hodiny, ale 2 hodiny a 5 minút. Alebo tam proste sa snažil vtlačiť do toho stretnutia, že on tam chce byť s nami. V podstate tam som nastavovala tie hranice, že nie, že teda toto je naše stretnutie, môžem ťa tam tak maximálne zoznámiť s nimi a pôjdeš preč, tak už potom. mal nejaké prejavy takého, že nevedel dýchať, upriamoval na seba pozornosť, volal si záchranku a takéto veci. Čiže vyslovene tam žiadal stále tú moju neustálú prítomnosť a keď nebola, tak vlastne mal na to tie svoje mechanizmy z detstva, ktoré vlastne upriamovali tú pozornosť cez to, že je mu zlé, že proste sa mu ťažko dýcha a podobne. Ďalším takým napríklad bodom, ktorý som tam postupne si uvedomila, že to bola nejaká skrytá manipulácia, bolo to, že napríklad išli sme niekde na večeru a ja som si chcela niečo dať a on si chcel dať niečo úplne iné. A teraz on mi začal ten môj výber nejakým spôsobom dehonestovať. A to, tú virusy nedávaj, proste vieš, aké sú moria, tie ryby sú plné toxínu a tak. Daj si radšej so mnou tuto, ja neviem, kačku. A ja že ja ju aj tak nedojem celú. A ja že ale veď ja mám chuť na rybu, ja si tú rybu dám. A že daj si so mnou, doješ to, hej. A tak ja že a vies čo, vlastne v podstate kačku som dlho nemala. A už som išla do tej kačky, hej. A to boli presne takéto malé drobné veci, ktoré sa v tom ako keby v dennom živote začali diať, ktoré mňa, ako sa vraví, že tá žaba, keď ju varíte v horúcej vode, tak ona vyskočí. Ale keď ju začnete tu vodu prihrievať, tú studenú, ktorá ona je, tak vlastne ona si nenevšimne, že tá voda sa ako keby začína, tá teplota zvyšovať. Takže niečo také to bolo aj som. Čiže bolo to postupne, ja som si povedala, že nie, ja si vezmem tie šaty. Postavila som sa za seba. Prišiel potom, že je moje zlé. Hej. Nejakým spôsobom bola tam tá reakcia, že nie, je potom jeho. Hej, chce ísť s nami na to stretnutie. Nie, nepôjdeš. Maximálne som ustúpila, že dobre zoznamím ťa s tými kamarátkami. Hej. alebo vyžadoval si fotky z každého stretnutia. A čo robíš, kde robíš. Práci mi potom volal napríklad aj viac, keď som mal neprijatých hovoriť. Ja som bola na mýtvu, a kde si bola? Tuto sme mali meeting vedľa teraz, alebo bola som na obede. No a postupne to vlastne začalo meniť aj tú moje správa, nie? Pretože dostala som sa do toho, že ako keby som stále na výsluhu. že ako keby potrebujem mať stále nejakým spôsobom nejaké dôkazy na to, že som dobrá, že teda nič nerobím zle, že nepozrela som baj očkom na svojho kolegu, nedebatila som so svojím šéfom, nepozrela som sa mu do očí a podobne. Takže v podstate on keď mi stále dával ako keby nejaké tie otázky, tak ja už som začala robiť to, že som začala tú realitu ako keby nezdielať s ním. Respektíve som zdielala, ale tak, aby to zase jeho nepodnetilo k ďalším a ďalším otázkám. Takže tam už napríklad som strácala sama seba. To vidím spätne.

A to sa k tomu spýtať, že vlastne tým, že ty si to videla vymedzovala si si nejaké hranice. A čo sa dialo, okrem teda toho, že vlastne čo si hovorila s tým dýchaním, že mal nejaké také prejavy, že aby ťa nejakým tým dostal niekam. Keď si ho konfrontovala s týmto jeho, nazvime to obmedzovaním alebo kontrolou, alebo nejakou formou žiarlivosti. Alebo inak sa spýtam, konfrontovala si ho s tým?

No späťne si uvedomím, že nekonfrontovala som asi dostatočne. Pretože ja som presne potom už išla do toho ako keby ústupu. Hej, že nie do toho útoku, ale do toho ústupu. A stále to bolo iba o tom, že to si iba ty vymyšľáš. Ja chcem byť iba s tebou, mne ide o tvoje dobro, hej. Čiže ako keby som začala aj ja premyšľať nad tým, že toto, čo mne tá hlava hovorí, alebo tie pocity, že môže to byť aj inak, hej. Čo keď on má naozaj reálne pravdu. A tým, že on vlastne veľa pracoval na sebe, hlavne po tej mentálnej úrovni, tak v podstate už som tam videla tú mentálnu manipuláciu, alebo teraz ju vidím. Takže takto to nejakým spôsobom ako keby začalo a potom vlastne neskôr, ale neskôr, hej, bavíme sa možno o 2-3 mesiace neskôr, čiže my sme ten vzťah mali veľmi ako keby... Mali sme ho krátky, intenzívny, s veľmi silnou dohrou teraz. Ale v podstate ten prvý mesiac bol taký celkom fajn. Ten ďalší mesiac OK, vedeli sme o tom. My sme spolu začali chodiť aj do takej školy nejakého sebarozvoja a podobne. Čiže tam zase bola len tá príležitosť, že on videl viac do tých mojich nejakých zranení. Vedel, čo sú moje slabé miesta. A tým, že som vlastne vnímala jeho, že on chce tiež na sebe pracovať, tak sme si ako keby zvedomovali, že ok, teraz prešlo to v dobie zalubenosti, mesiac, dva a teraz vlastne sa nám začínajú v tom bezpečnom priestore vynárať všetky tie témy na spracovanie. Ja som to tak brala, že sú to témy na spracovanie. Ja som sa snažila s tým niečo nejakým spôsobom pracovať. A vlastne tuto prišlo k tomu, ako keby nejakému stretu, že v podstate on sa snažil tie veci ne nejakým spôsobom uzavrieť, alebo poďme si to vydiskutovať, ale on vlastne išiel do tej drámy. a snažil sa čím ďalej, tým viac hrotiť tie veci. Ja teda tiež som v tom čase veľmi pracovala, objavil sa mi ten ako keby nejaký dlhopotlačovaný hnev, čiže už som vedela, ako keby nebyť veľmi pasívna v tých rozhovoroch, ale ísť do tej argumentácie, ale skôr takým tým, hej, ako keby nie krikom, ale istak ako keby silnejšie do tej argumentácie, že neostala som tak, ako by v uzadi. A tým pádom vlastne, čo sa u nás dialo, bola tá dynamika, že vlastne on vymyslel nejakú situáciu, že tu si rozprávala s tým kolegom a pozerala si sa na ňoho. alebo prečo si s ním bola na obede a teda ja som si nedokázala ustať tie hranice. A on to vlastne ešte viac vyhypoval. Ja som teda na to zareagovala tiež nie veľmi kľudným spôsobom a v podstate sme sa tak, ako keby proste ten oheň, ak sa šíri, hej, hore, niekde po stožiari alebo neviem, tak vlastne my sme sa takto, ako keby tá intenzita išla hore, hore a nikto to nevedel z nás dvoch stopnúť. Ani jeden to nevedel akokeby riešiť, možno s tým skľudom, alebo nikto z nás to nevedel nejakým spôsobom stopnúť jednoducho, že a dosť, halo, pozrime sa na to. Boli tam veľmi, veľmi akokeby emócie, ako sa hovorí to talianské manželstvo, že proste rozhadzujú sa, proste tie emócie hora dole. A končilo to potom tým spôsobom, že vlastne neskôr on si dokonca ma nahrával. On vyprovokoval nejakú hátku, alebo proste vyprovokoval nejakú situáciu. A v tom momente, keď on už bol taký v tomto svojom šmungu, ja som bola vo svojom šmungu, vtedy vyťahol napríklad foťák a začal si ma nahrávať. Kto tieto veci potom neskôr použil.

Dobre, a kedy nastal teda bod zlomu? Ty si hovorila, že ten vzťah bol relatívne krátky, ale veľmi intenzívny. Takže po koľkých mesiacoch, alebo v akom období si si uvedomila, že takto to už ďalej nejde a že...

Ja som si to uvedomila dosť neskôr, pretože vlastne asi tak my sme boli 5-6 mesiacov spolu a ja som tam otehotnila. Hej, my sme vedeli, že teda chceme tú rodinu spolu. V podstate mi to také prišlo, že áno, že proste s týmto človekom. A napriek tomu, že vlastne tieto veci začali tak akože už sa ukazovať postupne stále som ja myslela, že však sme spolu, hej, dokážeme, zvládneme to. Ja som dávala tomu nejakú takú ako keby väčšiu možnodôveru, že to zvládneme spolu. Ja som odtehotnila tým, že ja som vlastne nikdy tie detičky mať nemala podľa tých všetkých predpovedí lekárov. Takže pre mňa toto bolo ako keby že wow. úplne mega super nejaký životný sen dosiahnutý. A do toho ešte prišiel aj covid. Takže v podstate tieto dve situácie vlastne sposobili to, že sa to všetko pomenilo. Všetko sa to zmenilo, my sme ostali uzavretí v mojom byte. Ostali sme uzavretí aj v tom nejakom strachu, že čo sa bude dierlo. Všetko nikto nevedel počas toho obdobia, že čo tam bude. A ja som bola teda tehotná.

A niečo sa zmenilo, keď si otehotnila? Lebo väčšinou nastávajú vo vzťahoch ako rôzne zmeny, keď ta žena otehotne. Tak na zaujímavé, či v tvojom prípade sa napríklad jeho správanie nejako zmenilo.

No bola tam veľká radosť z jeho strany. Zase ešte väčšie. Zase ako keby taký návrat toho lovebombingu. Že teda, hej, povedom, na rukách nosila toto a hen to. Takže bolo to také ako keby na začiatku fajn. Ale keď som bola možno takom tom čtvrtom mesiaci teho deňstva, tak vtedy už cítil, že tú pozornosť mám viac ako keby do seba, otočená na to babetko a tým pádom začali sa tieho prejavitej nedostatku pozornosti prejavovať viac a viac. A teda začínal upriamovať, tým že sme boli ešte aj zavretí spolu v jednom byte tak už začal upriamovať pozornosť aj na také tie detaily, že čo ako som položila, kde som čo dala. A už takéto veci mu začali vadiť, ako som vyvešala veci na sušiak a zlé som to vyvešala. Dala som to, dajme tomu zlé, tie farebné trička. Sive neboli pri sivom, mudre neboli pri modrom. Hej, veci také, ktoré napríklad pre mňa Je jedno, ako položím hŕnček na tú odkvapku, alebo mne je jedno, ako dám veci na sušiak. Či tam pomiešam tie farby, či dám trička s ponuškami. Vlastne tam som začal na takýchto maličkých veciach vyvolávať viac a viac tých konfliktov a drám. A dokonca, keď som bola v necelom 30. týždeň tak práve kvôli takto vybešanému právu som potom takmer ako keby mal predčasný pôrod. Mal som silné kontrakcie, ktoré som ako keby išla predýchať vonku. Už počas toho tehotenstva, on sa snažil ma nikde nepušťať von na prechádzky. Hej, ja bola som na penke začal ma koukivy uväzňovať v môjom vlastnom byte. Čiže odmietal napríklad, že som potrebovala byť sama, potrebovala som ísť, prejsť. vyniesol si len smeti, takže on to všetko dával tým, že teraz sú zákazy a on sa bojí, aby som nikdy nechytila ten covid a podobne. Tak vlastne ma sa snažil, aby som bola stále tu, lebo on pracoval u mňa z môjho bytu, z môjho stola a v podstate ja tým, že som bola na penke, tak vlastne som mala nejaké výchadzky, takže som sa snažila chodiť ako keby von počas tých výchadzok, prejsa. a tak ďalej, takže vlastne už toto tam bolo to ako keby minimalizácia, nejak byť sama so sebou, hej. Sama so sebou, izminieť z tech smetí, trochu sa nadýchačať z tvého vzduchu. Takže tak, alebo potom tam boli ešte také veci, že ono napríklad veľmi veľa nejakých rôznych alergí, tak napríklad nemohlo som vetrať, hej, lebo jemu to nerobí dobre. Takže úplne také obmenzovanie, až také obmenzovanie tej slobody.

No dobre, a teraz keď si bola tehotná, potom keď sa narodilo bábetko, tak sa dialo čo?

No keď sa narodilo bábetko, tak to bolo už také, že v podstate sa mi staral aj do toho mojho vzťahu s tým malým. Heďže už keď som bola v tej pôrodnici, tak veľmi tam podpora nebola. Pretože ako náhle ja som išla rodiť, tak on si chcel volať záchranku, pretože je mu nerobilo dobre počuť tie moje vzdýchy a proste tie kontrakcie. Ja som tu dostala kontrakcie a on si musel volať záchranku, lebo je mu zle. Takže zase upriamovanie pozornosti na seba a v podstate hneď po tom pôrode, tak už vlastne stále mi ako keby chcel byť v kuse, ja keď som bola v tej nemocnici, v tej porodnici, tak stále mi, že čo mám nové a stále chcel len telefonovať a stále chcel byť ako keby súčasťou vlastne toho systému. A keď som prišla teda aj domov, tak vlastne opäť tam bol taký ten lovebombing, ale skôr z toho pohľadu, že vlastne on chcel ako keby sa o toho malého starať sám, o toho synčeka nášho. On mi napríklad niekedy nedal ani maleho prebaliť v noci s tým, že ty léž, ty toto, ty hen to. Ale vlastne, reálne hovorím, späťne to vidím, že tam bolo presne to, aby sa puto medzi mnou a medzi tým synom nenaviazal. Ja som sa vtedy v tom čase ako keby smiala, že on keby mal prsia, tak on nás nadejkují. Takže bolo tam to, že nemal on tú pozornosť, ten náš synček bol veľmi náročný, nechcel spávať, takže už tam došlo aj k tomu, že obidvaja sme boli nejakým spôsobom aj vyčerpaní. a aj proste nejako možno frustrovaný. A ten synček mal aj rôzne koliky, takže bolo to veľmi náročné. Takže on ho napríklad mi nechcel dať ani ho nejako uspávať, tak on ho išiel teda uspať, on ho čičíkal. Keď som chcela ísť napríklad naša prvá prechádzka, kde som malého dala do kočiarika, tak on sa chytil toho kočiara, mňa nenechal ísť s tým kočiarom. Čiže zrazu tu bol... Ja som mala úplne pocit, ako keby on sa teraz preorientoval zo mňa na toho nášho syna.

No a hovorila si mu niečo ohľadne tohto, čo vlastne robí? Alebo vymedzila si sa nejakovo či tomu?

Úprimne nemala som tedy energiu na to. Pretože tam už to začalo byť také dosť náročné. Ja som tedy mala aj problémy nejaké zdravotné. A v podstate, keď mal si inčo v necalo 3 meseci, ja som skončila v nemocnici. Hej. Takže v podstate oni zostali dvaja. s tým vlastne bývalým partnerom, ten synček s ním a v podstate to museli zvládnuť nejaké 4-5 dní. A ja som teda vlastne bola ako keby takto násilným odpojená od toho synčeka, lebo to bolo náhle. Ja som nečakala, teda vedela som, že pôjdem, budem hospitalizovaná ale nevedela som, že to bude na takto dlho a v podstate ja som išla iba na nejaké predoperačné vyšetrenia a u mňa vrátila som sa. Takže Tam potom vlastne ja som aj riešila tie svoje zdravotné problémy. Bola som dlhé mesiace aj na nejakých antibiotikách. Tam už vlastne začalo potom aj to, že on začal kontaktovať moju mamu a začal jej bráviť rôzne veci, že trpím popôrodnou depresiou. Našiel mi psychologičku, ktorá keď som jej povedala, že čo sa deje, alebo ako sa cítim, alebo čo vlastne som sa dozvedela tak ta mi reálne aj povedala, že či si stále myslím, že problém je vo mne. Že tu sa jedná o emočné, psychické respektíve tam už boli aj nejaké také útoky fyzické. Takže či mi to príde, že stále som problém ja.

Dobre, keď hovoríš o týchto rôznych útokoch, tak fyzický útok bol čo? vyprovokovaný čím?

Áno, napríklad tým, že vlastne malý sa v noci zobudil a ja som ho kojila a tým pádom vlastne tým, že sme mali spolu, ako keby na tú posteľ. Tak vlastne on sa ako keby na to zobudil a tak dostala som takú pestiovku do hrúde. Čiže v tom momente, keď sa ten malý kojil, tak vlastne nad ním, hej, do hrúde som dostala takú pestiovku, hej.

Kvôli tomu, že sa zobudil?

Kvôli tomu, že nemôžel nasi spať pravdepodobne.

No dobré. A kedy ti to už začalo byť úplne jasné, že nechceš ďalej žiť a že chceš s tým skončiť? Pretože tá psychologička, alebo možno ešte niekto ďalší ti nejaké veci už naznačil. Ale kedy ty si dospela k takému nejakému vnútornému rozhodnutiu, čo ešte sa muselo stať, aby si sa vlastne rozhodla, že ti to stačilo.

Niekedy to tá pani psychologička povedala, tak ja som tam to neprijala. Ja som bola taká v tom šoku, že už ona sa ma spýtala, že či mám kam odísť do bezpečia a ja, že nemám. A pri tom teda akože bývali sme u mňa v mojom bytehe. Čiže ja som úplne bola taká z toho že ja som to ani nejakým spôsobom vôbec neprijala že vôbec niečo také sa môže diať. Ale keď mi potom mamina začala rozprávať že ako ju kontaktuje ten môj bývalý partner ako jej rozpráva úplne iné veci v realite, ktoré sa stali tak už mi to prišlo teda také divné. Ale my sme vlastne ako keby to nejakým spôsobom Ja som to zase chcela zachrániť, aj teda kvôli malému. A vlastne, kedy som dospela k tomu bol, že mne sa taká situácia zdravotná opäť zopakovala. A ja som týp človeka, že mňa už vlastne zo všetkých tých vecí dokáže vyťahnuť naozaj už iba ten zdravotný problém. Že ja držím, držím, držím, trpím, trpím a v momente, keď už mi ide fakt reálne o život tak vtedy ja dokážem robiť nejakú zmenu. a asi zhruba pol roka, trošku viac ako pol roka po tom, čo som skončila v tej nemocnici sa stalo to, že sa mi tá situácia zopakovala zdravotná a vtedy už som teda doslova utiekla. od neho. My sme vtedy neboli v mojom byte, boli sme niekde inde alokovaní, takže som odtiaľ teda utiekla a v podstate tá pomsta nedala dlho na seba čakať, pretože do troch dní rozbehlo na mňa nejaké neodkladné opatrenia na súde, nejaké trestné oznámenia a pod. Takže ja som vlastne ako keby Keď mi to došlo, už bolo teda neskoro. Už som vedela, že moje zdravie to nedá, že buď teraz, alebo nikdy. A vlastne, keď sa na to pozerám, alebo čo by som možno uhobila inak, tak by bolo to asi, že by som sa na toto začala pripravovať, na ten odchod, aby som bola pripravená. možno aj ako keby aj fyzicky, aj psychicky, aj finančne. Pretože ja som naozaj v tom čase odchádzala. Fyzicky som bola teda zase po nejakom zákroku, tom stravotnom. Čiže fyzicky som bola veľmi ako keby na tom zle. Ja som dotišňo schudla 10 kg, ja som mala vyslovenie mneké tel. Potom aj telefonovali z nejakej sociálnej kompany akurateli z policie, že čo sa deje, tak ja som bola úplne v šoku. Ej, toto bolo niečo, čo tak som narazila celou svojou tvárou do tej krutej, surovej pravdy a reality, že ja som naozaj skúdla desať kilón.

A vaš syn bol vtedy ešte maličky, že to ešte bolo?

No, on nemal ani rok ešte.

A čo sa teda dialo o hľadne neho? Pretože zostal s tebou, alebo zostal s ním, alebo ako to vyzeralo?

Zostal teda so mnou, kým teda ja som bola u svojej rodiny. Takže to bolo také, že kým som sa ja potom dostala náspäť aj do svojho trvalého bydliska, respektíve tam, kde mám teraz ten býdar, kde sme teda aj bývali všetci trena spolu. Tak to chvíľočku trvalo a veľmi dlho sme čakali na nejaký súd, alebo k tomu súdu ani nedošlo, ale čakalo sa vyše roka. A v podstate boli nejaké rozhodnutia z toho súdu, že ten malý je síce nezverený, ale teda má sa s tým očom stretávať veľmi, veľmi často bez mojej prítomnosti. A natoľko, že vlastne ten cinček, on bol kojený, on mal veľké problémy, my sme riešili naozaj od toho jeho narodenia veľa problémov s ním ako naozaj po tej zdravotnej stránke, vrátane toho, že on nebol skupný prijímať tie prvé prikrmia tak, že mal vlastne, ako keby to babetko, to zrkadlilo celú tú dynamiku rodinnú, že nevedel prijímať tú stravu. Tak aj napriek tomu, že toto sme mali, tak vlastne mala som tomu otcovi umožniť niekoľkokrát do týždňa bez mojej pritomnosti, ako keby ten styk s tým synom. A v podstate tým, že sa tým súdom nikde nepohlo tak som bola nutená chodiť na tie stretnutia.

A on sa nepokúšal dostať naspäť k tebe, alebo dať sa znovu dokopy?

Nejakým spôsobom sa akože skúšal. Ale myslím, že tá jeho strategia potom bola taká, že počas toho roka, kým vlastne došlo k tomu súdu, on sa snažil, ako keby na vonok to vyzeralo, že prijal tú situáciu, že je to tak a tak toto bude. a chce byť s tým synom, čo ja som teda ako keby mu aj umožňovala, pretože ja som tam nevidela ten dôvod, aby on s tým synom nebol. A zároveň aj pre mňa to bolo tým, že ten synček bol neozaj náročný, tak aj pre mňa to bolo trošku, že keď sa stretávali potom sami, lebo ja som už potom umožnila, že aby bol aj potom neskôr s ním sám, takže aj pre mňa to bolo také, že aj ja mám ten prístrok pre seba. Ale vlastne ten prvý rok, on sa snažil viac menej nadviazať tú dôveru naspäť a robil to takým spôsobom, keď som povedal, že pre Malého by bolo možno fajn, keby sme chodili na plávanie. A on s tým súhlasil, podporoval to. Čiže on uhral to možno na takúto stratégiu, že budem teraz robiť všetko, aby som získal opäť jej dôveru a keď už bude tá dôvera, tak už to budem zase nejakým spôsobom nikde hrotiť, kam to ja chcem. A tak to vlastne reálne aj dopadlo. Pretože ja som, hovorím, tie prvé stretnutia chodila s nimi kde som čelila v kuse ponižovaniu, prenašaniu viny, zodpovednosti. V kuse to bolo proste ponižovanie. A pre mňa tieto stretávania boli veľmi náročné. Ja som tam chodila kvôli tomu, že ten malý bol kojený a nemohol byť takú dlhú dobu bez omňa. Tam sa bavíme o tom, že tam to bolo aj od 8. do 18. bez omňa. Takže vlastne my sme ten rok tak, ako keby sa snažili nejako fungovať, kým bude nejaký súd. K súdu potom nakoniec ani nedošlo, kvôli nejakým udalostiam. Takže v podstate my sme potom s tým, že sme sa naučili nejakým spôsobom sa respektovať. Ja som nebranila teda v kontakte s tým malým. Potom som mu nechávala toho malého aj teda ako, že môžu byť aj sami aj tie dve, tri hodinky. Že proste to zvládne aj ten malý s ním. A tak vlastne ja som ako keby nebola nutená to nejako riešiť. Čo teraz spätne vidím, že tu bola tiež takáto vlájočka, že halo, že okej, že keď to funguje momentálne a ten človek sa už nejako ukázal, že chráňca, urob si svoje hranice, naozaj si to daj nejakým proste právnikom, súdne si to daj nejako podpísať, aby si bola ty chránená. A toto ja som tu napríklad neurobila, to tak teraz spätne vnímam. Takže my sme vlastne po tom roku začali normálne fungovať, k súdu nedošlo a my sme ďalej fungovali ako keby na takej úsnej rodičovskej dohode s tým, že vlastne on toho syna stále navštivoval, potom sme to začali nejakým spôsobom presúvať, aby s ním bol jeden deň, cez víkend, potom dva. A postupne to on začal, už chytil tu ako keby silu a začal to vlastne práve presúvať, aby ten syn bol čím ďalej, tým viac s ním. No a tu už potom zase sa vynovili ďalšie a ďalšie nejaké situácie a problémy.

Čo sa dalo potom? Lebo tá vaša situácia sa postupne gradovala, čiže čo sa stalo, keď on už presúval tú starostlivosť viac na seba?

No tam sa už začalo robiť to, že keď už som sa postavila, že nie, že napríklad aj tá striedava starostlivo, že v tom nevidím nejaký zmysel, pretože som videla, že ten syn človek to nie veľmi dobre znáša, tak už tam začalo nejakým spôsobom, tak ako keby očierňovanie z jeho strany. Už to začínalo byť také, že už iní ľudia do toho boli zapojení. Keďže vlastne synček už od malička, on mal takéti prejavy, taký bol ako keby silný a fyzicky silný, myslím v tom zmysle, že aj v kolektíve sa prejavol s detičkami tak, že vlastne ich hryzol, nekým spôsobom ich napadal. Tak vlastne riešili sme to v určitom čase potom aj s pani psychologičkou. A vlastne napríklad už to začalo, že začalo to očierňovanie mňa. Hej, preto o pani psychologičko, že čo ja robím zlé. A stále sa vracal ako keby do toho nášho príbehu, do toho, ako som ja jemu ublížila, ako som vlastne ja proste zničila celý ten ako keby príbeh o tej našej rodine. A v podstate ako ja som teda za všetko zodpovedná. Takže tam nebol... Myslím, že on sa nesnážil žiadnym spôsobom naspäť sa dostať, ale on sa ako keby viac zameral na toho syna a dostať toho syna.

A keď ste to riešili s tou psychologičkou, tak ona tam videla nejaké naznaky toho, ako on teba manipuluje, alebo ako to zneužíva a ako využíva vo svoj prospech?

O tým, že sme riešili syna, tak vlastne ona sa k tomu neviadrovala kovyslovene. Iba konštatovala, že je tam nejaká rodinná dynamika, že ten syn to nezvláda, keď je s námi obidvomar, preto nám aj odporúčila viac menej sa stretávať separátne, že mali len s ním, alebo mali len so mnou. Čiže nie, aby sme my posobili ako rodina. On sa stále snažil ma pozývať, stále sa snažil vymýšľať nejaké výlety, kde budeme všetci mitrať a spolu. Niekedy som povolila, na začiatku som ho povolila a potom som si začala uvedomovať, že to nemá teda zmysel. že prečo by sme sa mali hrať my na nejakú dokonalú rodinu, keď ňou vlastne nezme. A tým pádom vlastne nech ten syn ako keby keď už tak už naozaj vyrastá v tom, že vie toto je ja a mama a toto je ja a otec ale nezme akože my traja dokopy.

No a ak ten váš príbeh pokračoval, kde sa to začalo zase hrotiť?

No začalo sa to hrotiť tak, že v podstate ten môj ex-partner, alebo bývalý ten partner, otic môjho deteťa začal, to som sa neskôr dozvedela, začal už podnikať nejaké kroky. Takže začal robiť kroky, typu, že začal nejaké kompetentné orgány kontaktovať a začal rôzne situácie. im predostierať ako pravdivé. Snažil sa ma úplne deptať za to, že ja neviem, že odoznala som synčeka Boli sme práve vtedy vonku, takže dajme tomu, že mal trošku pošpinený svetrík alebo zaplatenú topánku. Takže už začal sa takéto veci spochybňovať moju kompetenciu tej matky. Snažil sa to aj pred rôznymi kompetentnými orgánmi. Mám pocit, že teda každú jednu vec tam vyťahoval a kontaktoval pretože späťne som sa to zvedela. že vlastne aj kompetentné orgány boli o tomto informované, že toto trvá veľmi dlho a poznajú ho, respektíve aj vedia o tom našom prípade. Pokračovala to ďalej potom tak, že nastali nejaké situácie, nejaké klamstvá z jeho strany, ktoré... ktoré ako keby predstiera tomu synovi, že sú pravdivé.

Čo to týka ruce za teba?

Týka ruce za mňa? Áno, áno. Čiže ten vlastný synček začal byť tak nejakým spôsobom presviačaný, manipulovaný. Snažil sa toho si nazískať spôsobom, že veľa hračiek, žiadnej hranice, čiže ja som bola tá, ktorá vyznievala ako keby, že ja som tá horšia, pretože som chcela udržať nejakým spôsobom nejakú... nejakú vychovu. Tým, že my sme obidvaja v tom našom vzťahu nemali nastavené hranice. Ja som bola príliš submisívna, on bol príliš dominantný, tak vlastne aj toto sa odzrkadlilo na tom našom synovi, že v podstate on stále prekračoval tie hranice. Čiže jemu trebalo nastaviť s láskou nejaké tie hranice. A to som sa teda vlastne ja nejakým spôsobom aj snažila. Študovala som si o tom, riešila som to s psychologičkou. Taktiež aj ako povedala, že áno, že on má problém s nastavovaním hraníc. A tým pádom, že ja som nejakým spôsobom nastavila, že dneska nebude táto hračka napríklad, alebo že nekúpime si ďalšie hračky, pretože doma máme ďalších 20, tak vlastne ten otec prišiel a kúpil mu tú hračku. Alebo ja som niečo, urobila nejaký koláčik, tak prišiel otec a dal mu 4x väčší koláčik. alebo dajme tomu úaž aj keď nejakú tu hračku som ja kupila, tak táka istá, ale väčšia hračka prišla od toho otca. Takže ten otec sa snažil ako keby toho syna, išiel cez toho syna, snažil sa ho nejakým spôsobom získať jeho priazeň, aby mal vlastne s ním viac tých zážitkov, aby ten syn stále s ním bol ako keby, že áno, mal to potešenie, že u mňa musí upratať hračky, u mňa má nejaké povinnosti a u tata bol naozaj vyslovene, že má tú voľnosť, má tam tú hru, má tam tú zábavu, má tam viac z tých zážitkov a podobne. Takže vlastne takto to začalo, že on si ho tak nejakým spôsobom ako keby k sebe priputával, no a neskôr, keď bol jej nejaké videohovory, tak mu stále ukázoval nejaké fotky. A toto, keď si bol malý, a tu sme toto, a tu sme robili hen to. Čiže ako keby sa mu pripomínal, vytváral stále v ňom ten vzťah, že ten otec tu stále je a stále sa môžeš na toto tešiť a toto spolu zažijeme. A začal ho nejakým spôsobom aj tvoriť v ňom závislosť, napríklad na počítačových hrách. Takže vlastne, syn keď prichádzal od neho, tak sme veľmi mali problém. Mala som ja problém ho ukočírovať nejakým spôsobom lebo bol úplne... Tého nervová sústava bola veľmi preťažená tými nejakými podnetmi a tými vyslovenými hrami a strašne veľa autíčiek a podobných takýchto záležitostí. No a takto, keď už si ho mám pocit, že vlastne získal tak vlastne potom nastali aj také, čo máma robí zle. A tam už sme sa dostali k tomu nejakému takému obvineniu, ktoré skončilo tým spôsobom, že on sa snaží vlastne nášho syna zachrániť predo mnou. A končilo to tak, že vlastne bolo podané na mne nejaké trestné ovznámenie, že som chcela synovi ublížiť, že ho týram. A v podstate, keď mi ho teda mal vrátiť po nejakej dohodnutom čase, tak vlastne mi ho nevrátila. Teda už vyše roka som ja vlastne bez syna.

Teda to znamená, že rok si sa s ním nestretla?

Nestretávam sa s ním, ale nie mi je dovolené byť bez jeho prítomnosti bez ocovej prítomnosti s tým svojim synom. A veľmi tam trpí ten vzťah ja a môj syn.

A ako sa to jemu podarilo dosiahnuť toto, čo spravil?

Podarilo sa mu to dosiahnuť tým, podal na mňa trestné oznámenie za nejakú vec, ktorá sa teda nikdy nestala. A podstate tým, že bolo so mnou riešené nejaké trestné jednanie alebo tak, tak všetko, čo ja robím, ako sa odovolám súdne, tak všetko je zamietané s tým, že ja môžem byť nebezpečná pre toho svojho syna.

No a ako sa to odráža na tom synovi vašom? Ako sa správa on voči tebe, keď sú takéto rôzne narozprávane?

Tým, že ja som vlastne vyňatá aj z tej akejkoľvek výchovy. Pretože mi len prišlo, že mu otec menil trválý pobyt, mu zmenil aj lekárku, že ho zapísal do škôlky, kde som sa ja iba cez nejaké synové slova dozvedela, zhruba vypatrala som si, kam chodí do tej škôlky. Takže všetko sa dialo ako keby bez môjho nejakého informovania. Tak vlastne syn sa vlastne úplne uzavrel do nejakého takého, že proste nechcel rozprávať vôbec. A keď rozprával, tak po mne kričal, že som hlúpania. že jednoducho mi vykrikoval tie veci, ktoré teda nemal ako vedieť také dieťa malé. On ma naozaj málo ruočkov. Nemá ako vedieť, pokiaľ mu to ten človek nepovie. A ja vidím, že ten syn je taký, že je ľahko zmanipulovateľný, lebo on je veľmi nerozhodný. poviete mu jedno a on vlastne... a potom povie zrazu, že áno. Takže rozpráva veci, ktoré nemá ako vedieť. Sú tam naozaj niektoré veľmi drsné slova, ktoré používa, akože zabijem ťa. nahráva si ma napríklad na takú detskú videokameru a tvrdí, že už a konečne pôjdeš do toho väzenia a konečne budeme mať od teba pokoj. Sú to naozaj veľmi tvrdé slova, ktoré sú veľmi náročné pre mňa ich počuť. A je to také, že má aj prejavy. Tá agresivita, ktorú on má, alebo tie prejavy toho nejakého hrizenia, čo mal od toho maličkého babetka, keď bol, tak sa teraz čím ďalej týmiat stupňu. Celé tie stretnútia prebiehajú tak, že sú za prítomnosťi otca, čiže neviem ja byť s tým svojim synom sama. Po určitom momente ten syn začne byť naozaj taký agresívny, útočný, hádže po mne rôzne veci, neviem ho teda nejakým spôsobom zastaviť, neviem tam nastaviť tú hranicu a neviem ju lásky plne nastaviť. Tak, neviem ju lásky plne nastaviť a potom vlastne ja z tých stretnutí vyslovene odchádzam, pretože tam dochádza k ponižovaniu od zo strany odca, zľahčovaniu tej situácie, predášaniu viny, že ja robím tu dramu. a končí to tak, že ja vlastne odchádzam od teba.

No to som sa aj chcela spýtať, že vlastne ako on v tom vystupuje, keď je prítomný pri tých stretnutiach. Čiže zľahčuje to a dovolí mu aj, aby si to nahrával a vlastne...

Je to také, že ešte on sa do toho zapája. Ešte mi vyslovenie je tam ten gaslighting. Že áno, ty si mu teraz si do neho buchla, lebo ty si toto robila, ty si toto povedala. Čiže vlastne reálne ten syn je z toho doslova taký zmetený, že už aj on nevie, kde je tá pravda. Že ja sa ho dotkniem, toho syn čeká a on zrazu proste, že som ho uštípla, uhrízla alebo proste, neviem, štípla, hocičo, proste škrabla tak vlastne reálne ma začnú obydvaje presviečať, že som to urobila. Takže je to fakt naozaj situácie, pri tom stretávaní sú totálne psycho.

A s kým si toto riešila, aby ti pomohol, aby sa tá situácia nejak zlepšila?

Tak riešim to teda aj so sociálnou kuratelou. ale aj z nejakými organizáciami. Ale žiadame teda nejaký asistovaný styk. Žiadam to, že aby naozaj tam niekto bol, kto je nezainteresovaný v tejto nejakej ako keby situácii. Aby aj nedal nejaký možno návod, že ako ja viem sa k tomu synu približiť. Pretože toto nie sú veci, my sme nedostali... Ja neviem, na vysokej škole som ešte tu dovela príručku, ako byť so svojím synom, keď s ním nemôžem byť. ako mu nastaviť tie hranice, ako podporovať ďalej ten náš nejaký vzťah, keď ten syn sa odvracia, keď proste on sám je zmetený z toho, že aká je situácia. Nikto mi nedal takúto príručku. Nikto mi nepovedal, ako mám reagovať v týchto situáciách. Takže ja som aj žiadala nejaký asistovaný styk, čo vidím, že na Slovensku teda zjavne nič také nefunguje, neexistuje. Aby naozaj tam niekto bol, aby to nejako zhodnotil nestranne, čo sa dá robiť, čo ten otec vie urobiť, čo tá mama vie urobiť. ako vedia vlastne pomoc tomu dieťačiu pri tých stretávaniach. Takže vlastne na ten cud ako keby nadalej čakáme. To je už zase rok. Takže je to veľmi náročná situácia a strácam tam ten kontakt ja aj s tým synom a pravdepodobne je tam aj tá stratégia, strategia toho oca, dostať tú matku, najprv zobrať to dieťa, pretože toto je za mňa to najhŕšie, alebo viete, najviac tú ženu, ako keby dáte dole tým, že jej zobrete, jej vlastné dieťa a nedovolíte jej stretnúť sa s ním. byť s ním a vytvárať zdravý vzťah, hlavne v období, kedy sa to dieťa emočne rozvíja. Kedy mu potrebuje pracovať s tými emóciami, pretože to môže mať potom dosah budúcnosti na x veci, x vzťahov. Druhá vec, dostať tú ženu, spraviť z nej psychiatrickú pacientku, pretože na toto mám pocit, že to očierňovanie smeruje k tomu, že ja nie som schopná sa postrať nie len o dieťa, o seba, že som psychicky narušená, chorá. A takisto potom ako to finančné zlikvidovanie, pretože Otec, ktorý má peniaze, má nejakým spôsobom svoj plýv, má manipulačné schopnosti, je charizmatický, tak veľa ľudí, ktorí sa s týmito témami nestretlo, alebo nepozná to tak, sa naozaj reálne nechajú nejakým spôsobom aj oni zmanipulovať. A to vidím, že reálne je pravdepodobne naša situácia, pretože neviem sa domôcť tej pomoci z tých kompetentných orgánov. Takže takáto asi je stratégia naozaj proste zničiť tú ženu. Respektíve cítim to, že ako keby ja čelím týmto útokom ako keby na seba.

A máš podporu rodiny alebo priateľov?

Áno, mám podporu pár ľudí. Pracujem ja aj s rôznymi metodami. Tým, že som ten sebarozvoj už riešil aj pred týmto vzťahom, tak rozumiem tým veciam, chápem, liečím sa, ale aj tak som sa nevyhlákol keby tomu. spracovaniu tej traumatickej udalosti. Pretože ja som v podstate, keď mi ten syn bol akoby zobratý tak ja som zhruba pol roka, čo byla silná ako keby takému posttraumatickému syndromu. Kedy som ako keby bola neskopná vidieť, čo sa deje. Ja som proste nebola skopná byť aktívna v tomto, mať nejakú odvahu sa za seba postaviť. Vyslovene som bola v tom takom zamrznutí. Zamrznutí emócií všetkého. A potom sa to nejakým spôsobom rozbehlo. Ja som prijala, že áno, takáto situácia. Ja som dokonca, vlastne počas toho zhruba pôl roka, bola ešte taká situácia, že ako keby sama som si hľadala vysvetlenia, prečo je super, že ten syn je s tým môcom a nie so mnou. Potom som hľadala v sebe tú chybu, že čo som ja urobila, kde som ja zlíhala. Potom sa to otvorilo, potom som si prešla ako keby aj takým prijatím tej situácie. Dovolila som si pretlakať to všetko. Spustil sa mi ten žial, že prešlo to ceste na nejaký hniev na seba, na toho bývalého partnera. Prešlo to do toho smutku, do toho žialu a potom sa ten žial alebo respektíve tieto veci sa začali znovu skladať do takejtej ako keby odvahy a do tej aktivity naozaj bojovať za toho syna. Nebyť v tom ako keby pasívna. Takže aj teraz som vlastne v takomto môde, že vidím, že úplne inak reagujem z tej pozície, pretože tam stále som osočovaná v tých správach. Tá komunikácia sa nedá, že chcem sa stretnúť dneska s malým, vidíme sa tam. Ja neviem, čo navrhuješ ty, ja mám takýto nápad. Tam sa nedá dohodnúť. Tam každá jedna veta, ktorá je, v písovnej forme, iba v písovnej forme, je otočená proti mne. Sú tam strašné natlaky, stále prenašanie viny a zodpovednosti na mňa. Takže tam sa nedá normálne komunikovať. Neberiem si tie správy už osobne. Vidím už tam, čo je za tým, že prečo ten človek tak jedná, prečo sa obáva, čoho sa obáva. A vidím, že aj ja reálne dokážem, ako keby úplne z iného toho pohľadu, z inej tej sily. Naozaj proste ten smutok a to všetko, čo tam bolo sa pretavilo do také nejakej ako keby životného toho drive a tej energie. Proste naozaj ísť si za tým. A proste nehovorím, že zachrániť to diete, ale proste vedieť sa za seba postaviť. To sú veci, ktoré sa asi nenaučíte, len si to potrebujete zažiť. Takže aj keď napríklad tí moji známi videli pred tým rokom, že čo sa deje, aj keď apelovali na to, že však bojuj za toho syna, postav sa, nedaj sa. Proste ja som bola paralyzovaná ten pol rok a potrebovala som si to nejakým spôsobom asi odžiť.

A čo ti pomohlo pri spracovávaní týchto pocitov alebo pri takomto uvoľnení sa z toho, aby si sa cítila lepšie?

Pomohlo mi, tak ja pracujem z takových pracov ako keby na tele, cez uvoľňovanie trávmy cez to telo. Tak v podstate tým, že ja už som sa za tie roky nejako naučila zase zvedomovať s tým telom. Tak mne pomáhajú práve tieto techniky vyslovenie. na tú prácu s tým telom, byť napojená na seba. Mne to už to telo ukazuje, že aj keď idem na to stretnutie s tým synčekom, ja už cítim vyslovene v oblasti toho brucha, že mne tam začne ako keby vyslovene sa triast to brucho, že mám z toho zlý pocit. A už to viem teda zaradiť, že áno, že teraz sa bude niečo diať. Pravdepodobne to bude vypätá situácia, ale ja sa potrebujem na vedomej úrovni tak stabilizovať, aby som tú situáciu zvládla. Takže to spritrnovanie s tým telom. Pravidelne, ako keby aj tá vizualizácia, že momentálne toto je momentálne takýto stav. Momentálne toho si na ne mám. Neviem plývať na tú jeho výchovu. Neviem plývať, dajme tomu, na tú jeho strávu. Na to všetko, čo som mala pre tú možnosť plývať. Ale tam je takéto pozitívne myslenie, že proste áno, bude to dobré. Je to momentálne áno, ten život sa deje. Nedeje sa proti mne, deje sa pre mňa. Čiže niečo, možno čo teraz ja momentálne nechápem, tam je, čo ma má posunúť ďalej. Čiže je taká tá vizualizácia, že áno, ten vzťah rastí mojim synom, ja si ho znovu obnovím, bude tam, stále tam verím v to. Naozaj vizualizujem si to, že proste sme spolu opäť. Je to krásne, všetko to všetko prekonáme, budeme sa už iba nad tým smiať. Čiže je tá vizualizácia možno o 10 rokov, ako to bude vyzerať. Toto mi pomáha, pomáha mi naozaj práca s tými emóciami. Čiže keď cítim napríklad presne takéto skleslosť alebo cítim proste ten žial, položím si tam ruky, dýcham vlastne do tej oblasti, kde je to na hrudinku, je to hrudnik, kde je to v oblasti brucha, dýcham do toho brucha. Nebojujem s tými emóciami, nechám ich prísť, nechám ich uvoľniť sa cez to telo. Čiže to je napríklad tá práca s tým telom a s tými emóciami. Prechádzky v prírode sú veľmi fajn. Nejaké také nahrávky alebo aj meditácie napríklad, Nori, aj čo ty robíš. Tak to môžem tiež veľmi odporúčiť, že je to veľmi liečivé. nájsť takú komunitu ľudí, ktorí vám nebudú iba ako keby, že choď a rob toto a však už s tým začni robiť, ale naozaj ľudia, ktorí sú empatickí, ktorí dokážu pochopiť, dokážu tu byť, dokážu objať, pretože tam Tá žena sa cíti veľmi sama, cíti sa veľmi ako keby nepochopená. Veľa ľudí chce dávať iba nejaké nevyžiadane rady, ale nájsť naozaj takú komunitu, či už možno aj podobných žien, ktoré majú podobné nejaké príbehy. Počúvať napríklad, Nori, aj tvoje podcasty, kde zistíte, že nie ste proste jediná, že je to vlastne možno nejaký problém, ktorý sa týka viac na žien. Najsi aj pozitívne vzory tých žien, ktoré toto všetko prekonali. Že vedie, že áno, tuto je nejaká hviezda, ktorá mi ukazuje ten smer, lebo ona to zvládla. Možno aj nejaký kontakt s tým človekom, s tou ženou, ktorá toto prešla, že čo jej pomohlo práve. Ako keby naozaj mať taký ten dotyk s tým, že proste je tu tá nádej, je tu tá možnosť. Mne pomáha napríklad meditácia, nejaká práca s energiou. Teraz je už toho veľa naozaj. Každého možno, alebo každú tú ženu pritiahne možno to, čo ju má pritiahnuť. Čiže otvoriť sa tomu, že si ma nájde to. To, čo si ma má nájsť a to mi pomôže. Ale hovorím, určite tá komunita ľudí, ktorí tu budú pre vás, ktorí vás nekým spôsobom vypočujú, to je dôležité. Niekedy stačí by ja vypočuť, že ja nepotrebujem radu. Lebo ani ten človek mi nevedie tú radu. Ani ja sama momentálne neviem, že čo by bolo najlepšie. A potom aj terapie. Napríklad u mňa, čo som riešila, bolo taký ten pocit, že chcem sa vrátiť späť do toho prvého rande, kde som mala zlý pocit a idem to zmeniť, idem tú situáciu zmeniť. Ako by som sa, dajme tomu, v tom momente zachovala. Keby som tú odvahu mala takú, akú mám teraz, určite by som nešla na to druhé rande. Určite by som sa tomu človeku vzpätne neozvala. Určite by som mala už inak vycibrenej ten cít na to, že niečo sa deje. Inak by som sa už vedela postaviť. A prijať to. Prijať to, OK, stalo sa to. Nie je to moje zlyhanie, je to moja nejaká skúsenosť. Byť ako keby sama so sebou, mať ten súcit. Prijat to, pretože mne veľakrát... Veľakrát som sa do tej milosti vracala, veľakrát som to riešila, ako som to mohla urobiť a ako keby som sa sama byčovala tým. Proste prijat to, možno si to spísať niekde na papier, že čo sa mi stalo. Možno sa vypísať, možno urobiť z toho neviem nejaký denník, vypísať si, písať si ten denník. Keď ta žena tam je v nejakom takom vzťahu, písať si ten deň, čo sa jej deje. Pretože my potom, keď sme v nejakej možno aj dobrej nálade zatancujeme si, vyspievame sa, zrazu máme pocit, že to nebolo také zlé. Ale mať tamto pripomenúne tie, možno aj toho dobrého, aj toho zlého, čo sa udelo, aby ma to zle nevrátilo zase tam, kde som bola. A aby som bola na tej svojej ceste pokračovať ďalej. Pozrieť si, Nori, napríklad aj tú tvoju konferenciu. Tá bola veľmi úžasná tvoja prednáška o tom, Prečo práve takíto muži si priťahujú silné ženy? Prečo práve ten človek si našiel mňakeť? Ja som bola v tom čase, si myslím, že sebestačná. Mala som svoj život, mala som svoje záľuby, mala som svoje hobby. Nebola som nejaká, vyslovene, že lúzer, ktorý proste sa pretlka životom a čaká, kým ho zachráni nejaký muž. pracovať na tých vzťahoch a aj vracať sa k tým nejakým primátným zraneniam, ktoré máme i z tej rodiny. Utužovať si ten vzťah aj s tú rodinou svojou. Takže asi toľko odo mňa. Myslím, že každý si v tom nájde to svoje. Každý si nájde to, čo si ho zavolá. Ale byť v tej podpornej komunite je pre mňa asi taký najväčší ten odkaz. A nespochybňovať seba. Áno, je to nejaký proces. Aj keď vlastne ženy, ktoré nás možno počúvajú teraz a sú v nejakom tom bode na tej ceste, tak vlastne prijať, že je to cesta. Že je to cesta, je to skúsenosť a naozaj prijať, že robím najlepšie a robila som vždy najlepšie, ako som vedela.

Ja ti ľada ďakujem veľmi pekne za vzdielanie tohto príbehu, ktorý síce ako presne hovorí, že je to cesta, čiže nemá to nejaké ako ukončenie, pretože je tam aj dieťa a teda je to vlastne celoživotný nejaký záväzok, ale ja verím a teda želám ti, nech sa to rozľúskne čo najskôr, aby to aj stretávanie s tým synom mohlo byť častejšie, alebo aby sa to celé nejakým spôsobom nastavilo inak a aby si ty mala možnosť mať vplyv aj na výchovu toho vášho syna. Aby si bola do toho úplne aktivne začlenená. Aby si mala pekný vzťah postupne.

Ďakujem veľmi pekne Noé.

A ja ďakujem aj tebe, že si vypočula túto epizódu a keď sa ti páčila, tak sa prihľasť na odber, nech ti neunikne žiadna téma, vzdieľaj ju na sociálnych sieťach a hodnoť podcast od srdca hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohol dostať čo najviac ľudí, ktorí môže pomôcť. A ešte viac inšpirácie a odkazy nájdeš v popise tejto epizódy. Už teraz som na teba teším pri ďalšej téme podcastu od srdca. Tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. Pamätaj na to, že si zaslúžeš to najlepšie.