#7. Skutočný príbeh, ktorý vyráža dych

Vítaj pri ďalšej epizóde podcastu O CRCA, v ktorom sa narovinú a otvorené rozprávame o partnerských vzťahoch, narcistickej manipulácii a o tom, ako nájsť cestu nazpäť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočnej láske. Do dnešného vysielania prijala pozvanie Libuša Klamová, ktorá zažila narcistický vzťah. A zároveň Libuša je terapeutka a koučka a počas svojej osemročnej praxe sprevádza ľudí pochopením ich životných situácií a lekcií. Miluje prepájať jednoduché zákonné života s individuálnymi cestami a bolesťami svojich klientov tak, aby žili stabilnejší, plnohodnotnejší a zmyslúplný život. Ja ťa, Libuša, vítam na tomto dnešnom rozprávaní a chcela by som ťa poprosiť, aby si nám nejak tak aspoň na úvod povedala, že ako si sa vlastne ty do toho narcistického vzťahu dostala.

Tak ďakujem krásne za pozvanie do tohto podcastu. Dostala som sa do tohto vzťahu ako 20-ročná s veľkými ružovými okuliermi a zamilovaná až po uši, aj keď to tak zo začiatku nevyzeralo, pretože mojho partnera som stretla a za takých okolností, kedy som bola čerstvorozidená so svojim chlapcom vtedy a chcela som vlastne mať zase nejaký vzťah a nejakú lásku. No a stretla som partnera, alebo teda stretla som muža, ktorý bol ešte vo vzťahu, ženatý, dve deti a cítila som k nemu takú náklonosť a hlavne taký pocit, že mu musím pomôcť, pretože rozprával o svojom živote, aký je nešťastný, Je to s ním také smutné, čo všetko prežíva a konečne našiel niekoho, s kým mu je fajn a s kým mu je veselo. Ja ako 20-ročná mladá baba netrvalo dlho a som sa vlastne veľmi rýchlo namotala do takéhoto vzťahu, ktorý zo začiatku bol veľmi pekný. pretože sme si vytvárali nejaké ilúzie, nejaké cieľe, čo by sme chceli, ako by sme chceli, ale vždy tam vysielol ešte ten predchádzajúci vzťah, že sa musí rozviesť, že tam je veľa ešte problémov, ktoré ale s tou veľkou láskou proste zvládneme a dáme to. Takže sme to zvládli, dali sme to, až teda po akt manželstva. Tam sme zažívali veľmi pekné obdobie, narodili sa nám tri deti, ktoré boli jej vytúžené, pre mňa vysnené, ja som vždy tu žila po veľkej rodine, takže pre mňa veľká rodina, veľa detí, bolo super. No ale potom už počasé vlastne som zistila asi v takom, keď som čakala tretie dieťa, že tam nie je niečo úplne OK, že nie je ten vzťah taký, ako by som chcela a nie ide takým smerom, ako by som chcela, že tá priepast, ktorá tam asi vždy bola, ale nechcela som ju vidieť, zrazu sa stala takovou viacej viditeľnou, viacej cítelnou, viacej bolavou a rozmýšľala som vlastne nad tým, že či takto chcem žiť. Čiže je to toto, čo chcem. A možno o to horšej to pre mňa bolo, pretože som čakala tretí dieťa, bola som tehotná a zistila som, že je nás v tom vzťahu trošku viac. že je tam nejaká ďalšia žena a to ma vlastne posadilo do stoličky, kedy som začala premýšľať, či toto fakt chcem a ako to chcem. A vtedy som sa prvýkrát stretla s nejakým manipulátorom, že takéto niečo existuje, že sú tam nejaké možnosti zranenia, že ideme na nejakých autopilotov, takže začala som sa na to trošku pozerať inak. a čím viacej som to študovala, viacej som to nejak navnímavala u nás, tak som zistila, že asi aj ja som v toxickom vzťahu. Nechcela som si to dlho priznať, dlho som s tým bojovala, pretože tri deti, tri úvery, závislosť finančná na tom partnerovi, takže ja som sa na to ako keby dlho pripravovala a od toho momentu rozhodnutia, ktoré padlo, že z toho vzťahu musím onýsť v porodnici, a s tým tretím babetkom prešiel nejaký čas, kde som naozaj mala silu to spraviť a odísť so všetkým, čo to obnašalo.

Ako vyzerala tá manipulácia v každodennom živote pre niekoho, kto si to nevie predstaviť?

Tak ja som na začiatku už nášho vzťahu vznimala taký, ako keby nepomer. Ja som bola veľmi cieľavedomá, ja som aj študovala počas materskej, čiže ja som videla, že ja tie cieľe mám a tam na tej druhej strane od toho partnera to také nebolo. Takže najprv som iba vnímala medzi nimi nejaké rozdiely, ale neprikladala som im nejaký význam. Až keď som začala ja hľadať nejaké cesty, ako si zlepšiť život, ako mať nejaké ciele, ísť si za nimi, tak som si uvedomovala, ako málo si o sebe myslím, ako málo sa u seba hodnotím a veľakrát by bolo podcúvané, v Prahovo, a čo by si ty chcela dokázať. A veď tu si doma, pri detiach, máš tri deti, to ti stačí. Bolo to také zo začiatku veľmi také nenásilné. Ale keď prišli tie tretie osoby do našoho vzťahu, ja som sa to vždy nejako dozvedela. Či už to bola tá moja vnútorná intuícia, ktorá kričala a byla na poplach, že som to cítila a vedela, že tam niekto je. A vtedy vlastne začalo to moje spochybňovanie, že som hlúpa, že si niečo namýšľam, že to takto určite nie je. Potom sa to otačalo proti mne, že to určite ja niekoho mám a teraz sa to snažím zhodiť na ňou, čiže ja som sa začala obhajovať, dokazovať, že som tá dobrá. Dokonca ešte som do toho vzťahu išla, to je veľmi dôležitý moment, vlastne s vnútorným porovnávaním sa s jeho prvou mážovkou. Čiže ja som si povedala, že ja budem tá, ktorá ho urobi šťastným. A to bolo veľmi náročné, pretože nech som urobila čokoľvek. Nikdy to nebolo dosť dobre, dosť hodnotné. správne načasované, takže ja som ešte mala možno takúto, možno záťaž, z druhej strany to bola možno výhoda, že on bol na týždňovkách preč, takže ja som cez ten týždeň bývala s deťmi sama. A cez ten víkend to vždy nabralo také veľmi intenzívne grády, pretože za 2 dní sa chcelo stihnúť všetko a to sa nedalo. Takže prichádzalo tam ku konfliktom. Konfliktom, ku ktorým ja silná osobnosť, on teda tiež celkom silná osobnosť, sme do seba náražali. A tam som si napomýslela, že to je ako normálne konflikty v partnerstve. Ale práve pri tých trojuholníkových nastaveniach, keď tam bol už niekto navyše, som si vlastne uvedomovala, ako sa po mne správa. ako ma dáva dolu, ako ma nejakým spôsobom pochybňuje, kde moje nejaké úspechy na ceste sa museli hneď pretaviť do nejakých peňazí, aby som ukázala tú hodnotu. Veľakrát som počúvala, na čo mne je vôbec vysoká škola, keď rodím deti. A to boli také veci, kedy tie moje hodnoty a to, čo bolo pre mňa veľmi silné, som zrazu začala na to pozerať, že to je málo. a to by som mala viac. A keď som chcela potom už po materskej aj niečo viac od života, tak zase bolo, čo vymýšľáš, toto by ti malo stačiť. A ja som vedela, že mne to nemôže stačiť, pretože už v rozhodnutí vnútorné bolo, že musím z toho odísť.

To vnútorné rozhodnutie ale potrebovalo nejaký čas, kým asi zrejme dozrelo do tej reálnej ochoty alebo toho reálneho rozhodnutia odísť, tak čo bol ten zlom? Čo bol ten bod zlomu, kde si vlastne si povedala, že už ďalej to nejde?

Bod zlomu bol ten, že vždy, keď som chcela niečo, ja si to príklad veľmi silne a intenzívne pamätám prvý zážitek, kedy som vlastne pochopila, v čom ja žijem. Keď som bola tehotná s mojou druhovou dcerou, tak som veľmi chcela ísť na svadbu mojej spolužiačky. A tá svadba sa konala práve v období, kedy som mala narodeniny, aj môj syn mal narodeniny a veľmi som tam proste chcela ísť, ale mali sme oslavu. Tak hovorím, že nevadí, ja pôjdem nápravu na tú svadbu zagratulovať a potom prídem na tú oslavovať. Bože, je to u nás dom prídem trošku neskôr. A on mi vtedy zobral auto a povedal mi, že na žiadnu svadbu nepôjdem. Takže ja vtedy som mala taký obrovský hnev a v tým brúškove som bola v nejakom 7-8 mesiaci, som sa prechádzala po tej dedine, kde sme mali chalupu, Prečo mi to robíš, veď vlastne o nič nejde. A už tam som videla, že vlastne chcel ma mať pod kontrolou, že moji kamaráti, moja nejaká širšia skupina priateľov boli pre ňa vlastne ohrozením. A to bolo pre mňa tak šokujúce zistenie, že to ma fakt posadilo do stoličky. A toto bola vec, ktorú som dlho nevedela prehrísť. Potom sa to ale zlepšilo, boli tam také normálne, nejaké štandardné hátky. Pre mňa to bolo takým veľkým požehnaním to, že bol preč, takže veľa vecí sa dokázali prehliedať, alebo možno aj preto ten vzťah trval dlhšie. Ale potom, keď som čakala tretie dieťa, tak prišla otázka bývania, že vlastne kam pôjdeme, pretože sme bývali iba v dvojzbaku, že by sme sa mali presťahovať do väčšieho domu, ktorý teda on vlastnil. A ja som o tom nechcela, lebo som vedela, že tam budem náražať na silné manipulatívne vzorce jeho rodiny, také tie závislosti a proste to všetko, čo tam v tej rodine bolo. Takže ja som sa tomu bránila zubami a nechtami. A ako nahľad som sa tomu branila zubom i nechtami, tak sa otvorila medzi nami obrovská prípasť, kde vstúpila potom ma moja kolegyňa, ktorá si povedala, že ja to nejak dám a ja mu nejak pomôžem, no ale pomáhala mu vo veľmi zranujúcom období pre mňa. Pretože ja som potrebovala, aby pri mne bol, mala som dve malé deti, dcára mala dva ruky, syn mal päť, ja som bola vo vysokom štádiu tehotenstva, takže ja som potrebovala, aby mi pomohol, aby tam pri mne stál, aby všetky tie tie emocionálne výkyvy tehotnej ženy nejako zvládala, aby to ustal, a on tam vlastne stále nebol. A pod chvíľou som sa dozvedala o tom, že je niekde vonku s nejakou ženou, potom som zistila, že sú tam nejaké telefóny a SMS-ky. A ja som na to ale vždy prišla, ale aj tak, že mňa musel mať hore niekto rád, aby to bolo také rýchlo, lebo to bolo veľakkrát, až som sa musela už niekedy na tom smiať, keby som bola dva kroky pred ním, že prišla mi nejaká myšlienka a ja som po tej myšlienke šla a zrovna som zistila, že je to pravda. Pozri sa do telefónu. Tak som chytila telefón a svietelo tam jej telefónné číslo, keďže to bola kolegyň a ja som to telefónné číslo poznala na spameň, aj keď som správu nevidela. Takže toto ma veľmi zranilo a tým, že som to začala rozprávať a otvárať, že ja viem o tom, že sa to deje, tak to otačal proti mne a začal byť na mňa agresívny. boli tam hátky, boli tam kriky, veľakrát niečo treskol alebo rozbil. A ja s tým družkom som sa nechcela nejako do toho púšťať, tak som si povedala, že dobre, ja som silná osobnosť, ja to zvládnem potom v porode. Ale čo ma úplne najviac ranilo, bolo vlastne to, že tam nebol. Ja som asi mesiac pred porodom mala také divné sny o tom, ako mne praskne placenta, ja tam zomriem, to bude to posledné. Dokonca v tom roku, keď som bola s tou najmladšou v porodnici, vtedy na Antelske, myslím, že dve ženy takto nejak zomreli, že im praskla placenta, takže to všetko na mňa proste začalo padať. Ja som ho potrebovala, a on tam nebol. Vtedy mne bola veľká úpora moje staršie sestra so svojím mužom, ktorí sa stále pýtali, ako sa mám, ako sa cítim. No a keď som odchádzala do tej porodnice, tak ja som išla s obrovským strachom a stresom. A keď som to prežila v tej porodnici, ja som sa s nimi mesiac nerozprávala. Ja som mu nedvihala telefón, lebo kedykoľvek som mu dvihla, tak ma klamal. Ja som vedela, že ma klamé. Veľakrát hoci, kto niekde videl. Takže aby som to psychiatriu neprenášala ešte do sebe, ja som sa od toho odpojila. On potom ani už domo nechodíval spávať nejaký čas, lebo sme sa len míňali. No a keď som išla do porodnice, tak plná strachu. asi to bolo zvolanie z hora, pretože mne naozaj preskal placenta a tá mála sa narodila v hodine 12. A vtedy vlastne som si uvedomila, čo si robím. Čo si robím tým, že som v tom vzťahu a ako tým trpia deti. Moja dcera mladšia sa stále viac a viac uzatvárala. Ona sa si hovorila, že aké je to milé zlaté devčatko, ktoré vlastne ode mňa nič nežiadá, nepotrebuje, že sa hrá sama. Ale ona už veľmi silne nabnímala to, čo sa u nás deje. a sa uzatvárala, ja som tam nebola prítomná pri tých deťoch, ja som len plakala, oni nevedeli, čo sa dialo do toho, ten novorodeniec. A keď som tu malo držala na rukách, som si v tej porodnici avdomila, že to bolo ochlap. Že sa mohlo stať čokoľvek, že už keby som to aj ja neprežila, tak ma doma čakajú dve malé deti, ktoré by už teda asi sa nemalo k tomu postarať. Tak jak som ju držala v náručí, tak som si povedala, že ja vôbec neviem, ako to urobím, vôbec netuším, kedy to urobím, ale sľubujem ti, milá moja krásna dcera, že ja urobím všetko pre to, aby sme žili šťastný a spokojný život. No a potom bol ešte taká posledná, možno rána, keď sa prišiel pozrieť do porodnice na svoju dceru a iba sa na ňu pozrela a povedal, že pekná, nič viac. Dokonca som sa potom dozvedela, že pochybovala vôbec o tom, či to bolo jeho a to ma úplne dávalo do takých zaujímavých situácií vnútorného prežívania nejakých mojich bolestí. Takže tam padlo to rozhodnutie, že musím. ale ja som vôbec netušila ako, pretože pre mňa boli 3 roky materskej absolútnej závislosti na ňom. Do toho som si dala ešte dôročné štúdium doplňujúceho pedagógického vzdelávania, čiže ako toľko to som toho mala. Ale to mi zase pomáhalo, nemyslieť na tie somariny, ale pomáhalo mi to z toho vlastne, ako keby bol, lebo som vedela, že čím viac budem na sebe makať a budem sa vzdelavať, tak raz ten živý môže mať lepší. Takže to bolo to rozhodnutie v tej pôrodnici.

A ty si ešte predtým spomínala takú jednu veľmi diostrenú situáciu, kde si si to povedala, že to už naozaj končíš.

Toto bolo to rozhodnutie, ktoré sa udialo a potom samozrejme, než sa to udialo v realite, to trvalo asi 6-7 rokov, ale bola to situácia, kedy už som bola po materskej, veľmi som chcela od toho života viac, takže som sa tak nejak snažila zapracovať na sebe a stretávala som sa s ľuďmi, ktorí boli úspešní. Mňa to proste fascinovalo to, ako zrazu pozerajú na život, na všetko, takže pre mňa to bol taký nádherný svet objavovania niečoho úplne iného a ťahalo ma to. A ten ťah, to proste vieš, že to sa nedá povedať len tak, že už keď raz na tú cestu nastúpiš, tak to proste ťa ťaha, či chceš alebo nechceš. Mali sme raz nejaký vyostrený konflikt u nás doma, ako tých konfliktov fyzického nejakého nápadnutia. Toho tam bolo pod chvíľou dosť. Priznám sa, že aj ja v nekej zúfalstve som aj jastrelila jednu facku. Lebo už v tom, keď sa spochybňuje, že teraz nevieš, či máš pravdu, nemáš pravdu, a kto má pravdu, a či to je naozaj tak, ako mi to niekto povedal, že ho videli, on to popieral, no proste totálny chaos. Kto si prežil, vie. tak sme mali raz nejaký vyostrený konflikt, ktorý skončil až tým, že sa rozhodol, že ako fajn nápad, ako ma skrotiť, vyhodiť ma z okna zo 6. pôschodia. A ako ma na tú parapetu posadil, tak ja vtedy, nikto nebol doma, decka neboli doma, tie boli niekde vonku, sa hráli okolo výtovky, A v tom zase, aký by nikto to tam hore riadil, tak došiel syn s mojimi babami domov a povedal ani, že poďte mi pomôcť. Ja som tak veľmi nechcela, aby to videli, aby toho boli účastní, ale mne tam fakt vtedy išlo, OK, on mal cesto kilo, ja som mala 55, tak čo tam jazd môžem. Tak oni prišli a ťahali ma, vlastne hádali sa tam s ním, že otec pustí maminu, pustí ju a on nie, jeho vyhodí ma. Takže som sedela v tej parapete, pozeraš sa tak vieš dozadu, za rameno, že čo je pod tebou, uvedomuješ si, že je tam 6 poschodí. Tak vtedy sa vo mne niečo zlomilo a vlastne som si uvedomila, že keď ma teraz vyhodí, a to bola taká sekunda, taká mikrosekunda, keď ma teraz vyhodí, mne to skončí. A paradoxne, keď som pripustila to, že ma vyhodí a že ja zomrem, vo mne vtedy neviem, aký Fénix sa zabudil. Ale ja som ho jednou rukou tak odplačila, že on odskočil a ustúpil a nechal ma tak. Ale teda tomu predchádzalo nejaké doťahovačky, že ja som na tej parapete nesedela raz, ale niekoľkokrát niž sa toto udialo. Vtedy, čo som možno tak čakala oporu od mojej rodiny, lebo samozrejme, syn hneď volal mojej mame, tak mama prišla a čo sa zase stalo, tak čakala som oporu, nedočkala som sa a povedala mi jednu vetu, ktorá ma fakt veľmi posedila do stolička. Vtedy som si uvedomila, že ja nemôžem čakať ani oporu od mojej mami, že toto je fakt moja sračka, môj život, môj problém, do ktorého som sa vlastne dostala ja svojím vlastným rozhodnutím, že chcem s týmto, môžem žiť. Vtedy som si veľmi sadla a začala som si fakt všetky tie veci, ktoré som počula na tých seminároch, vzťahovať na seba. Čo je to za odpovednosť? ako som sa ja do tohoto vzťahu dostala, kto je vlastne vinný a či vôbec niekto vinný je, čo je nejaká odpovednosť, čo s tým môžem urobiť, na čo dosah mám, na čo dosah nemám, že či teraz budem chodiť presviečať celú moju rodinu o tom, čo zažívam, alebo budem sa sústrediť na seba, aby som to zvládla. Takže veľkou oporou mi bola moja mladšia sestra, ktorá je od mňa už 16 rokov mladšia, ona bola vtedy posledne v puberte, alebo možno 17-18 rokov mala, a ona mi veľakrát diti postražila, veľakrát ma dvihla emočne alebo energeticky. Ale stále som nemala to jasno, ako to pre boha urobím, pretože keď si pozrieš na príjmovú stránku a pozrela som si na videókovú stránku, tak som vedela, že to proste nedám. Nemala som šancu. Mali sme hypotéku, mali sme úver na aute, a tým, že už to bolo medzi nami veľmi vyhrotelné, tak mi veľakrát ani peniaze nedával tak, aby to pokrylo tie náklady. A ja som bola vtedy, také neúspešné podnikateľské nejaké nápady som mala, alebo som sa zamestnala v zámesnaní, kde to bolo celé zle, kde som nevedela zarobiť ani na nájom, ani to ešte na nejaké väčšie vydavky. Takže veľmi som musela rozmýšľať, ako to urobím a vtedy som si povedala, že musím nájsť nejaký spôsob, ako začať zarábať sama na seba, ale bez zamestnania. Tak som našla jeden multilevelový projekt, kde sa mi podarilo akože fakt za pol roka urobiť krásne veci, ale prišlo leto a mne nemalo kto varovať detí cez leto, tak sa mi to celé zosýpalo. a vtedy som si uvedomila ďalšiu vec, ako ja veľmi so sebou vyjednávam, ako vyjednávam s tým životom. Už som vyskúšala toto, vyskúšala som tanto, lebo fakt som hľadala veľa ciest, ako stôl von, až si taká libuška, taká drzá, tuto sadla na to moje rámienko a začala mi davať veľmi drzé otázky. A do dnes ju milujem, pretože to je tá libuška, ktorá je tá cieľovedomá, takéto zomňa, ktorý ide dopredu. A tá mi povedala, že už sa toľko snažíš vyjednavať s tým životom. Čo ak musíš najprv odísť, aby sa to celé niekde pohl? Čo ak potrebuješ urobiť ten krok s tou odvahou, nič netušiacej do obrovského neznáma, aby si pochopila, že aj tie financie možno máš zabrzdené, alebo si brzdiš sama tým, že si v tom vzťahu. Možno aj tie prieležitosti máš zabrzdené tým, pretože príliš veľa energie ti odchádza von. No a v tom zúfalstve, kedy som sa bála, ja som sa fakt bála, lebo ako ja som vedela, čo bude nasledovať, koľko mi dám výživné, ja som to vedela, lebo však sme sa o tom x-kracovým možno vyhrážali, rozprával mi nejaké veci. a do toho teda prišla nejaká ďalšia žena, ktorá, ja hovorím, že to bola skvelá učiteľka a ja jej dodnes ďakujem za to, že robila to, čo robila, pretože tým, že ho veľmi chcela, tak ona veľmi brojila proti mne. My sme sa poznali, my sme sa dokonca stretávali ako rodiny, čo bolo pre mňa taká mierna psychiatria, ale tým, že ja už som sa venovala tomu, ako to funguje, ako funguje manipulácia, ako fungujú zranenia z detstva, a veľa sa mala prežitého aj ja, tak som začala byť pozorovateľom. A toto nikto nevedel, že ja pozorujem. A práve z tých vypozorovaných vecí som si vlastne začala brať naspäť takú tú svoju silu, zodpovednosť, hľadala som cesty von a vždy som prosila tam hore tých, s prevocou nebesa, ja neviem, kto tam všetko je, že aby mi dávali vždy známenie, že idem dobre. Lebo to rozhodnutie odísť a tá cesta k tomu, to nebolo, že teraz rúžovým, rúžovou cestou, to bolo pochybnosti, pochybnosti, pochybnosti. Robím dobre? Keď som už, keď už on cítil a videl, že ja sa odpájam, hneď prišlo niečo pekné. Mohli by sme niekde spolu ísť, alebo nejaké také tie, zamotávacie veci, kedy som si hovorila, že Bože, čo ak to teraz fakt pochopil, a už sa to udeje, a už to bude fajn, a preč sa to mážlstvo udržíme, lebo ja som mala hloboké prevysvedčenia o tom, že keď sme sa zobrali v kostole, tak to by teraz už malo byť na život a na smrť. Takže to to ma brutálne nahľodávalo. Ale vždy som hovorila, Páne Bože, daj známenie. A mne také veci začali chodiť do života, že ja som len pozerala. Tu som zistila, že som doma napichnutá plošticou, že ma odpočúvajú, ktorá sa mi potom tak neuveriteľne podarila použiť proti nemu, že to dodnes, keď to niekomu rozprávam do podrobností, tak sa na tom normálne ľudia smejú, že toto nie je možné.

Čiže on ťa akože dal odpočúvať?

Áno, on ma odpočúval a vieš, ako som to zistila? A to bolo na tej ceste, kedy mi ten posledný rok predtým, ako odišiel, už to bolo tak veľmi zlé, pretože tá Milenka tam hrotila veľmi veľa vecí. Ona mojim deťom veľmi veľa vecí rozprávala. Že ich má radšej, ako ich mám ja. Že pre nich urobi viac, ako urobím pre nich ja. A tie decká, vieš, oni videli tam tú maminu, ktorá sa proste snáži, ktorá ich uľbí. Veľa som sa s nimi o tom rozprávala. Pretože vlastne najviac trávm vzniká z detstve preto, lebo sa s tebou nikto nerozprával o veci, ak to len ty vidíš, vnímáš a nevieš si ich uložiť. Takže sme sa veľa rozprávali, veľa sme to otačali tak, aby tomu rozumeli. A počas toho roka vlastne to bol intenzívny tlak na mňa, furt z nejakej strany, či to bola ona, či to bol on, alebo to bol niekto z jeho rodiny, prípadne sa do toho zamotal niekto z mojej rodiny, pretože on ešte chodil. a tej mojej mame a tým všetkým mojim súrodiencom rozprávali, jak ja som zlá, jak ja nikoho mám. Čiže to, čo robil on, v podstate hovoril na mňa. A tým, že ja som si povedala, že to nebudem s nimi riešiť, že toto si musím vyriešiť sama, tak oni vlastne vôbec netušili, čo ja prežívam a ako to mám. Iba chodili s dobrými inými radami o tom, ako by som sa mala konečne umúdriť a mala by som sa dať do poriadku, pretože ja som mimo, niečo sa mi stalo a teraz sa tu rozpadá rodina a všetci trpia. A ja som na ne takto pozerala, že preboha, že ako o čom tu vytočíte, veď dojdete tak k nám, normálne prežívajte to so mňou a uvidíte. Jedine tá najmladšia sestra vedela, že to tak nie je. Ale zása nechala to tak, neriešila to s nimi, v podstate sme sa, my tak nejak podporovali, lebo ona ma podporovala na tej ceste. No a ja som raz istila, keď moje švagírina po veľmi, veľmi dlhej dobe sme sa stretli, my sme si mali vždy čo povedať, ale zrazu sa nejaká z mojho života stretla. Stretli sme sa, ak išla zo školky so svojim synom, aj som hovorila, že no mám sa veľmi zle, lebo teda zažívam toto, čo zažívam. A ona že, no že ja som počula, že sa u vás niečo deje. A ja hovorím, a čo si počula? A ona mi na to začala rozprávať nejaké veci a ja hovorím, ale to vôbec nie je pravda. mala by si k nám dojsť a mali by sme sa porozprávať, lebo ona už tiež bola v faze rozvodu so svojím manželom, oni teda boli bratia, takže ona si prežívala niečo veľmi podobné. Tak prišla ku mne, donesla flášku vína a sme tam tak podebatili. A o nejaké 3 čtvrte na 12 v noci mi prišla správa od mojho muža, že ho veľmi ohováram a že toto oľutujem. a mne vtedy cinkolo, že ja musím mať vlastne doma nejakú plošticu, lebo ako by mi toto mohol napísať, ako by vedel, že ja mám nejakú návštevku a mi to nechodieval. Prevyšľať, lebo to prevyšľať, to je to, čo som si potom uvedomila, že vlastne ja som sa školila už na to, čo robím, lebo terapeut, coach prepája miliardu vecí a ja vlastne tým, že som si tým prechádzala, tak som sa vlastne školila, ani som nevedela, ako. Tak som si vlastne uvedomila, že ako ja viem dojsť k tomu, kde tá ploštica je, ako to funguje a tým, že jeho telefónne číslo bolo na mňa nápisane, tak tam byť, dať si urobiť výpis, hovorovol to najmenej. Takže to som si dala urobiť A teda presne som vedela, keď by tu SMS-ku posielal, že niekde v tom čase musel volať na tú plošticu. Tí ploštice fungujú spôsobom na SIM-kartu, ako náhľadám našu SIM-kartu, tak tá SIM-ka má číslo, čiže ty voláš ako na telefón. No a teraz tie synchronice, tí, ktorí to rechodili, ako ja to úplne teraz prvýkrát vzdielam, ale toto sa deje a ľudia si myslia, že to neexistuje, že to je nemožné, ale fakt sa to deje. Tak išla som do mojej práce, chodila som do také kancelári v Bratislave a tam sme mali pevnú linku. Tak si hovorím, že nebudem tam na tú plošticu volať z mojho telefónu, lebo som nevedela ešte úplne, ako to funguje, ja som nevidela. Aj keď ju môj syn našiel a vtedy mu ju zobral a povedal, že to je prívesok a môj syn hovorí, to tati, no to nie je prívesok, to je normálne ako ploštica. Takže ešte toho spochybnil, že to tak vôbec nie je a že aj on je úplne mimo a neviem čo. Takže volala som na to. A teraz si zober... Zase tie synchroníci, tie neuveriteľné. Ja som nevedela, kde tá ploštica je, ale ak som na ňu zavolala, to preplôl do nejakého ticha. Tak hovorím, asi je to u nás doma, lebo veď u nás doma nikto nie je. Aký je predpoklad, že v tom danom čase, keď ja držím na linke tú plošticu, príde k nám poštárka alebo niekto a zo spodu zazvoni dobytu? Ten domací zvonček to proste poznáš. Takže ja držím tú linku a tam náš domací zvonček. A ja že, kokos, my to máme doma. To bol minutový telefonát na tú plošticu a toto sa odohralo v tej minute. A hovorím, prebúha, mňa tam hore niekto musí mať rád. No a potom sme, takto som to vedla moje sestre, moje sestra zase tak iniciatívne donesla k nám flašku vina. Ja vôbec nepijem veľmi málo a vtedy skoro vôbec, ale donesla tú flašu vina a hovori, poď budeme sa dneska baviť. A my sme zavolali na tú ploštitu a zase Ako? Niekto ťa musí mať horé rád. On si ju medzi tým zobral z domu preč a ja som zavolala práve v tom čase na tú plošticu, keď sa stretol s tou Milenkou.

Čiže ty si počula, o čom sa rozprávali oni teraz?

A dohadovali si, čo mi napíše do mailu, lebo som s tým niečo cez maily riešila. Dokonca mu rozprávala, koľko peňazí mi ma dávať pre dití. a hypotéku to, to nech sa stará, veď bola hrdinka, nech sa stará. Proste mne padla, normálne mne ten pohár s tým vínom padol na pomaly návstvov. A ešte sestra bola taká perfektná a hovorí mi, že prosím ťa, predtým si tlač do, alebo nahraj si, alebo ťahni si do telefónu aplikáciu na nahrávanie hovorov. Tak ja to mám ešte aj nahraté. A teraz toto všetko sa udialo, ja som tu preddychavala, chodila som po byte, lebo však som si teda vypočula, čo som nechcela. A potom som ho v noci závolala, keď teda vedela som, že je závolantom a som ho konfrontovala tým, čo som počula. A on bol tak obrovský ticho, lebo vlastne som rozprávala iba veci, ktoré som počula, súvetia, ktoré rozprávali oni. Takže on ostal ticho a vtedy zostala medzi nami taká tichá vojna. Pretože už vedel, že toto používať nemôže, že už som na to prišla. Ta jeho milanka ešte ešte vece zatlačila a zatlačili ma do kúta, mysleli si, že to zvládnu a zatlačili ma do kúta práve tým, že mi prestal dávať úplne peniaze. A ja teraz bez peniazy, s tromi deťmi, s tromi úvermi a bez práce, lebo teda mala som prácu takú príslubenú zatiaľ, respektíve už som chodila do tej práce, jestli to tak už trochu časovo posúvam, ale to bola práca, ktorú som zo začiatku bola pre mňa veľmi v nízku zárubkov, ale vedela som, že tam je potenciál. Nakoniec som tam robila 3,5 roka a som bola veľmi žiť viac za tú prácu. tak vtedy som sa posadila a asi hovorím, že dobré, a teraz už končí všetká sranda. Keď som mu povedala teda, koľko potrebujem peniazy na to, aby som vôbec poplatila aspoň tie základné veci, ako je nájom, ako je elektrika, hypotéka a podobné veci, tak mi povedal Vetu, že si bola hrdinka, tak sa staraj. Najprvá ta Veta neskutočne náhnevala a naštvala, pretože ja som sa pozerala na tie deti. som vedela, že mne nemusí davať nič, že ja si ani na seba nemusím nič kupovať, ale že sú tu tri deti, ktoré sú závislé na tom, aby mali kde bývať. On teda tým, že mal kde bývať, tak ten byt bol pre neho akože nepodstatný. Tak som sa vtedy samozrejme s tebou zase s toho Libuško porozprávala, že dobre, tak poďme sa pozrieť realisticky na to, ako z tohto môžeš ísť von. A vtedy mi jeden kamarát, vtedy sme boli kamaráti, dneska sme aj partneri, povedal, či potrebujem niekú pomoc. A ja som mu povedala, že nie, nepotrebujem. A on takú prvú lekciu pokory mi dal a hovorí, že keď toto tvoje ego a túto píchu dáš dolu a budeš pripraven a prijedná ho za skutočnú pomoc, tak závolaj. ale týmto si v živote nepomôžeš. Nie je veľkou silou tváriť sa, že si silná a zvládniš to, ale niekedy je oveľa väčšou silou požiadať o pomoc, keď to potrebuješ. A to boli potom moje nočné dialógy s Libuškou na ramene, kedy som mala normálne papier, pero, kde som si písala, koľko potrebujem, kde som si písala možnosti, kde môžem zarobiť. Do toho mi prišla od kamarátky možnosť spraviť si inštruktora na jumping, takže som začala trénovať jumping, to boli ďalšie peniažky. Medzi tým som si robila výcviky. Už som teda chodila na rôzne také sebarozvojové kurzy, ale už aj výcviky regressnej terapii. Takže sačali chodiť ako keby prví klienti a ja vtedy, že OK, to zvládneš. Ale musíš pozerať dopredu. Lenže ešte stále sme bývali spolu. A to bolo pre mňa veľmi náročné, pretože ja som cítila, s čím domov chodím. Otvorenie si písal s tou Milenkou predo mnou, otvorenie s ňou telefonoval predo mnou, veľakrát sa aj bavili o mne. Ja som to počula, kedy ma zosmiešňoval, kedy ma daval dolu, kedy vedel, že sa na niečo hrám a či si myslí, že ten život mi bude klačeť pri nohách. Proste bolo to veľmi ťažké, ale dala som si normálne, že štuple do uši. A použila som takú vetu, ktorú povedal nejakým mužom, že keď prechádzeš peklo, nezastavuj. Tak som sa pozerala už len na to, čo chcem. Lenže dostať ho z toho pitu bol problém, pretože on nechcel odísť, on si uvedomoval, že to je druhé skrachované mážilstvo. Chcel sa urobiť pekným pred tými všetkými ľuďmi naokolo. Takže veľa som pracovala vlastne s tým, že som ľuďom vysvetlovala, že to tak nie je, pretože ma veľakrát atakovali kamaráti, že či mi preplo, že či som sa po ne zbláznila. A ja pozerám, ale v čom mi preplo. Že ty tady chodíš, užívaš si a ja som sa dávala doma. Potom ma moja máva nasledovala z okna, že či som naozaj doma. Ja som ešte na jeho odporúčanie vtedy, keď to bolo také, že bude, nebude, zmení sa to, nezmení sa to, budeme spolu, nebudeme spolu. Tak mi hovorila, aby som parkovala inde auto, lebo ma mama sleduje. Tak ja som ho zaparkovala, aby mama nevidela. A na to mi mama volá, že sa tu fláka, že di som a ja som sedela doma. Len auto bolo zaparkované tak, aby ho nevidela. Čiže strašne veľa takýchto klamstiev, ale takých...

Takých drobností, ktoré nie sú vidno.

Áno, drobnosti, ktoré nie sú vidno, ale bolo ich už toľko. Lenže my musíme pochopiť, ako rozmýšľajú ľudia, ktorí nevedia, ako funguje manipulácia. Im veľakrát stačí tá malá drobnosť, ktorú oni zoberú, akože toto je tá berná minca, takto ona funguje. Čiže ja som mohla byť 7 dní alebo 6 dní v týždni doma a jeden nie. Oni videli ten jeden, na ktorý bolo poukázané z jeho strany, kedy on to samozrejme teatrálne dal všetkým znať, že zase je tá Libuša vo vlade, zase sa flaká. A ja jej varujem deti. Nie, že som so svojimi deťmi, ale ja jej varujem deti.

To on hovoril, hej?

Áno. A toto boli tie malé drobnosti, kedy som si vlastne uvedomovala, že koho je tá rodina? Alebo ja som teda veľmi rodine záložená. Pre mňa moje deti sú z jednou z najväčších prírody, ktoré v živote mám. Ja milujem s nimi debaty a rozhovory a byť s nimi. A zrazu mi začala rozprávať, keď som tu mala nejaké cieľe, že ja sídim iba to svoje a ja som sebestredná, vidím iba seba a mne rodina nič nehovorí. A on je rodine záložený, on robí všetko pre rodinu. Čiže ľuďom stačilo to, čo hovorí. ale nevideli to, čo koná.

A prečo myslíš, že tým ľuďom stačí toto? Iba do toho vstúpim, aby sme ešte toto možno nejako ozriemili, prečo to ľuďom stačí?

Víš, prečo im to stačí? Keď sa pozrieš na svet zvonka, tak vidíš, že všetci sú negatívni, všetci žijú z píkošiek iných ľudí, z nešťastie iných ľudí a pre nich toto bolo, ako keby boli v kíne a mali pukance a pivo a teraz sledujú nejaký príbeh, ktorý ich odvracia od tých ich príbehov. Takže oni sa radšej zamontovali do príbehu niekoho iného, aby sa pozerali na to, ako žijú oni. A veľakrát, sa tam samozrejme prejavovali sympatie k niekomu. Takže ak niekomu bol sympaticky môj muž, tak samozrejme, že čo on povedal, tak to bolo super. A keď som sa ja bránila, alebo som povedala nejakú inú vec, ktorej už možno nerozumeli, lebo už som sa na veci pozerala inak, tak som bola mimo a bola som prepata a zbláznila som sa. Takže ja som nemala na to sílu bojovať s tým, lebo čím viacej som si do toho dávala energie, tak tým viacej som ju strácala preto, aby som to ustala. A tie klamstva, a to každý manipulátor robí, každý, klamstva, klamstva, klamstva, svoje zlyhania kryje klamstvami, ktoré si často nepamätá. Ale ja som si pamätala. ktoré keď sme dávali do kontextu a do súvislosti, tak bolo vidno, že prvé klamstvo bolo na zakrytie, druhé vyvracia to prvé, tretie už vyvracia to druhé a že vlastne to boli len rýchlo plátané veci, aby sa niečo zakrylo. A ja keďže som premýšľala v kontexte a pamätala som si, ja som si, bože nora, niekedy pamätala dokonca datumy. Ja som to vedela dať chronologicky všetko. Lebo to bola tá pravda, ktorá sa diela, ktorú nikto nepočúval.

Hlavne si myslím ešte, že tie momenty sú veľmi intenzívne, že preto si ich človek pamätá, že sa ti úplne ako keby lejzrovo alebo zapíšu do spomienok, ja to poznám z vlastnej skúsenosti, že si pamätám také veci, ktoré úplne som prekvapená, že čo si pamätám, presne k tým hovoríš. A že ja si myslím, že tá intenzita tých zážitkov aj tých mikrozážitkov je tak veľká, že si pamätáš úplne každý detaľ.

Áno. Ale keď to nikomu popíšeš a povieš, ako si to mal, tak príde zľahčovanie. Ale to tak nemôžeš na to pozerať. Ale pozri, veď on chodí do roboty a zarába, veď sa o vás stará. Ale veď teda ty chodíš po tých seminároch. Však on chce, aby si sedela doma. A si zoberal necelý týždeň preč a ty zrazu si cez ten víkend doma. A teraz si preč. A ja hovorím, veď dobré, ale veď tam mám tri deti, tak nech sa baviť zatiaľ s nimi. A keď prídem domov, tak sa môžeme baviť spolu. Takže ja sa na to pozerala a videla som to inak a tí ľudia tomu nerozumeli, ako sa na to pozerám. A ja som si potom aj uvedomila, že na tej mojej ceste toho, toho oslobodenia sa, som veľakrát náražala na zranenia mojich rodičov. Náražala som na ich nejaké obmedzujúce presvedčenia, ktoré som v podstate búrala tým, že som to robila inak. Takže som si zobrala tebnú kabati v čiernej ovce rodiny a povedala som si, nevadí, tak ja budem teda čierna ovca rodiny. Boli mi napomocný možno trošku starší brácho, ktorý občas sa opýtal, lebo teda vedel, nejaké veci, s tým som si mala tiež tak blízko, keďže je vekovo najmenej medzi nami. V nás je 5 surodencov. Takže to stiahnutie sa a potom už nikomu som nič nevysvetľovala, vlastne urobilo jemu živú pôdu na to, aby on tie klamstvá zasadil tam, kam potreboval. A mne to bolo jedno. Tak som si povedala, vieš, najviac sa ľudia čoho boja, no čo o tebe povedia ľudia. Tak som si zase tak sadla na tú moju sedačku, tam do toho rohu a hovorím si to dobre. Každá sensácia trvá 3 až 5 dní. Tak o 3 až 5 dní sa bude niekto iný rozvádzať, niekto iný bude niekoho podvádzať, niekto iný niekoho niekde zbije a na mňa sa úplne zábudne. Som v tom našom meste možno teraz zaujímavá, ale tak veľmi nezaujímavá, pretože stačí, že niekto príde s väčšou senzáciou a na moju sa zábudne. A toto mi veľmi pomohlo to prestať, alebo teda od toho sa odpojiť. No a potom teda som hľadala spôsob, ako ho dostať zbytú preč tým, že on mal kam ísť, že mal svoj dom, kde bol prázdný, mohol tam ísť. Tak som bola za jedným kamarátom, terapeutom, ktorý mi povedal takú vetu, že som odchádzala z tej Bratislavy po tej diálnici, že on je úplne magor, že to tu mi môže povedať. Ale niekde tam sa mi to vzdalo ako celkom potom dobrý nápad. Pretože keď sa ma raz spýtal môj kamarát, že či sa ho nebojím, tak som mu povedala, že vieš čo, ja sa ho nebojím, ale ja sa skôr bojím toho, že sa ho nebojím. Tým, že ja som silná osobnosť, že ja som si išla po tej pravde a vedela som, že klavé. A ja dokedy proste som to nedokázala, ja som dokázala ísť, čo zase bola preňho živná pôda na nejaké násily. Tižo je to vždy také spojené nádoby, že vždy sa stretne obeď s tým manipulátorom, lebo aj v tej obeti niekde se skrýva manipulátor. To je tak obšírna téma, tak obrovsk že sa môžeme o tom teda baviť veľmi dlho. No a tento terapeut mi povedal takú peknú vetu, keď som sa ho pýtala, že som tam prišla s nekými otázkami, že tak to je takto, tak keď urobím toto, tak sa môže udiať toto. Už mi ta kombinatorika išla v tej hlave. A on mi hovorí, že áno, je to všetko možné. Tak ako ho dostať z bytu? A on mi vtedy povedal, že toľko bytiek si už zažila. Toľko všelijakých násilností už si zažila, že te chce vyhodiť z okna. keď si zaželaj takú jednú peknú facku, kde ti neublíži, ale sa to vyrieši. Ja vtedy na ňa pozrávam, že si na ne normálny, ale už v semci na tej diálnici sa mi to zdalo ako taký celkom fajn nápad. Tak si hovorím, ak to tak má byť, nech to tak je. Nebudem si tam teraz zjadavať nejaké limity, ako by to malo byť, až teraz on nábere nejakú odvahu a povie mi, tak teda Libuška, ja odchádzam. Tak som povedala, nech to je tak, jak má byť. a tiež pri jednej hátke, kedy som sa pýtala nejaké veci, že prečo išli na nejakú rodinu oslovať, že prečo som tam nenie pozvaná, lebo ja som nikdy nikoho neinformovala v jeho rodine o tom, ako to máme. Iba jeden jediný krát, keď som bola tehotná s tou Liliankou z toho poslednou, som tam prišla im rozprávať, že viem, že niekoho má a môj svokor ma vtedy vysmiel. Normálne ma vysmiel, stála nado mnou, ja som tam sedela na takom šomliku a ma vysmiel, že pozri sa, aká si chudera, že tu čakáš ďalšie detsko a no proste takéto veci mi Tak vedela som, že ty o tou stranu to zase nepovedeš, žiadna pomoze, podpora. No a keď išiel na rodinnú akciu, tak som sa pýtala, že iba zozvedavosti, že teda prečo ma nepozývajú, keď ide celá familie. A niečo mi povedali, ja som mala v ruke utierku, akože som utierala riady a tak som tak švacla tú utierku po tom chrbte a to som ani nechcela, to proste sa udialo. A on sa otočil a mi jednu šláhola a ja som spadla na zem. Vtedy ja neviem, kde sa to vo mne nabralo. Ja netuším, čo a kým hlasom som to povedala, lebo vždy, keď som sa vyhražala, že sa rozvediem, že od teba odídem alebo že ťa vyhodím, nebral ma vážne. A keď som sa zrazu pred neho postavila, tak to som mu namierila prst pred jeho oči a opýtala som sa ho, vieš, čo si teraz spravil? A on že áno, viem. A hovorím, máš 24 hodín na to, aby si sa odsťahoval. A myslím to smrteľne vážne, lebo keď to neurobíš, ja ti s tým veľmi rada pomôžem. A tým, že ja som už mala papiere od policie, že som sa bola pýtať na to, ako pracovať s tým, lebo raz mala s takými kabelkami, s takou veľkou prackou. Pracku som mala na kabelke a z toho ma úplne dobilo, že som mala vodriny potvary. Kamarátka to vtedy zobrala do vlastných ruk, prišla ku mne, zobrala ima za svojim frajerom, odviezli ma normálne na ošetrenie, že aby som mala papier, že nikdy nevieš, kedy ho budeš potrebovať. A ja vtedy, Ježiš, ná, je to otec mojich detí, to nemôžem. Čiže ospravedlňovanie. Čo tam každá jedna obeď manipulátora má. Veď on sa zmení. Veď asi ja som bola tá zlá. Veď asi ja som to vyhrotila. Asi ja som sa mala inak pozrieť, lebo aj v týchto fázach som sa takto cyklicky stále nachádzala. Raz som bola hore, kedy odidem a potom som bola dolu, kedy som spochybňovala a vlastne jeho opekňovala v tých mojich očiach. Lebo som sa tak veľmi bála toho, že to neustojím finančne, materiálne, emočne, že prídem úplne o všetko.

A hlavne, ono sa aj určite to správanie jeho stále menilo. Raz bol dobrý, raz bol zlý, raz bol dobrý, raz bol zlý a hore, dolu stále.

Jasné. A vieš, čo bolo krásne, keď si to takto pekne povedala? Ja som vlastne vypozorovala, a to je možno aj pre tých, čo budú počúvať, že keď muž má milenku a nemá milenku, ako sa správa. A ja tým, že som ich poznala, že aj s ňou som sa občas stretla, že dokonca ona sa snažila byť so mňou kamarátka, to bolo tiež jedno z čarovných období môjho života, kedy ja som sa také veci poduzmedala a také veci som pochopila, ako funguje ľudská psychika. Keď s ňou bol, že prišlo teda do obdobia, že zase sme sa dali do kopy, tak vtedy z tej radosti a eufórii, ktorú mal, bol na mňa veľmi milý, ale až tak neprirodzene. Takže v mojej hlave, všemi jednotkám, všemi jednotkám, tady sa zase niečo deje. Takže som pozorovala, netrvalo dlho, týždeň dva zistila som, že teda je to tak. Keď som to zistila, prišla fáza agresivity, popírania, hnevu, kedy sme sa veľa hádali. Potom som to nechala tak, tým pádom oni mali voľné pole, už nemali s kým bojovať, tak veľakrát sa stalo, že to ukončili. Oni sa stále k sebe vracali a tiež mala nejaké záväzky za sebou. Nebola úplne slobodná, abych mohla dať tento vzťah von. A potom keď to skončili, že skončil to a uvedomilo si, že preca len tá rodina a tá žena asi je fajn, aby som s ňou bol, Zase bol veľmi milý, ale inak. Tam bola všetky taká iná esencia, taký iná energia. A tým, že som to začala pozorovať, a ja som to fakt pozorovala 3 roky to trvalo, už si to nepamätám, tak za tie 3 roky napozoruješ veľmi veľa veci a veľa veci pochopíš. Takže ja som namargo toho vedela, presne v akej fáze sa práve nachádza, ako s ním komunikovať, ako ho nenaštvať a keď ho chcem naštvať, tak ako ho naštvem. Čiže tam bolo... Potom som mala v podstate niekedy pocit, ja že som manipulátor, lebo keď som to prezrela, tak začneš sa s tým vlastne hrať ty. Lebo ty vlastne vieš, ako to funguje a vieš, kam máš potiahnuť, aby si docíhal to, čo potrebuješ. Takže vtedy som pochopila, že aj v týchto manipulatívnych toxických vzťahoch sú vlastne toxíci ako keby obidvaja, ale každý to robí inak.

Tam je to už podľa mňa to temné, že keď to človeka prekvapí do tej temnosti, že vlastne tak dlho v takomto vzťahu je, že taký už temný empat, alebo ako by sa to dalo nazvať, že vlastne Nemusí to mať úplne každý, si myslím, ale akože pokiaľ sa človek dostane do takéto roviny, tak tam je to nebezpečné pre tú obedi, lebo vlastne sa zároveň dostáva do také nejaké roviny toho temného empata, ktorý vlastne vie a už vlastne to čo vie, akoby používa na svoju ochranu, ale je to vlastne nejakým spôsobom manipulácia, ktorú tým spôsobom robí. Ale nerobí to každý, lebo nie každý sa dostane do tejto roviny, do toho prezrietia, povedzme, že si tam bola toľko rokov a že musel asi nejak ako spôd u seba zachoviť, tam nejako Tak, toto je tá nebezpečná vec, že to vlastne ešte dvojnásobne traumatizuje tú obeď, lebo vlastne sa dostane ešte do toho, čo by sa v živote nedostala, ako keby nemala túto skúsenosť a takú dlhú skúsenosť. Lebo vlastne to som vypozorovala od žien, ktoré žili veľmi dlho v takýchto sťahoch, že vlastne sa preklapajú potom, pokiaľ si uvedomili, v čom sú, do tej roviny toho temného empata, čo je veľmi akože trauma, ktorú vlastne treba riešiť zase po vystúpení z takéhoto nejakého kolotoča, ale to je ďalšia téma sama o sebe. To len ako ma napadlo zdôrazniť, že vlastne nie každý toto má, nie každý to vlastne do takéto miery zažije, lebo je tam veľa rôznych faktorov, čo na to vplyvajú.

Ja sa tomu práve že teši, že som to zážila, lebo mne to bolo ako keby štúdium. Ja tým, že som veľa psychologických knih čítala, tým, že som chodila na tie výcvyky, terapii a neviem čo, všetkého, tak pre mňa to vlastne bolo, že seba poznávanie, to zvedomenie si toho zážitku, Ale toto bola taká tá temná strana. Ale zase, keď si veľakrát pozrieme a fakt si dáme aj tie ilúzie alebo tie rúžové okulare dola, tak zistíme, že už len tým, že keď nám napríklad manipulátor ublíži a my chceme vyvolať v ňom pocit viny, tak sa začneme lútostiť a teda mohol by si to trošku zmeniť a to je tiež určitá forma manipulácie. Takže ono je to také ako keby presypacie hodiny, alebo taká ležatá osmička, ktorá sa vlastne stále točí a ty, až keď to prezrieš, ako to celá funguje a prezrieš aj tie zranenia, z jakých vlastne zotrvávaš v tom sťahu a čo všetko je na to naviazané, až vtedy vlastne dokážeš z toho vystúpiť von s takým tým, že ty vole, tak toto bola škola úplne neuveriteľná. Takže za mňa samozrejme, že keď to niekto prežíva, tak je to veľmi náročné a ťažké. Ani ja nehovorím, že to bolo easy a že to bolo jednoduché, ale tým, že som to študovala popri tom, tak to bolo pre mňa, že wow, to takto ešte funguje. No ale dokončím to s tým príbehom, že potom som bola prekvapená, že vlastne do 24 hodín sa nám Zého vzťahoval. Ale on si myslel, že na chvíľočku, že ma to prejde. že keď oľutuje a hodí tie smutné oči, ktoré vždy na moju mamu napríklad platili, on má veľmi smutný pohľad, on by veľmi chcel a zase to nejde. A ona zase to má takto a bože moj, čo mám s ňou. A mamina mi len dohovarala a ja som na ňu kúkala, čo mi tým a Marou správa, že ty vôbec tu nie si. Pritom ako bývame o seba veľmi blízko. No a začalo vlastne úplne iné peklo. ktoré trvalo ešte potom rok, lebo aj keď sme spolu nebývali, tak samozrejme sa snažil a prvá vec, ktorú spravil a ktorá ma veľmi zranila bola tá, že ja v tom, čo som otačala každé euro 35-krát, či môžem, nemôžem deťom kúpiť a chodila som na jumpingy 5-6-krát do týždňa. Ak zase kto vie, čo je jumping, tak to není úplne jednoduchý šport. Čiže som bola veľmi, veľmi unavená, tak si kúpil nové auto a povedal mi, že to auto nie je jeho. Takže on namiesto toho, aby tým deťom dal, že dávam vám normálne výživné, tak mi dal úplne minimum. a my sme sa pozerali, ako sa vozí na nové auto a my sme otačali každé euro. Ale som si povedala, nevadí deti, proste to zvládneme, dáme to. Takže potom prišlo také obdoby, kedy sa chcel vrátiť domov, kedy sa akože kajal, pochopil a on teda chce vrátiť sa nás späť. A to ma veľmi rozbíhalo vnútorne, že má vlastne má pravdu on, mám ja. Nie som fakt ja, tá ješiťačka, tá blbá, ktorá sa na ňoho pozerá úplne inou optikou, on je možno naozaj dobrý chlap, lebo zrazu, keď tam nie je, máš odstup a vidíš to inak. Takže začalo úplne iné spochybňovanie seba samej, z úplne inej roviny a v iných oteňoch, čo som už ako fakt na seba pozerala, Toto je fakt už zrelé pomaly na psychiatriu, lebo to, čo sa honilo mne hlavou, to boli neuveriteľné uhly pohľadu na všetko. No ale vždy som tam mala, tam v tých horech, keď som zase, páne Bože, dajte mi znamenie, a ono vždy to proste prišlo, kde ho niekto našiel, niekto ho uvidel s ňou, Inací, keď byl kreos, ešte vrátim k jednej situácii, kedy mal s ňou raz ísť na rande, ešte keď sme spolu normálne fungovali, mali s ňou na rande a nešiel, lebo sme išli my niekde preč, tak mu nápisala anoným zastierač, že parohá, že vieš, kedy ti chodí tvoja žena. Nora, ja som myslela, že ma zabije, keď to doš, keď to doniesol. Toto robila ona. Tak to sa znížila, len aby ho mohla mať. Takže potom som napísala aj jej, že je tvoj, nechaj si ho, keď odišiel. Ale teda toto robil. Takže sa snažil vrácať náspäť a sluboval mi hory doly. Potom prišli Vianoce, kedy som chcela ešte nejak možno prezrať toto konečného rozhodnutia. Tak Nave Noce bol u nás doma a zase sa udelilo pár vecí, kedy jeden kamarát prišiel po nejakých rokoch zo zahraničia a sme sa náhodou ustretli, takže pôjdeme spolu na kávu. Jedna jediná kaviareň bola v našom meste otvorená 25. Fakt bola. My sme v tej kaviarni boli a nikto mi to nechcel veriť, že prečo by bola Nave Noce otvorená kaviareň. Proste bola, sedeli sme tam. Takže na to veľmi vystupoval, žiadlil na mňa, on bol celý čas veľmi žiadlivý. Čiže ja som mala veľmi veľakrát scény žiarlivostné, kedy ja radšej, aby tie scény neboli, tak som sa odpájala od tých kamarátov, od kamarátiek, prestala som chodiť s nimi von. Ja som vlastne študovala podčas našho vzťahu na začiatku na vysokej škole diálkovo, takže furt niekaké akcie boli a ja som tam nechodila, aby nežiarlil. Takže teraz mi vlastne ukázal počas tohto konfliktu vianočného, že sa fakt nič nezmenilo, takže odišiel po vianociach, ešte na slovestra sa niečo u nás zjavil, ale potom prišlo to, že a teraz to daj do praxe. už nečakaj, už máš za sebou 15-16 rokov, koľko sme boli spolu. Takýchto sinusov, id hore dole, hore dole. Keď sa pozrieš na jeho prvé mážilstvo, pozrieš sa na svoje mážilstvo, vidíš tam to isté. Čiže veľakrát som premyšľala a tak v duchu prosila tú jeho prvú ženu odpustenie, pretože ja som do toho vzťahu prišla ako Milenka. Takže ja som si aj tu neveru prežila z takých strán, ako najprv Milenka, tá 20-ročná, ktorá všetko môže. Potom tá, ktorá bola podvádzaná, potom ešte som nabrala odvahu aj ja mu to vráti, tak som mal taký veľmi rýchly spalujúci vzťah, ktorý mi ukázal, že toto není cesta, ale ok, zažila som si. Takže tá cesta potom musela byť veľmi pevná, aby som prestala o sebe pochybovať a napísala som žiadosť o rozvod. a s tým, že už som teda nejako vedela ustať tie financie, mala som 3 druhy príjmou, tak je sice polepené, ešte mama vyhovorí, že prečo sa nezamestnáš na plný úvezok. Hovorím, mami, no lebo keď si vyskladám tieto 3 a som stále doma, ja som pracovala z domu potom, som sa dohodla vo firme, že nemusím chodiť do Bratislavy, že môžem byť doma. Takže ja som mala postarané o deti, o domácnosť, bolo som tam s teplým obedom každý deň, popri tom som pracovala, chodila som cvičiť, za to som mala tiež nejaký príjem. Proste ja som si žila úplne, že síce nie, nemohla som vyskakovať, ale to, čo som potrebovala, hlavne ten kúr, to som mala. No a napísala som všetko zo rozvod a som si myslela, že keď to bude jednoduché, lebo ta hlava ti začne podsúvať všetky pekné zážitky, čo ste zažili. Čiže opäť jedna z fázk poddávania sa od manipulátora, kedy začne hlava produkovať všetky krásne zážitky, čo ste spolu začali a obrúzala zažili, tak som ich takto odhaňala, pretože nie, nie, nie. Tak som to napísala, vytlačila som to a položila som si to na knižnicu, že keď dozrie čas, tak to tam pojdem odniesť. a ten čas dozrel asi o týždeň, boli jarné prázdniny, išli sme sa kočulovať do aviónu a hovorím, že tak nič, idem to tam teraz odniesť. Nedalo sa nič, my sme akože mali taký kontakt, že on si občas chodil pre deti, pokiaľ sme sa nerozviedli, tak záujem o deti mal. Keď potom prišlo k konečnému rozhodnutiu a dá k tomu, že sa má vykonávať nejaký rozsudok, tak som ho naháňala, aby si tie deti bral. Vyvolávala som mu tie deti, tam bývali u neho samé, nevenovala sa im, takže som to potom nechala tak a vlastne nekontaktuje sa s deťmi veľmi dlho. Samozrejme, vynikom som ja, čo OK, berem, tak môžem byť aj ja vynik. Teraz som to podala o rozvod a potom ma videla niekde, som mala rozbité auto, používala som auto jedného kamaráta a ma videl na tom aute a sa vtedy vlastne ako keby spámetal, že aha, ona asi niekoho má. Ja hovorím, že nemám nikoho, ale môžeš si mysleť, čo chceš. A on myl na to, že no dobre, a že ja by som teda ešte chcel, aby sme to nech dali dokopy. A ja som ho vtedy povedal, dobré, brezdi, brezdi, brezdi. Už nedáme dokopy nič. Ja už čakám, kedy ti pride papier zo súdu. a vtedy nastala ďalšia fáza pekla a to je o deti, lebo sa nastávajú do ďalších čierniček, chodím po kavičkách, ja som na to nemala peniaze, on si zobral právničku, tak ja som musela hľadať nejakého lacného právnika, ktorý mi s tými vecami pomôže, ale potom po zastupom času som zistila, že to ani nebolo možno potrebné. Ale opäť zase celá skúsenosť. Kedy som mala ja vlastne pocit, že nerobím nič iné, iba sa obhajujem, obhajujem, pred celým svetom sa iba obhajujem, že ja som dosť dobrá, dosť schopná mama, dosť schopná sa postarať, dosť kompetentná vôbec viesť nejaké deti. Čiže všetko to, čo som robila, naozaj nikto tie roky nevidel. ale to, čo sa o tom kvetnato rozprávalo, všetky tie klamstva, tie klamstva ľudia videli. Pretože to je ľahšie uveriteľné, je to senzácia, je to niečo, o čom sa radi ľudia rozprávajú, ale nikto ti nepomôže, musíš to proste prejsť sama. Takže toto bolo také veľmi veľké prezretie, aj pod priateľstvami nejaké popadali. Odyšla som z nejakých komuní, kde som sa nachádzala a vlastne som si povedala, že to chcem uplne inak a musím to vybudovať inak a hlavne, že musím pracovať s tými vnútornými zraneniami svojimi, pretože keby som ich tam nemala, tak sa to tak nedeje. Ale zase život je krásny na tom, že on ti to potom ešte 1500 krát oskúša, že či to naozaj už máš ošefene.

Prečo si myslíš, že sa to psychické násilie takto veľmi prehliada v spoločnosti? Pretože ešte to fyzické je nejakým spôsobom vidno, ale myslím si, že to je taká veľmi dôležitá téma, že prečo sa to psychické násilie prehliada.

Je to tak komplexná tematika, ale tak komplexná, že ak niekto príde s nejakým psychickým násiliem, nejakým takým manipulatívnym alebo toxickým vzťahom, Každý človek, ktorý tomu aspoň trošku rozumie, vie, že to není o jednom sedení alebo že to není o jednej nejakej situácii. Ak je žena v takejto situácii a potrebuje pomoc, ona naozaj potrebuje pomoc, hlavne v tej hmotnej rovine a to je finančná stránka, zabezpečiť seba a všetky tie veci, ktoré okolo toho súvisia a do tohto sa ľuďom nechce. To je príliš veľa práce, príliš veľa pomoci, takže je lepšie to prehliadať a tváriť sa, že to neexistuje, pretože by sa museli zmeniť systémové nastavenia celej spoločnosti. A tí systémové nastavenia sa nejdú len tak proste zmeniť, pretože z určitého uhla pohľadu v niektorých štruktúrách alebo v tých hierarchiách toho, jak to v spoločnosti funguje, to niekde niekomu vyhovuje, že to je takto, ako to je. Takže to je tak komplexná téma, že to, čo sa deje v tých individuálnych rodinách, je len odzrkadlením toho, čo sa deje v tom kolektívnom poli v tej spoločnosti. A pokiaľ to nebudeme chcieť naozaj riešiť tak, že sa bude o tom otvorene rozprávať, že sa budú hľadať naozaj nejaké spôsoby, ako Pretože žena je veľmi zraniteľná, keď sa takéhoto vzťahu chce odísť. Ona fakt nemá odísť kam. A to nie je o nej, to je o deťoch, o tej obývanii, o príme, o škole, o školách, kam odíde. To je toľko veľa tém. že nie každý má silu na to, aby zobral tú odvahu a tú zodpovednosť za to, aby to riešil. Takže my budeme síce možno rozprávať o tomto, ale keď sa pozrieš v meritku napríklad spoločnosti, ako sa teraz ľudia správajú k sebe toxicky kvôli nejakým politickým napríklad témam, tak vidíš vlastne presne to isté. Takže my musíme začať od seba, porozumieť tomu, čo sa vlastne v tom celom udialo a začať to zvedomovať u ľudí, ktorí to prežívajú, aby si to uvedomili, že takéto niečo je.

To existuje a že naozaj im človek verí, lebo ja si myslím, že tačí jeden človek, ktorý ti uverí, že sa ti to naozaj stalo. Pretože toto je u každej obete, alebo u každého človeka, či u ženy, alebo muža, to jedno v akom kontexte, proste ten najväčší podporný bod si myslím, že ti aspoň jeden, minimálne jeden človek uverí, že si není blázon.

Tak a ono to tak naozaj je, že ako beď mám prax, chodia ko mne ľudia, chodia ko mne pári, alebo som teda zažila aj pohľad z jednej strany, keď som rýšla nejaký pár aj z druhej strany, A ak tam bol manipulatívny vzťah alebo toxický partner, tak zväčša ten toxický partner vykresloval situáciu úplne inak, ilúzorne. On vlastne sa opäkňoval. Zväčša ten človek, ktorý, jak som napríklad ja povedala, že ja som mala strach z toho, že sa ho nebojím, tak to je pomenovanie toho, že áno, aj ja som dokázala byť niekedy... Išla do krajnosti už z toho zúfalstva, jasné. Ale keď sa na to pozrám zo stupom času, tak tam bolo... My sme nemali spoločné smerovanie, spoločné záujmy, ja som vôbec nevedela, ako fungujú vzťahy, ako by sme sa mali rozprávať vo vzťahoch. Keď som prichádzala na nejaké iné veci, mne nikto nevedel, že by to mohlo byť ja inak. Takže áno, keď sa o tom nebudeme rozprávať, tak si budeme mysliť, že to neexistuje. Ale keď sa o tom rozprávame, tam je fakt dôležité, aby niekto uveril tej žene, pretože pre ňu to nie je, roztekaná, rozbitá, pochybuje o sebe. Ona nevie nájsť v sebe to pevné, kde sa oprie, kde sa posadí. Ona potrebuje tú palicu zvonku, o ktorú sa ona oprie a to je ten človek, ktorý jej verí. Ale zároveň ten človek, aby si mal uvedomiť tú dôležitú vec, k ktorej on stojí, že ja ti rád pomôžem, ale zodpovednosť je stále u teba. Pretože ja môžem akokoľvek chcieť pomôcť niekomu z toho von, on musí byť rozhodnutý sám a prebrať si zodpovednosť za to, že tú cestu k tej slovode si musí prešlapať on sám. Takže keď to zase poviem na takom mojom prežitku, tak som tak sedela na tom mojom gavčiku, reaz som zase tú libušku vytiahla nekde, alebo ani neže vytiahla, ona chodila sama na to moje rameno a vtedy mi povedal, z čoho sa najviac bojíš. Bojím sa o to, že prídem o obyvanie, prídem o domov, o byt. A ono mi hovorí, dobre, a? Jak dobre, a? A teraz dusila ma, stále jedna otázka mi chodila v hlave. To bola tá otázka malej Libušky. Čo tým získáš, keď prídeš o hypotéku, keď prídeš o byt? Čo tým získáš? čo tým pre Boha môžem získať, veď to je úplne, veď prídem o deti, o všetko, ona nie. Normálne poď, nemáš byt, čo si získala? A mne vtedy cínklo, bože, veď ja keď prídem o byt, tak ja vlastne získam tie peniaze, ktoré teraz na to dávam, aby som ho udržala. Zrazu úplne iný uhol pohľadu a ja že fuha, dobre. Tak, to sa mi začalo páčiť ako premyšľanie. Druhá vec, keď už teda nemáš ten byt, a nemáš tú hypotéku a už máš teda tie peniaze, kam pôjdeš s tými detmi bývať? A ja som veľmi nechcela, aby išli do toho toxického prostredia, tomu mojemu exovi. A hovorím si, OK, ale je to ich otec? Z nejakého uhla pohľadu si ho vybrali ako svojho oca, tak si to tam majú asi odžiť. OK, tak by išli tam. Čo tým... A ja žudia, že to je strášné, moje ego. A Libuška, čo tým získaš? A ja čo tým pre vás môžem získať? Však prídem o deti. Čo tým získaš? A išla po mne, i Ja hovorím, Ježiš, áno, 24 hodín denne, 7 dní v týždni pre seba. A ešte mám aj tie ušetrené peniaze z toho bytu, lebo ho nemám, takže ho nemusím platiť. A toto mi vlastne začalo dávať iný uhol pohľadu, kedy my veľmi veľa rozhodnutí robíme z pozície odporov alebo lípnutia na niečo. A ja som to len energeticky pustila. Že OK, tak aj toto sa môže stať. Až som prišla v tom premýšľaní, až do reality, že už fakt nič nemám, už aj deti sú preč, aj byduš je minulosťou a som v tej detskej izbe u mojej maminy. A vtedy mi tá libuška hovorí, ak si túto psychiatriu vybudovala s ním, akú psychiatriu, alebo aký život, nie psychiatriu, aký život si dokážeš vybudovať sama. A robíš to pre tie deti. A vtedy, ja neviem, čo sa vo mne udialo, ale keď mi povedalo, že mi zoberie deti, tak som sa usmiela povedať, že som ok, tak si ich zober. Lebo v mojej hlave bolo 24 hodín, dne, sedem dní v týždni pre seba, plus nemusím sa o ne starať. Proste som si zvedomila tú realitu, ktorej som sa tak strašne bála. A zrazu som bola nevykývateľná, bola som pevná. A mne vlastne všetko, čo som sa bála, že sa stane, tak sa nestalo, za čo som veľmi ráda. Ale to boli také tie... To vlastne to, čím teraz sprevádzam ľudí, keď si týmto prechádzajú, aby si len zvedomili, že každá situácia má pre nich niečo. Ale to neznamená, že sa im musí stať. len nech si tie odpory a lipnutia a tie strachy, nech sa na nich pozrú. Lebo keď sa na ne pozrieme, my zrazu zistíme, že ten strach nie je takým strachom, ale je to len nejaká ilúzia, ktorej sme uverili. A cez tú ilúziu nevidíme ten chodníček, ktorý tam na nás čaká, aby sme si tým prešli. Takže za mňa to bolo jedno z najťažších období, od toho rozhodnutia v tej pôrodnici až teda po tom, ako som to urobila, Ale to bolo jedno z najviac učebných období, aké som kedy mala, pretože počas toho som veľa študovala, ako som spomínala, veľa som sa učila. A potom už som sa na to pozerala úplne inak a dnes som vďačná za tú školu, lebo vďaka tomu aj ten vzťah, ktorý teraz mám, tak ho mám postavené na úplne iných hodnotách, na úplne iných prioritách, iných uhlov pohľadu, proste inak je to postavené. Takže musíme začať o tom rozprávať cez tie naše príbehy, aby ľudia vedeli, že sa to deje. Nie je toho málo, je toho veľa, len je toho veľmi veľa oteňov. Nie je to ani čierne, ani biele. Medzi tým je miliarda rôznych fariev. A to je každý tým jedinečný príbeh toho človeka, ktorý to prežíva a ktorý z toho hľada cestu von, lebo každý den chceme byť šťastný, spokojný, slobodný a milovaný.

No ty si to úplne nádherne teraz zakončila. A o tomto by sa dalo rozprávať a myslím, že sa môžeme o tom porozprávať aj niekedy ešte inokedy, zase z nejakého iného uhlov pohľadu. Ale ja sa ti veľmi chcem poďakovať za to sdielanie tohto tvojho intenzívneho príbehu, pretože Ako si to aj dávala do toho kontextu s tým, že ako si sa s tým vysporiadavala priebežne, tak je to, myslím si, veľmi dobrá inspirácia pre ženy, ktoré sa v takomto vzťahu ešte možno momentálne nachádzajú, lebo vidieť to svetlo na konci túnela je veľakrát nie reálne pre mnohých ľudí, takže za toto ti veľmi ďakujem. A je ešte niečo také, čím by si to chcela ukončiť, uzavrieť, alebo nejaký odkaz pre ženy, ktoré sú ešte v takom vzťahu, alebo už z neho odišli a nevedia sa spamätať, pretože ten mozog je ako keby bolo na droge. Ako si ti spomínala, že to stále boli tie výkyvy, že rasy bola hore, rasy bola dolu a že jednoducho tam tá nejaká chemická, biochemická reakcia prebieha, čiže Čo by si odkázala aj ženám, ktoré ešte v takomto type vzťahu sú, a aj ženám, ktoré už odišli, aby sa spamätali? Čo môžu spraviť?

Najhoršie na tomto celom, aspoň z mojho pohľadu, ale aj z pohľadu mojich klientiek, je to klamstvo. Proste to klamstvo, ktoré bolo opradené a prežrate z každej jednej situácii. A čo mne veľmi pomáhalo, a to aj dodnes ľuďom rádim, vždy sa pozrite na tú situáciu realisticky, tak ako keby sa diala niekomu inému. Čiže pozri sa na to reálne, ako keby sa to dialo tvojej kamarátke, lebo tam môže byť nejaký iný uhol pohľadu, ktorý vlastne... Alebo čo by si povedala kamarátke? Veľakrát mám odpoveď, že no tak by som je povedala, nech odjde. A prečo to teda nevieš urobiť ty? Pretože veľakrát obete takýchto manipulátorov, žijú v ilúzii, očakávaní toho, čo bolo na začiatku, toho, ja tomu hovorím fáze na debila, proste rúžova okuliara, to nie je biochemická reakcia, ale tomu, vieš, povieš, biochemická reakcia, možno niekomu, kto sa s takým slovom nestretol, tak keď povieš fáze na debila, tam je to jasné. Takže je v tejto fáze. a ľudia sa k tomu vracajú, lebo oni zažili toho človeka ako pekného, ako dobrého. Takže oni začnú veriť tomu, čo im ten pekný človek rozpráva a vtedy sa odpájú od reality, pretože ich vnímanie sveta je minulosť, budúcnosť. Oni počúvajú, čo hovoria tí muži alebo tí manipulátori, ale nepozerajú sa na to, čo konajú. Treba pozerať na to, čo robia, čo skutočne robia a ko konajú. Nie to, čo hovoria, lebo to je diametralne odlíšne. Keď ja som napríklad pochopila, že ja som neni tá rodiny založená, tak som stála, že ale ja som tu za rodinu a ja chcem, aby naša rodina vytršala. Áno, on sa vrátil k rodine, ale k tej pôvodnej, z ktorej ako deťa vyšiel. Takže áno, hovorili sme obidvaja o tom istom. Čiže zase definovať si, či naozaj rozprávame o tom istom, lebo pod rodinou môžeme mať každý niečo iné. Pod šťastí môžeme mať každý niečo iné. On môže rozprávať o šťasti, vy môžete rozprávať o šťasti, ale pozerajte na to, čo koná, čo robí, či tam je, či dodržuje slovo, či sa nevykrúca. Lebo ako nahlas sa vykrúca, nedodržia vás slovo a vy v nejakom časovom kontexte vidíte, že klame. Dovolte si to vidieť v pravde a dovolte si byť, naozaj realistické, neopeknujte si to. Lebo to je cesta tri kroky dozadu do pekla, kedy sa zase môže prepadnúť potom do toho, čo sme sa bavili, do tej temnoty, že vlastne už budem mať nervy sama na seba a začnem manipulovať možno ja niekoho iného, aby som si to akoby vykompenzoval. Takže nestracajte zdravý rozum. Ten manipulátor bude robiť všetko pre to, aby ste ten zdravý rozum strátili, ale on si neovedomuje dôležitú vec, že jedno hovorí a druhé koná. A to, čo koná, je to dôležitejšie ako to, čo hovorí.

Ďakujem, Libuška, ďakujem, že si prišla, že si sa podelila o tento tvoj príbeh. Verím, že sa teda budeme počuť aj v nejakom ďalšom rozhovore, zase na nejakú inšpiratívnu tému a už to asi iba nejak zakončiť s tým, že je vždy možné z takého niečoho odísť. Tam je dôležité to rozhodnutie, že akokoľvek sa tá situácia zdá, ťažká, náročná, alebo akože je tam nemožnosť z toho uniknúť, tak vždy sa dá, ale veľmi dôležité je nájsť, ako si aj ty už spomínala, nejaký oporný bod, aspoň jedného človeka, ktorý ti verí, ktorý ti podá pomocnú ruku, ale ten krok. musíš spraviť ty. Nedá sa spolahnuť na to, že niekto spravi za teba, ale dá sa to. A pokiaľ si sa už ocitla vo fáze, že si z toho vzťahu odišiel a nevieš sa spamätať, tak je veľmi, veľmi dôležité pokračovať v tej podpore. Vlastne, čo aj Libuša robí, čo robí ma aj ja pre ženy, že ich držíme dlhodobo, aby sa jednoducho mohli spamätať. Je veľa spôsobov, veľa ciest k uzdraveniu, veľa rôznych terapií. Môžeš aj ty povedať, akým sa venuješ, aby ľudia mali predstavu, čím sa dá psu prejsť aj inak, možno nejakým spôsobom alternatívnejšie.

Tak ja vedovala som sa primárne regresnej terapii, ale tým, že už tých všelikých zručností z rôznych iných výcvikových aktivít sú vlastne taký väčší diapazon, tak regresná terapia je tá primárna, ale už to nie je iba o tom regrese. Veľakrát pracujem s vhládmi, čiže veľakrát otvárame rodové traumy, rodové línie, čiže veľakrát tam vidím ako by konštalačne, čo sa tam udialo, čiže naozaj sa pozerám na to komplexne, nie lenže detstvo, ale čo sa dialo v rode, čo sa dialo možno niekde ešte hĺbšie, aký vplyvá kolektívne pole na tie naše presvedčenia. Čiže keď ten človek príde, tak z každej strany to potáčame tak, aby vlastne prišlo k tomu pochopeniu Ale zároveň som aj coach, takže veľakrát prichádza aj k akčným krokom, ako z toho von, plánujeme nejaké cesty z toho von. nejaké také drobné úlohy, ktoré keď si ten človek alebo ten klient osvojí, tak je vlastne ako keby stále v tom procese vychádzania z toho von. Čiže nie je to len o tej terapii, ale on už po terapii odchádza s nejakými ďalšími krokmi, ktoré môže dať do tej praxe tak, aby vlastne z toho vyšiel živý a zdravý. A hlavne milovali sa s sebou.

Kontakt aj na to, čo robíš, dáme do popisu tejto epizódy, takže budete to môcť nájsť. Ja ti ešte raz ďakujem, že si prišla.

Ja ďakujem.

Ďakujem, že si vypočula dnešnú epizódu a keď sa ti páčila, tak sa prihlás na odber, nech ti neunikne žiadna téma, vzdielaj ju na sociálnych sieťach a ohodnoť podcast o strcach hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohlo dostať čo najviac ľudí, ktorým môže pomôcť. Ešte viac inšpirácia a odkazy, o ktorých sme hovorili, nájdeš v popise tejto epizódy. A už teraz som na teba teším pri ďalšej téme, tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. Pamätaj, že si zaslúžiš to najlepšie.