#9. Aká silná musí byť tá facka, aby si sa prebrala?

Vítaj pri ďalšej epizóde podcastu od srdca, v ktorom sa narovinu a otvorene rozprávame o partnerských vzťahoch, narcistickej manipulácii a o tom, ako nájsť cestu naspäť k sebe, prebudiť ženskú silu a otvoriť sa skutočnej láske. Dnes prijala pozvanie na rozhovor Monika Sobeková, ktorá sprevádza ženy na ceste seba poznaním, venuje sa práci s rodovou líniou a ženstvom, rituálom, práci s bylinkami a je autorkou sebarozvojových knih a hier pre deti Čarovná cesta, Dúhouka, Poznaním ušťastiu, ale aj pre dospelých Tajomstvo môjho rodu a Láskavá cesta k detskej duši. Monika, vítam, k tomu našemu dnešným rozhovoru. Ja by som asi rovno začala otázkou, že prečo ženy si vyberajú toxických partnerov? Prečo sa teda ocitnú v toxických vzťahoch?

Už si nepamätám, kto múdry raz povedal, že väčšinu odpovedí hľadajme v svojom detstve. A za mňa, tým, že sa aj dlhšiu dobu venujem práve práci s rodovými liniami, tak za mňa toto detstvo a to, čo vlastne sme zažili počas prvých rokov života, sú veľmi dôležité faktory, ktoré vlastne nás oprvňujú v tom, akých partnerov si vyberáme. Ale nie len to, ale aj to, ako sa vlastne pozeráme na svet, ako vnímame svoju hodnotu a vlastne podľa toho potom si priťahujeme do života aj rôznych ľudí. Ono častokrát to býva tak, že ženy, ktoré sú vychovávané v tom, že ich hodnota je nič, že sú vychovávané ako keby vo vzťahoch, kde tá ranná väzba bola narušená nejakým spôsobom. Buď to dieťa zažívalo nejaké traumy, alebo vlastne tí rodiči ako keby k nemu nemali... nemali ten najlepší vzťah, dajme tomu, tam neexistovala taká tá vzťahová väzba, napojenie sa na seba, tak častokrát tie ženy vyrastajú s tým, že sa cíte akoby nič. A oni potom si toto celé prenášajú aj do svojej dospolosti a s tým fungujú celý život. Hľadajú si partnerov, ktorí im to iba zrkadlia. Aby sa v tých sťahoch cítili tak, ako vlastne to v tom deťstve mali naučene. Ale ja idem ešte ďalej, prečo si vyberáme takých partnerov. Keď robím s oženami a teda ich sprevádzam cestou ich seba poznania a tá práva práca s rodovými líniami k tomu úzko patrí, tak ideme vlastne ešte hopšie a vraceme sa až ako keby do minulosti, ale nielen do ich minulosti, ale tá ich vlastná minulosť je tvorená aj minulosťou ich mám, starých mám a vlastne prastarých mám. My si to v podstate často neuvedomujeme, ale ten vzorec, ktorý si tá žena ako dieťa v sebe vypestuje nejakým spôsobom, Tak častokrát to býva, teraz keď poviem, že zdedené nie je pravý zmysel toho slova, ale ako keby prenesené od tej mami, že dajme tomu, že žena sa správa príliš zmysívne, otec je príliš, hej, taký typický vzťah, že otec je príliš tvrdý, príliš tiranský a tá žena tam pôsobí, Je to veľmi nežná empatická bytosť, ale je veľmi ako keby submisívna, nevie si povedať svoj názor a tomu mužovi sa prispôsobuje. A častokrát takéto bývali naše prastaré mami. A od nich si to správanie, ako keby odpozerali naše staré mami, od nich zase naše mami a potom aj my. Že niekedy to ide až tak hlboko, že sa musíme pozrieť niekoľko generácií dozadu. A preto vlastne hľadáme až takto ďaleko. Teraz to znie možno príliš akokeby spirituálne, ale vlastne dnes je veda na tom tak, že sa dokázalo, že zranenia, ktoré zažívali naši prastarí rodičia alebo naši starí rodičia, tak sa dostávajú do buniek. Úplne, úplne... na jednoduchšie povedané spôsob, že keď zažiješ nejakú traumu alebo nejaké zranenie, tak zvýšené hladiny stresových hormónov ovplyvňujú zloženie spermí a vajíčok a vlastne si zauber, že my sme z nich ďalej a tie ďalšie pokolenia sú z nich vlastne ďalej tvorené. Takže takýmto spôsobom sa ako keby úplne na fyzikálnej úrovni, ja som to teraz veľmi zjednodušila, ale prelepšie ako keby pochopenie, sa prenášajú vlastne zranenia z jednej generácie na druhú generáciu, až pri týmto nepríde do toho stavu, že žena teraz si povie, že áno, zase sa dostane presne do takého vzťahu, možno toxického, ako mala aj mama, alebo ako mala aj stará mama a povie si, že stačilo. Hej, že ja už toto nejakým spôsobom nechcem zažívať a chcem robiť niečo preto, aby sa zmenilo. Ono je to tak, Častokrát, ako keby ženy, ktoré sa dostanú do takých sťahok a už sa akoby prebudia a si povedia, že aha, že toto niečo nie je v poriadku, tak sa zamišľajú nad tým, ale že prečo to tá moja mama vlastne zažívala celý život? Prečo to trpela moja stará mama? My si vlastne musíme ísť do toho uvedomenia oveľa hĺbšie, že keby to oni vlastne... nezažívali, tak my by sme tu teraz neboli. Keby oni povedali vtedy, že dosť, stop, odchádzam, dajme tomu z tohto toxického vzťahu, tak vlastne ten rôd by ako keby ďalej nepokračoval v tejto línii. Čiže ono to znie dosť zvláštne, ale v podstate my im ako keby môžeme ďakovať za to, že aj v tých toxických vzťahoch vytrvali. A až my sme mohli dojsť teraz sem a povedať, že ale ja už v tomto ďalej žiť nechcem. A ono to malo ešte jeden veľký zmysel. A ten zmysel je v tom, že keď si zoberieš naše prastaré mami... Hej, moja prastará mama, ona vlastne zažila dve vojny. A vlastne ľudia vtedy ako keby neriešili, príliš neriešili to, či som v toxickom vzťahu alebo nie som, pretože tí ľudia prioritne riešili to, aby si zabezpečili život ako taký, pretože zažili dve vojny a vlastne život ich detí bol ohrozený. A potom v podstate, čiže ich úlohou tej generácie v podstate ani nebolo riešiť vzťahy ako také. Potom prišla vlastne ďalšia generácia našich starých mám, ktorí ešte čiastočne riešili vlastne toto, že OK, nejaké takistoto boli v podstate vojnové deti, pretože zažili druhú svetovú vojnu, nejakéto bezpečie, prežitie a vlastne zažívali materiálny nedostatok. A pri zažívaní toho materiálneho vlastne nedostatku im išlo o to, aby ich deti mali pokryte nejaké základné potreby. A keď si zoberiem moju mamu, čo je ďalšia generácia, tak oni zažili vlastne to, že stávalo sa v radoch, v obchodoch, že nemali vlastne toho materiálu na dostatok. A stále sa emocie neriešili, pretože pre ľudí boli dôležité nejaké úplne iné veci. A keď sme ako generácia vlastne zvládli to, že prešli tým obdobím, kedy bolo nedostatok všetkého, tak oni pre svoje deti zase mali tú túžbu naplniť, aby sme my mali dostatok všetkého, ale materiálny. Zase, akože preto bolo úplne bežné, že sa deti narodili hneď, sa deti odkladali, od malička sa dávali do jasiel a práve tá väzba tam, ako keby sa nebudovala do také miery, ako ten človek na tú výživu vnútorné duše potrebuje, alebo svojho vnútorného dieťaťa. A vlastne my sme tá generácia, ktorá... Vlastne naši rodičia by chceli, aby sme my mali materiálny dostatok, pretože pre nich bolo to najdôležitejšie zabezpečenie, že máš doma... 10 párov topánok, 40 kabátov a 20 hrncov a ja neviem čo, všetko potrebujeme pre život. Ale v skutočnosti to nepotrebujeme, hej. Ale práve u nás sa to lámalo to, že už to materiálno bolo naplnené, hej. Lebo ten materiálny nedostatok si zabezpečili tie generácie predtým. U nás to materiálno bolo naplnené a a teraz prišiel rád na to, aby sme začali vyživovať aj svoje vnútro, svoju dušu a začali vlastne počúvať svoje emócie a začali súľadi s nimi žiť, vnímať ich ako partnera. A to súvisí so vzťahmi ako takými, ktoré zažívame, preto aj naše už len vzťahy s deťmi sú inakšie. respektujúce rodičovstvo, láskavé, vnímavá vychova. Začíname sa prebudzať vo vzťahoch ako takých, ale my sme tou generáciou, hej, 30-40 ročné ženy, ktoré zažívali ten zlom, že ako sme mali výchovu, čo sme museli robiť. Ja to vždy veľmi zjednodušene hovorím. Museli sme držať hubu a krok, akože znie to hrozne, ale v podstate tak to bolo, pretože čo vlastne od nás chceli? Aby sme boli dobré, aby sme boli poslušní, vovše obecnosti, dobrí. U chlapcov sa to tolerovalo viacej, keď proste robili blbosti a neviem čo všetko. Vlastne sme moji rodičia povedali, My sme vás nikdy nemuseli byť, lebo nebolo treba. Ale že boli sme vlastne dobré, poslušné deti, pretože sme vedeli, že my musíme byť takí. Že my sme išli na naštevu a boli sme úplne ticho. My sme proste... áno, to vystrkovanie rožkov potom prerastlo až pôverte neskôr, ale že vlastne sa od nás toľko očakávalo, že sme museli byť ako keby... Dobré a poslušné deti, pretože iba dobré a poslušné deti boli milované. To teraz fakt akože veľmi zjednodušujem, ale chápeš ten princíp toho? A to je jedna vec, že dobre deti boli milované, iba dobré a poslušné. A potom sú zažívali vlastne mnoho, ja som teda mala tú šťastí, že ja som toto v detstve ako keby nezažívala. Zažívala som len to, Musíš byť poslušná a milovaná. A vlastne ideálne by bolo, ideálne, nikto nás do toho... Ako keby priamo tu nepovedal, že musíš si spraviť školu, musíš v toto hento. Ale aby si mala dobrú školu, aby si vyštudovala. Pretože keď vyštuduješ, budeš mať super plat, dovolíš si veľa veci. To boli tie nenaplené sny tých rodičov, ktorí vlastne tejto možnosti nemali. A my sa až teraz ako keby od toho nejakým spôsobom oslobodzujeme a striasame to zo seba. Ale mnoho žien a mnoho ľudí, to bolo jedno, vlastne aj mužov, vyrastalo vo vzťahoch, ktoré boli ešte viac nefunkčnejšie. Keď sa pozrieme na to, ako fungovali tie rodiny, Ja som to veľmi vnímala v Božskej, to je také online spravodzenie, ktoré robím s ožinami a tam sa vlastne vraciame úplne na začiatku, do rodových línií, v akých vlastne vzťahoch My vyrastali, pretože to boli vzťahy, kde si mysleli ľudia, že keď má to dieťa naozaj postarané o tie základné fyziologické potreby, že to stačí. A častokrát boli tie dieti tým, že tie matky boli také, ako keby v narušených vzťahoch žili. so svojimi partnermi, častokrát boli ztyrané, boli sexuálne zneužívané, boli proste ako keby baslužkami, tak by som to nazvala veľmi jednoducho. Tak oni ako keby privádzali na svet deti, aj mužov, ženy, ktorým to prišlo ako keby normálne. No otázka je, že to, čo je normálne, neznamená, že je to dobre. Aleže im to prišlo ako normálne, že aha, že takto, že žena by mala napríklad stáť pri tej platni a poslúchať toho muža a to, čo hovorí, a mala by mať svoj názor. A mala by sa venovať prioritne výchovami detí. A mali by tie role byť striktne vlastne rozdelené. A nemala by sa miešať do toho, čo je napríklad mužské. A takto by to malo byť. A tak je to v poriadku. A teraz tá mama, ktorá prináša na svet deti, častokrát ženy museli ísť na potrat, pretože nemali napríklad rodiny dosť peňazí. A všetky tieto bolesti, teraz si predstav, že sa v tých ženách ako keby dostávali hopšie a hopšie. A dnes už vieme, že to, čo z žena... vlastne prežíva aj počas tehocienstva, že to všetko sa cez stresové hormóny dostáva aj do babetka a že vlastne my sme sa nikdy nezamišľali nad tým, že čo tie mámy a staré mámy prežili a že ono sa to všetko nejakým spôsobom je zapamätané aj v našich bunkách. Čím sme vlastne tvorené? Ako skladačkou. Lebo aj keď ženy dnes sa nachádzajú v nefunkčných alebo v toxických vzťahoch, Tak otázka z niej je, ale k čomu môžem bývať, žiť v toxickom vzťahu a odejsť odťaľ? Je niečo, čo sa vlastne neudelí takto, že rúskniť s prstom a tá žena nájde silu, postaví sa a odejde. Ono to často trvá mesiace, trvá to roky. A z pohádu niekoho, kto to nezažil, tak si povieš, že prečo od ťa neodjede? Kto by dobrovoľne zostal v takom vzťahu?

A čo je tvoj taký názor, že prečo napríklad tá žena neodjede?

No ona neodjede, pretože to hlboko, čo má z sebe zakorenené, tak ona vlastne musí najprv zažiť to, že musí tú svoju vnútornú hodnotu, ktorú strácali tie ženy v tej rodine a ona ju nemá tiež, musí ju najprv tú vnútornú hodnotu a tú silu objaviť.

Ako sa to dá spraviť? Pretože tie ženy, ktoré sú vo veľmi toxických vzťahoch, síce môžu prísť k tomu uvedomeniu, že áno, nemám tú hodnotu, takú, ako by som ju mohla mať, alebo tú sebaúctu. Ale ako ju môže posilniť v tom toxickom vzťahu? Pretože tie sú veľmi často tak náročné a tie ženy sú tam tak sundávané, ponižované, že vlastne v tom priamo v tom žiti, v tom vzťahu je to myslím si, že extrémne náročné. Ona síce môže racionálne prísť k tomu, že tá sebahodnota by mala byť nejaká posilnená, ale keďže je dennodenne zhadovaná, tak čo podľa tvojho názoru by bolo ako dobre spraviť? Alebo čo tá žena môže vlastne reálne urobiť pre to, aby sa zdvihla a odišla? Aj keď to teda trvá nejakú dlhšiu dobu, ale ako tú silu môže nájsť v tom veľmi toxickom vzťahu?

V prvom rade otázka je, že je to žena, ktorá... Leží častokrát sú tie ženy v situáciách, kedy je v byte alebo v dome s partnerom, majú 3 deti a ona nemá kam odísť, hej. To je veľa takých prípadov, že oni proste nemajú kam ísť a nejakým spôsobom sa obrnia, aby to prežili. Ale ja si myslím, že ak už žena príde k tomu uvedomeniu, lebo ak je tá situácia veľmi ťažká, tak oni sa ako keby od toho, že čo tá duša vnútor nechce niekde, odpojia. A oni to ako keby potom v určitej miere prestanú riešiť. Ale ak tá žena naozaj predsytne do toho, že OK, teraz tu mám muža, ktorý mi tu akož brutálne ukazuje, že ja som proste nič, alebo že proste otvára tie bolesti, tie moje zranenia, úplne ako blázni. Tak v prvom rade, bez toho, aby som čokoľvek už ste riešila s tým partnerom, je sama v sebe sa pozrieť práve na tie vnútorné zranenia, čo by partner otvoril. Pretože ono z toho hovorí, že my chodíme ako v dospevých telách, ale v skutočnosti sme len zranené deti. A to je to, že keď ten otec na mňa celé detstvo kričal, aká som nej schopná, ako si nič nezaslúžim, ako mohli radšej, ja neviem, mať recé zemi, ako mňa. Tak vlastne ja keď odmala žijem v tomto nástavení, priťahnem si partnera, ktorý mi presne toto isto hovorí. Ale ja toho partnera nemám meniť. Nášou úlohou nie je nejakým spôsobom meniť svojich partnerov, ale vrátiť sa k tomu svojemu detstvu a začať pracovať a vrátiť sa k tomu, že kde to vlastne vzniklo, a do vzťahu tých rodičov a možno vrátiť sa ešte k tomu, že aha, že toto bol môj otec a ja ho za to začnem nenávidieť, že takýto bol ku mne. A potom si pozriem, že aha, že do frasa, že jeho otec bol alkoholit a celý život ho byl. Ja viem, že ho to neospravduňuje. Každý sme dospeli a už keď sme dospeli, tak nikoho to správanie už neospravduňuje, lebo všetci sme od určitej miery sami zodpovední za to, ako sa správame. Ale ako náhle ja začnem robiť to, že sa pozriem, prečo vlastne mne rodiče takto oblížovali? A čo zažívali ich rodičia? A zjistím, že to fraza. Veď oni to mali ešte oveľa horšie. Veď môj otec, na tom to je toho, že detko babku znásilnil, hej. Napríklad, že babka ho celý život za to neznašala, toho môjho oca. A takto sa k nemu správala. To hovorím len príklad, hej. A čo sa v tých našich rodičiach vlastne nachádza? Pretože ak moje zranené dieťa, vlastne mu zranenia spôsobovali moji rodičia, Tak aké sú zranenia ich ako detí? Čo sa tam vlastne dialo?

To je veľmi dôležité, robiť túto takú sebareflexiu v rámci tej rodovej línie. Ale mňa ešte zaujíma aj vyslovenie, ako to funguje v tých veľmi toxických stiahoch, že tam tá žena nemá tú silu. Keby jej človek poradil, že teraz sa pozri na svoje zranenia v tom rode, tak ona na to nemá tú silu a energiu, pretože hlavne čo sa týka teda narcistických stiahov, tak tam je to... extrémne silná toxicita, pretože to je vlastne psychické týranie a žena nemá kapacitu a hlavne prevláda tam veľmi veľa strachu, že keby napríklad začala venovať sebe a tým svojim líniám, lebo ako sú ženy, ktoré na to prídu, že toto by bola tá cesta, ale nevedia si pomôcť, pretože ten partner je buď taký zahlcujúci, alebo tak ich nejakým spôsobom vyčerpáva a ponižuje, že nemajú silu a kapacitu na toto riešiť, keď sú ešte v tom vzťahu. Čo sa dá robiť, Jednak môžu sa prebudiť do toho, že aha, ako fungoval ten môj rod a čo vlastne potrebujem v sebe poriešiť. Ale ako nájsť v sebe tú silu, aby to reálne mohli poriešiť. Ako nájsť tú silu na ten odchod alebo čo by si ty poradila žene, ktorá je fakt v veľmi náročnej situácii a nevie z toho vonať.

Za mňa je veľmi dôležité začať sa o danych veciach s niekým rozprávať. Úplne najjednoduchšia vec, ktorá je, je začať sa o daných veciach s niekým rozprávať, pretože ako náhle začneme... A ak nemá žena ešte silu na ten odchod a potrebuje sa nejakým spôsobom zmobilizovať, vieš, toto je, že je tisíc žien a je tisíc riešení, ktoré každéčo pomôže. Ale pre mňa, keď to takto vnímam, Tak podľa mňa je veľmi dôležité, aby z ženy o tomto začali rozprávať a vyhľadávať minimálne miesta, kde sa budú cítiť, kde budú nachádzať psychickú podporu na to, aby začali same pracovať na sebe v tom zmysle, že OK, že ona na to, aby našla tú silu a odišla, potrebuje tú silu ako keby znova nájsť. Potrebuje tú sebavohodnotu znova vybudovať. Podľa mňa je veľmi dôležité nájsť si nejakú podporu, nejakého terapeuta, nejakú spriaznenú skupinu žien, kde môže tú pomoc nájsť. Individuálne kroky, ktoré môžu tej žene pomôcť, jej ten terapeut, alebo tá podporná skupina, to ju môže viesť ako keby najviac. Ono je to veľmi jednoduché, keby som povedala, že teraz môže začať robiť takéto cvičenia, môže začať meditovať, môže začať pracovať na seba a láske. Áno, to sú veci, ktoré pomôžu úplne každej žene. Ale ona pokiaľ... Pokiaľ nepôjde do hĺbky, tak ona akoby tú silu veľmi ťažko nájde. Ak je žena v takom, ako keby povedzme si, že je úplne vo veľmi zlom náladení, že už pridieje to všetko zlé, že nevie už kam skonopiť všetko. Podľa mňa úplne prvá vec, ktorú by sme mali robiť, ak sa necítime psychicky dobre, to je najmenšia vec, ktorá dokáže robiť zázraky a odtiaľ sa odrazíme. A tá vec je tá, že začníme sa venovať činnosťam, maličkosťam, ktoré nám prinášajú radosť. Ak sa začneme venovať činnostiem, ktoré nám prinašajú radosť, v ktorých sa cítime dobre, tak prvá vec, ktorá sa stane, je to, že naša vibrácia vzrastie. Je nám lepšie, hej? Pretože ak sa nachádzame v toxickom vzťahu, tak tá naša nálada, naša psychika je niekde úplne na dne. Takže poďme od úplného začiatku, že začať úplne s najjednoduchšími vecami a že začneme do svojho života pušťať Veci, ktoré mi pomáhajú cítiť sa lepšie. Pri týchto veciach dokážem nájsť viac silu na to, aby som sa pozrela na to, že aha, tak odkiaľ to u mňa pramení to do frasa, že sa cítim ako úplne nič. A keď sa týmto začním zaoberať, tak zistím, že odkiaľ to začne pramenieť. Ale už teraz toto, čo ti hovorím, tak to je vec, že máš pri sebe človeka a toho človeka sprevádzaš a hovoríš mu. Hej, ja keby som tu sedela sama nešťastná, v nejakom toxickom stahu, úplne že zhrútená, tak ja nevidím východisko, čo robiť. Ale keď máš niekoho, kto ti podá pomocnú ruku a povie ti, že poď tak začni pokročko a urob toto a poď a teraz sa môžeme pozrieť na toto. Teraz sa poďme pozrieť na to, ako to vlastne sama so sebou máš. A skúsme tam ešte viac tej lásky k sebe vznášať. A skúsme robiť jednu pokročku, maličké veci, tak tá žena cíti, že je tam niekto, kto ju ako keby povedie. Niekto, kto ju chápe. Žena si tu... Takže ako keby byť sama v tom a hľadať cestu z tej úplne utrapenej situácie bez toho, aby mi ktokoľvek pomohol, je podľa mňa akože dosť náročné.

Určite, tá podpora je strašne dôležitá. A ešte čo tam ja vnímam ako veľmi dôležitý bod je to, že na potrebe hľadať nejaký taký bezpečný prístav. Pretože v týchto extrémne toxických vzťahoch je veľmi veľa nebezpečných situácií, teraz nehovorím o nejakom fyzickom násilii, ale v rámci psychického násilia. A aj to, ako hovoríš, to je výborný taký postrh si myslím s tým, ako si dopriať radosť, lebo ako cítiť sa pokrôčko hlebšie. Ale zároveň tam vidím ďalší taký nejaký tieň na tom, lebo sama som to zažila, takže preto Viem, ako to vlastne fungovalo, že v tak extrémne toxickom vzťahu sa vlastne... Človek môže snažiť, lebo napríklad počas takého vzťahu som chodila na terapie, alebo robila som niečo pre seba, každý deň som meditovala. Ja som mala tú svoju prax, ako už vybudovanú nejaké svoje mechanizmy, nástroje. Ale napriek tomu, za každým, keď som prišla v tej vysokej vibrácii, Tak opakovane, za každým, to bolo tak, že ten môj ex-partner ma jednoducho zhodil, alebo on cítil, že som vo vyššej vibrácii, v ktorej on nebol, a dal ma dolu. Čiže vlastne to, na čom som, ja som išla pár krokov dopredu, a on mi stiahol zase dozadu. Čiže toto sa veľmi často deje v takých stiahoch. A preto, ako aj hovoríš o tej podpore, ja si myslím, že to je jeden z najdôležitejších krokov, aby ľudia išli vyhľadať niekoho, kto im bude rozumieť a hlavne komu môžu dôverovať.

Aj keď si povedala o tom, že ti by sa zlepšil stav. Meditácia je úžasná vec. Ona dokáže predstavenie našej mysle, dokáže robiť naozaj zázraky. Ale teraz nám napríklad častokrát zastane, že ok, tak zvedomím si túto situáciu, že mám takýto vzťah. Teraz si poviem, že začnem pracovať na sebe a prídem a zase príde ten partner a zase je tam ten konflikt a celé to je zle. A zase si sama a hovoríš si, že to frasa, že zase tomto nezvládla. Tá situácia sa znova opakovala a ja som to zase proste zastoje. Stále to je rovnaké, že ako to je možné. Niekedy jednoducho potrebujeme tú situáciu zažiť 100 krát, tisíc krát a stále to mať zvedomenejšie a zvedomenejšie, až aby sme si to ako keby... Ukotvili a našli to, že ok, tak teraz sa už odhodlám a už zareagujem inak. Teraz spravím ten zlom a ty zareaguješ v jednom tom momente inak ako ten partner a ty sa to vlastne ako keby učíš nanovo. To je to, že predstav si nejakú tú situáciu, že ten partner ťa zhodí a ty zrazu zareaguješ inak. Pretože si to zvedomíš, zastaviš sa v tom a povieš si, že OK, už sa mi to stalo tisíckrát, tak tisíc prvý raz to spravím inak. A stojí ťa to veľa energie, veľa sily, ale vlastne tým, ako keby sa udie to, že že to v sebe prekodovávaš, že ja zrazu začnem robiť nejaké veci inak. Proste to je strašne dôležitá vec, ktorú ale zase si vyžaduje to, že musíš to mať proste zvedomené. To je na úplnom začiatku. že ja vidím, že toto je takto. Vidím, čo ten partner so mnou robí. Vidím, ako som na tom ja. A proste toto sú veci, ktoré chcem zmeniť a vlastne musím zmeniť. Že aj to nekonečné opakovanie mi je vlastne ako keby dobre na tom, že to, že tisíckrát zlíham, znamená to, že možno tisíc prvýkrát sa postavím a potom už budem stáť pevnejšie a pevnejšie a pevnejšie. A toto je presne tá stratená ženská sila, o ktorej ja často hovorím, že to nie je fyzická sila, ktorú sme my ženy strátili. To je vnútorná sila. Vieš, ja keď si napríklad pozriem, treba z... No už je rok 2025, minulý rok som si zlomila chodidlo. A pravá časť, práve naša... Keď ma niekto problém s nejakou pravou časťou svojho tiela, tak pravá časť znamená ako keby vnútorného muža. Láva časť znamená vnútorný muž, a vnútorná žena je v každom z nás. A práve ten vnútorný muž je taká naša vnútorná aktivita, vnútorná sila, ktorú máme. a ja že práve chodidlo, štyko, totálne ma to akože odrovnalo. A vtedy som si sadla a mala som samozrejme še čas, lebo som si nemyslela, že zo zlomenou nohou je to také nemobilné dosť. A vlastne som si napísala, ja sa zase k tomu vrátim, k tej rodovej línii, ale že aby sme si hľadali tie spojenia, napísala som si ženy z môjho rodu, z maminy a z otcovej strany, ale mne normálne padla sánka, lebo ja už som to tisíckrát robila a nikdy som si neuvedomovala to. Že oni ti každá jedna z nich mali problém z nohami. Jedna moja babka, kvôli cukrovke, prišla o obi dve nohy. Druhá babka chodila o barlách a mala proste vymenené kĺby. Prábabka jej mama zase padla, zlomila si nohu a zomrela. Ďalšia chodila o vozy, o takých barlách a proste všetky mali problém s nohami. Psychosomaticky problém s nohami znamená, že neviem sa postaviť na svoje nohy. Neviem sa postaviť sama za seba. Neviem sa postaviť do svojej sily. Že áno, áno, takéto boli ženy mojej rodine a mojou úlohou je vlastne tej sile stáť sama za seba. Aby som si, aby som, pretože iba keď v nej stojíš a ideš a vďaka nej to čisto, žiješ pravdivo. A my, keď sa nachádzame v toxických vzťahoch, vlastne pravdivo, že nedokážeme. Nedokážeme žiť tak, počom túžime v našom vnútri. A až keď sa vlastne dokážeme na tie nohy pomyselne, vo vodzokach postaviť, tak vtedy to dokážeme zažívať. A toto je tá historická bolesť, ktorú ženy strátili. Žiť vo svojej sile a možne zase strátili svoju citlivosť. pretože oni boli od citlivosti úplne odpojení. A my sa potom dostávame teraz, v našom storočí, do úplných extrémov. Vždy ideme z takých extrémov, ako v kývadle, že kedysi ženy nemali tú silu žiadnu a teraz sú ženy zase častokrát až príliš mužské. A my sa hľadáme v tom strede, kde je to byť také ideálne, aby sme do tých vzťahov prinášali to, čo máme. Tú jemnosť, ženskosť, ale zároveň aj tú vnútornú silu. Predstav si ženu, predstav si človeka, ktorého tá vnútorná sila mu drží tú kostru. Keď ju nemáš, tak on padne ako bábka a vlastne nestojí. A my vlastne sa musíme znova postaviť. postaviť ako keby na svoje nohy, ale postaviť sami za seba. A to sa v tých toxických vzťahoch vlastne odráža, pretože žena, ktorá nestojí na svojich nohách, nedokáže si ako keby ustať sam u seba, tak potom sa vlastne vstupuje do vzťahov, kde proste čo vetá, tak to úplne udier do toho najzraniteľnejšieho Pretože to inak vlastne ani nejde. A potom je to už na tom, na čom je ten vlastne vystávaný vzťah, pretože častokrát vzťahom zažívame aj zranenia, ale ten partner nie je toxický. My si to ani neuvedomujeme. Zažívame, že aha, to frasa, ten úplne uťal do živého, hej, partner, ale jeho úlohou je to zranenie otvoriť. a už je na nás, čo s ním spravíme. A častokrát máme partnerov práve veľmi empatických, ktorí nás prevádzajú, že poď však, tak ty si to zranenie zažila, ale ja tu budem pri tebe, aby si zažila aj to uzdravenie. A vtedy vlastne my s tým partnerom zotrvávame a dokážeme, ako keby ten vzťah posunúť na novú úroveň. Alebo otvorí ten partner zranenie a my si tie zranenia lečíme, ale už si povieme, že á, že ok, ale už nechcem, aby si bol súčasťou mojho vzťahu, lebo ja už som... nášho vzťahu, pretože ja cítim, že tým uzdravením nechceš spravázať a nechceš tu byť pri mne a podporovať ma, tak ako keby odchádzam a nachádzam tú silu. Ale podľa mňa, na toto potrebuje žena ako keby vnútorne dozrieť. Že to je proces, ktorý je... To uzdravenie ide po častiach. Ono sa proste neudie sa tým lúsknutím prsta a proste je to proces toho dozrievania. A je úplne bežné, keď sa pozrieme, existuje taká ako keby biografická životná sinusoida alebo parabola, kde my prechádzame každé 7 ročie nejakým vývojom a žiaľ, až okolo tej 40. Žena prechádza tým, že sa pýta sama seba, že či tuto, nielen v práci, ale aj v tých vzťahoch, či tu, kde som, som na tom správnom mieste, alebo som tam neni. Že proste my riešime rôzne iné vývojové úlohy a je to tak celé vlastne v poriadku, lebo všetko je v nejakých cykloch. že aj potom je v poriadku, teda ako som povedala, buď sa ten partner... Ako sa meníme my, tak buď sa aj ten partner mení a je nám tou podporou pri tom uzdravení, alebo proste nie je. Ale my už sme zmenené a ten partner prirodzene odchádza, alebo teda my odchádzame. A aj to je v poriadku, že vlastne tá žena, ako nachádza tú svoju silu, ona si vlastne uvedomí, že je to v poriadku aj bez partnera. Lebo vlastne ja nemám nachádzať tú správnenú osobu v tom druhom človekovi, ale mám sa ju snažiť tú vzácnú druhú polovičku o ktorej sa vždy hovoril, že hľadám spriaznenú dušu, veď to je tá moja druhá časť, ktorú som niekde stratila. A ktorú nemám, veď mne ju ten druhý človek nikdy nemôže dosytiť, hej. Veď on má každýma svoje veci, ktoré si sem prišiel vyriešiť a my by sme to spriaznené duše nemali hľadať v druhých húďoch, ale mali by sme sa ich snažiť objaviť v sebe. A to, čo sme hovorili, to je cesta na roky. Akože ja, keď zažívam so ženami vlastne s prevádzania aj na božskej alebo na práci s rodou, s rodovou líniou, to je, že témy sa otvoria. Témy sa otvoria a tie ženy dostanú pomocnú ruku, že aha, pozri, toto môžeš urobiť, toto, toto, toto. Ale každý to musí urobiť sám. Nikto neurobí robotu za nich. Bola istá doba, mi to tak prišlo, že posledných 20 rokov, kedy to bolo také veľmi... Ako keby... Neže propagované, ale že bolo to veľmi populárne, že idem k nejakému liečiteľovi, ten ma zachráni, ten spravi nado mňou nejaké... Čoro, moro, a ja neviem, a bude mi zrazu lepšie. A vôbec si vlastne neuvedomujeme. tie tieny, s ktorými sme tu, my žijeme tu so svojimi bolestiami, že ten človek má takisto svoje a že on potom odozdáva niečo nám zase z toho jeho. My sami sme stvorcom svojho života a pokiaľ my nepríjdeme k tomu kvázi prebudeniu, tak ako že nikto zázraky s nami neurobi. A naozaj je to cesta. Preto sa to volá cesta, pretože začína niekde práve tým uvedomením, že ja chcem byť tým svetlom v svojom živote. Ja chcem žiť šťastne a OK, tak sa chcem pozrieť na tie vzorce, ktoré sama v sebe mám. Keď ti ženy u mňa na cesta lásky k svojomu rodu nadkreslili na papier, Veti, ktoré doma najčastejšie počúvali, tak stáči, že to si nakreslíš a hneď vieš, ktorá bije. Hej. Že Veta, ty si taká neschopná. Si na nič. Alebo, že ty si nikdy nenájdeš poriadného chlapa. Čo má robiť dňa, ktorá celý život počúva, že si nenájde poriadného chlapa. No tak prvého, ktorého zbadať, tak pre toho si bude prípadať, že je dosť dobrá. Lebo vlastne ona si pre každého prípada, že nie je dosť dobrá. Čo sme vlastne my v detstve počúvali?

Ako sa podľa teba dajú prelomiť tieto staré vzorce? Pretože to je jedna časť tohto uvedomenie si a vytiahnutie vlastne z tej vlastnej histórie, čo kto kedy počul, zažil, videl. Ale že ako to prelomiť? Alebo ako by si tým, že nám poradila, že ktoré sa nachádzajú v takých nešťastných, toxických a narcistických vzťahoch, aby si mohli začať perspektívne vyberať, alebo aby si mohli vybrať do života človeka, ktorý bude naozaj hlboký, že bude to naozaj rešpektujúci muž a že bude to práve taký muž, ako si už predtým povedala, že keď by sa aj otvorilo nejaké hlbšie zranenie, tak ho bude laskyplne pri tej žene stať a pomôže jej ho nejakým spôsobom nie že pomôže ho spracovať, ale že bude tam pri nej, aby ho mohla v bezpečí a v takom láskyplnom prostredí naozaj zo seba buď vyfiltrovať, alebo jednoducho pustiť. Pretože to je obrovský rozdiel, keď je muž takéhoto typu a keď je muž, ktorý je nepodporujúci, ponižujúci a vlastne nezrelý. Takže nazvie to možno, že ako prelomiť ten vzorec, aby žena mohla potom naozaj do života privábiť nejakého zrelého muža?

V prvom rade by som sa pozrela na to, že aký strach vlastne stojí u mňa za tým, A to súvisí s tým uvedomením. OK, ja si zvedomím ten vzorec. Pozriem sa na to, aký strach u mňa stojí vlastne za tým, že takto správam. Myslíš si, že si vyberám takýchto partnerov, hej? Stojí za to napríklad môj pocit nízkej sebahodnoty, stojí môj strach z toho, že nebudem milovaná, pretože som vlastne nebudem milovaná, keď sa nebudem správať tak, ako druhí očakávajú, preto sa správam ako partner očakáva. A že čo teraz... Mám s tým spraviť. Ak už zistím, z čoho som teda tvorená pomyselne, tak si na druhú stranu by to bolo krásne napísať, ako žijem a ako by som chcela žiť. Že ako by som chcela žiť? Dajme tomu, chcela by som byť tvorcom svojho života. Chcela by som mať vzťah a úplne konkretizovať, v ktorom by, ja neviem, sme sa s mážalom, s partnerom, treba až s každým ráno objavili, s partnerom, ktorý by ma podporoval. Ale ako môžem mať partnera, ktorý ma podporuje, keď sa nepodporujem ja sama? že ja si dám do krvočkov úplne detály toho, ako by som vlastne chcela žiť. A pomaly, jeden po druhom, sa ich snažím naplňať. Ono je to, že stále myslím, že čo zlé sa stane. Toto, ten bude taký, on bude onaký. A že zmení napríklad svoje myslenie. Prvá vec je zmeniť svoje myslenie. A začnem v úplných maličkostiach. Pozriem sa okolo seba a napríklad si napíšem, že za čo všetko som vďačná. Aj v tom najhoršom vlastne vzťahu, v akom sa nachádzaš, tak sa môžeš rozvednúť okolo seba a môžeš natýkať najsť veci, za ktoré si vďačná. že ako náhle začneš meniť svoje myslenie týmto spôsobom a zavrieš oči a uvedomuješ si, že veď mám aké dobre zdravie. Veď mám dve zdravé deti. Veď každý deň na mňa svieti slnko a žijem v úžasnej prírode. Mám dom v krásnom prostredí. A začnem si zrazu vnímať maličkosti, ktoré mi pušťajú to svetlo do života. a zrazu sa ako keby začne vmeniť veľa vecí v môjom živote. A takto si stanovíš to, čo žiješ a nie si s tým spokojná a čo si si OK, tak tie vzorce... Tak môj otec hovoril, že som neschopná. Alebo moja mama mi hovorila, že som tučná. a nadobudla som k tomu zlý vzťah v môjmu telu. A našla som si muža, ktorý mi stále hovorí, že mám veľký zadok a mala by som schudnúť. A čo by som chcela? Chcela by som objaviť zase lásku k svojemu telu. A začnem pomaličke objavovať lásku k svojemu telu. A uvedomujem si, že vlastne ďaku tomuto telu som tu na tomto svete. A začnem s touto témou nejakým spôsobom pracovať. A možno sa pozrieme aj na to, že... A dajme tomu, že tá žena má možno aj 40 kg nádvahu. Hej. A možno zistíme, ale to je všetko prepojené, ať ona vlastne zisti. Možno zistí jej, že jej stará mama zažívala veľkú chudobu. A vlastne preto jej mama sa snažila, že toto musíš dojesť. Pátanier nemôže zostať prázdný, jedlom nemôžeme plytvať. A že vlastne ona bola ako dieťa, vlastne práve naopak úplne presicovaná. A teraz je dospela, sa tučná, zase má poruchy príjmu potravy a jedno s druhým, všetko zaciklené. Ale my keď to svoje uzdravenie spojíme s tou prácou s rodovou líniou, tak tam sa nám otvorí toľko vecí, že keď si dáme ten zoznam tých vecí, ktoré chceme zmeniť a ako by sme ich chceli mať, tak nám v istom momente tie súvislosti dopnú. A tá cesta toho uzdravenia, tých jednotlivých kruočkov toho, čo ja chcem zmeniť, sa vlastne udeje. Pretože keď si sama seba nakreslíš ako človečíka, ktorý sa skladá z puzzle a ty každý ten jeden vzorec si napíšeš a k nemu si napíšeš, že ako by som to chcela mať. A čo teraz idem urobiť preto, aby som to tak mala? Čo teraz idem urobiť preto, aby som tú lásku k svojmu celu objavila? Pochopiť, že vlastne sa tie samotné uvedomenia niekedy sú liečivé. Ja sa nemusím farbiť, aby som pocitla okná. Lebo doteraz, ale áno, doteraz mi muž hovoril, že farbi sa už, prosím ťa, lebo vyzeráš hrozne v tých sivých hlasoch. Pretože ja som si sama o sebe myslela, že vyzerám hrozne v tých sivých hlasoch. Lebo tá moja mama stále hovorila, že na výzore strašne záleží tá muža. Žena musí byť pekná pre toho muža. Tie jednotlivé kúsočky tej skladačky, ktoré sú neženefunkčné, ktoré sú bolestivé. A to je najťažšie spraviť toto identifikovanie, pretože my čo spravíme, keď máme nejakú bolest? Ukrijeme ju kdesi do hĺbky a snažíme sa od nej odstrihnúť. Ale ona tam je a ona vždy vykukne, keď to najmenej čakáme a tak sa to deje vlastne aj v tých sťahoch. Ale my pokiaľ si ich nepriznáme, tak potiaľ proste tí strašenci nikdy nezmiznú. A neuvedomujeme si to, že to je tak strašne veľa, že im sa ako keby bojí pustiť do toho, pretože to je bolestivé. To sú práve tie problémy, tie zranenia, ktoré naše detstvo, naše vnútorné dieťa zažívalo. Áno, boli to. Ale ono je tak, že nikto nepovedal, že to nebolí. Že ten rast, náš vnútorný rast, tá bolest sprevádza. A raz príde to obdobie, kedy si povieme, že vďaka Bohu za ten bolestivý vzťah, pretože bez neho by som nebola tam, kde som.

Ale zároveň pritom ešte napáda dodať, že táto cesta úzdravenia môže nastávať až po tom toxickom vzťahu, pretože priamo v ňom je veľmi ťažké na takú cestu. To je extrémne náročné a hlavne v tých narcistických vzťahoch je to až priam nemožné. Čiže cesta úzdravenia, o ktorej sa rozprávame, je vlastne reálna až po vystúpení z takého vzťahu. Čiže ta musí dvojsť k nejakému asi takému extrémnému bodu zlomu, kde to už je väčšinou, že je ta žena úplne na dne, aby si proste povedala, ako z toho vystupuje. Aby tá cesta k tomu zdraveniu mohla. nejak začať, pretože v rámci toho typu vzťahu to nie je úplne reálne. Tam sa vlastne potrebuje dostať tá žena mimo ten vzťah, aby vlastne bola podpivom toho človeka, ktorý ju tak ničí alebo týra. aby sa mohla vlastne na to uzdravenie, do toho uzdravenia nejak tak vplynúť. Aby sa vlastne mohlo udiať vôbec ten začiatok nejaký.

Vieš, ono to môže byť také, že... Každý z nás si sem prišiel niečo zažiť, nejakú úlohu, nejakú výzvu. A teraz, ono je to tak, že ak som si prišla zažiť to, že mám najť svoju vnútornú silu a žiť svoju, ako keby skutočnú vnútornú hodnotu, Tak ak som v takom, ako keby, teraz to bude znieť blbo, ale ak som v zťahok, kde len je to ako keby zatlačenie na tú moju vnútornú hodnotu je príliš jemné, tak sa to proste neudeje. Že ako niekedy tá facka musí byť oveľa silnejšia, aby sme sa z toho prebudili. To je to, ako keď niekto dostane ťažkú chorobu. a povie, že no ale dovtedy som mal rôzne signály, ale ja som si ich nevšimal. Lebo oni neboli až také silné. A práve ako keby už až keď to je príliš ťažké a je ten vzťah už až príliš zlý možno on musí byť až príliš zlý na to, aby sme sa mi prebudili.

No asi by som to... To je veľmi pekná myšlienka na záver. Neviem, či by si chcela ešte niečo k tomu dodať. Aby to tak ešte zacelilo celý náš rozhovor a to tvoje hlavne rozprávanie.

Na záver by som už len jednu vec chcela povedať. Ak už žena začne cítiť, že tento vzťah nie je OK alebo niečo tu nie je OK a začne sa nad tým zamýšľať už to znamená, že som sa vydala na nejakú cestu a cítim, že chcem niečo urobiť. Že na tú cestu ste už vykročili. Len najväčšou výzvou v dnešnej dobi je v tej ceste vydržať. Pokračovať a akoby sa zmobilizovať naozaj. Naozaj cesta je cieľ. To nie je klíšie, to je tak v skutočnosti.

Ďakujem ti veľmi pekne, že si sa podielila o tieto myšlinky a tieto hlady do tak komplexnej témy, akou sú toxické vzťahy a ako je rodová línia. Pretože o tom by stalo rozprávať hodiny, samozrejme. To je veľmi, veľmi zaujímavá téma. Ja vám nechám aj pod toto epizodou kontakt na Moniku, aby ste sa mohli pozrieť na to, čo Monika robí a ako že nič prevádza. Ďakujem, že ste si videli dnešnú epizódu, ďakujem tebe, že si prišla a keď sa vám dnešná epizóda páčila, tak sa prihlásť na odber, aby ti neunikla žiadna téma, sdieľajú na sociálnych sieťach a ohodnoť podcast od srdca hviezdičkami, aby sa k jeho obsahu mohlo dostať čo najviac ľudí, ktorým môže pomôcť. A inšpiráciu odkazy, o ktorých aj sme hovorili, nájdeš v popise tejto epizódy. A už teraz na teba teším pri ďalšej téme podcastu, tam, kde začína nová kapitola tvojho príbehu. A pamätaj na to, že si zaslúžiš to najlepšie.